10. januára 2018
Čítaní: 37
KN 1/2018 | Duchovná obnova
Boh ako stredobod môjho vesmíru
FILOZOFI ČLOVEKA NERAZ OZNAČOVALI ZA MIKROKOZMOS. JE TOTIŽ VESMÍROM „V MALOM“: ZAHŔŇA V SEBE NIELEN MATERIÁLNU, ALE AJ PSYCHICKÚ A DUCHOVNÚ DIMENZIU. JE V ŇOM OBSIAHNUTÉ TAKPOVEDIAC VŠETKO
Staroveký a stredoveký človek s úžasom hľadel prevažne na svet okolo seba. Moderný človek zatiaľ svoju pozornosť upriamuje na seba; istotu hľadá sám v sebe. V modernom myslení sa tak všetko točí okolo človeka, ktorý sám zo seba urobil stredobod vesmíru. V astronómii je zbytočné hľadať stred vesmíru. Je však rovnako zbytočné, aby človek aj v sebe samom, vo svojej duši hľadal akýsi stredobod? Svätá Edita Steinová hovorí, že duša je „priestorom“ uprostred celku, zloženého z tela, duše a ducha. Ako duša zmyslová stvárňuje a udržiava telo; ako duša duchovná vstupuje do inteligentného kontaktu so svetom, nachádzajúcim sa mimo nej; ako duša vo vlastnom zmysle však prebýva u seba samej – v nej je doma osobné „ja“. Mysliteľka tu používa obraz, ktorý prebrala z hlavného mystického diela sv. Terézie z Avily Hrad duše. V hrade s mnohými komnatami a nádvoriami predstavujú obvodové múry vnímanie. Zmysly sa nachádzajú v kontakte s vonkajším svetom. Môžeme zostať stáť tu, alebo vstúpiť dnu – všetko závisí od nášho rozhodnutia. Žiaľ, sú aj obyvatelia, ktorí nepoznajú svoj vlastný dom. Mimo obvodových múrov sa rozprestiera vonkajší svet, v najvnútornejšej komnate prebýva Boh. Medzitým (čo nemožno rozumieť priestorovo) sa nachádza šesť komnát, ktoré obklopujú tú najvnútornejšiu siedmu. Prvá komnata, do ktorej sa dostávame cez bránu, je sebapoznanie. V najvnútornejšej komnate prebýva duša skutočne u seba samej a práve tu sa stretá s Bohom. Poznanie Boha a sebapoznanie sa preto navzájom podporujú: skrze poznania seba sa približujeme Bohu. Svätá Edita Steinová používa na opis toho, čo je človekovi najvlastnejšie, aj termín „jadro duše“. To dáva pečať akémukoľvek konaniu človeka a poskytuje kľúč od štruktúry celého jeho charakteru. Najhlbšie vnútro duše je tak vyjadrením identity človeka – nie je porovnateľné s inými, nemožno ho vyjadriť univerzálnym menom. 
 
Ako vstúpiť do kontaktu s Bohom?
Ako je však možné vystúpiť až tam, kde prebýva Boh? Dokáže to človek vlastnými silami, podobne ako keď vystupuje do vesmíru? Vo východných flozofách a spiritualitách sa človek o to pokúša rôznymi technikami: transcendentálnou
meditáciou, jogou..., až pokiaľ sa jeho vlastné „ja“ nerozplynie. Grécka flozofa vystupuje k Bohu cestou rozumu. Pre Aristotela predstavuje Boh dostatočnú podmienku fungovania kozmického poriadku. Jedine tak môže „byť milovaný“.
Božská moc, ktorú sa tento Grék snažil zachytiť prostredníctvom uvažovania, je pre každé súcno objektom túžby a lásky. Božstvo ako milovaná skutočnosť teda hýbe svetom, no ono samo zostáva nehybné. Nehybný hýbateľ nič nepotrebuje
a nič nemiluje, len je milovaný. Dante Alighieri vo svojej Božskej komédii svoju kozmickú exkurziu ukončí pred večným Svetlom, pred „láskou, ktorá hýbe slnkom a inými hviezdami“. Nemožno tu nezbadať alúziu na Aristotela, ktorý jedine
v erose uznal moc, hýbajúcu svetom. Biblia nám však prináša posolstvo o tom, že Boh sám zostupuje k človeku. On miluje ako prvý, a to je dôvod, prečo sa stal človekom. Nekonečné Svetlo prijalo ľudskú tvár. Tento Boh je nielen milovaný, ale aj osobne miluje: z lásky stvoril človeka a s láskou sa k nemu skláňa ako milosrdný Samaritán. Túto rozdávajúcu sa osobnú lásku môžeme označiť ako agapé. Zjavenie sa Boha – Lásky obracia naruby všetko, čo si svet dovtedy o božstve myslel. Láska spája Boha s človekom. V Ježišovi Boh miluje celé ľudstvo a človek tak objavuje svoju pravú identitu: je milovaným Božím dieťaťom, ktoré Boh oslovuje jeho vlastným menom. Pre mnohých múdrych tohto sveta zostáva takéto počí­
nanie Boha bláznovstvom. Hovorí o tom napríklad Romano Guardini. Človek (často mladý) v pozícii osvietenca je ochotný nanajvýš prijať racionalistický obraz Boha. Stavia sa nezmieriteľne proti všetkému, čo zdanlivo odporuje čistote duchovných vecí, snažiac sa zachovať mravný zákon. Žiarlivo bdie nad „čistotou“ Božieho obrazu, odmietajúc všetko premenlivé, konečné, obmedzené ľudským slovom. Pomaly však začína pociťovať svoje medze a cíti, že naráža na hranice sveta druhých. Začína chápať, že spoločenstvo s druhou osobou je viac ako nekonečnosť života. Má pocit, že by rád dal onú „duchovnosť“ a nemennosť za vnútornú hĺbku Božej postavy, ktorá sa k nemu približuje po novom. Človek sa odvažuje aj „poľudšťovať“, to však znamená uznávať Božiu dejinnosť, ktorá všade vo Svätom písme preniká do popredia.
 
Boh zostupuje k človekovi
Boh vstúpil do dejín človeka a do jeho osobnej biedy. V kresťanskej tradícii sa neraz spomína jaskyňa, v ktorej sa narodil Ježiš, hoci v evanjeliách o nej niet zmienky. Betlehemská jaskyňa v kresťanskej symbolike čoskoro nahradila tú platónsku, označujúc tak stav úpadku súčasného pozemského života. Svätý Gregor z Nyssy upozorňuje na dôležitú skutočnosť: pohyb sa teraz uberá opačným smerom – nie človek vychádza z jaskyne, aby objavil divy svetla, ale Božský Logos,
Svetlo, ktoré osvecuje svet, schádza do jaskyne tohto sveta. Ježiš sa narodil v maštali, čiže v príbytku nerozumných tvorov. Betlehemská maštaľ, toto miesto ľudskej biedy a neprijatia, sa zrazu stáva centrom celého vesmíru. Ľudia,
ktorí boli dovtedy presvedčení, že hviezdy riadia ich osudy, pozorujú zrazu hviezdu, ako sa uberá k Betlehemu. Svätý Bonaventúra vo svojom Hexaemerone tvrdí, že jestvujú dva argumenty: Kristov a diablov. Ten diablov vedie do pekla a je to chybný, deštruktívny argument. Diabol totiž prvého človeka oklamal na základe predpokladu vpísaného hlboko do ľudského srdca. Ten je akoby zrejmý: „Rozumný tvor má túžiť po podobnosti so svojím Stvoriteľom, lebo je jeho obrazom.“ Po tejto takzvanej väčšej premise nasleduje ďalšia: „Nuž, ak budeš jesť zo stromu poznania dobra a zla, staneš sa podobným Bohu, poznajúc dobro a zlo“ (porov. Gn 3, 5). Diabol prvému človekovi našepkáva aj záver svojho zvodného úsudku: „Je teda dobré jesť zo zakázaného ovocia, aby si sa stal podobným Bohu.“ Z tohto chybného sylogizmu vyplynula pre človeka prirodzenosť vystavená utrpeniu, nenásytná núdza a smrteľný život. Naproti tomu Kristov argument je spásny, konštruktívny a nápravný. Diabol spravil človeka nepodobným Bohu, hoci mu sľuboval pravý opak. Kristus sa však stáva podobným človekovi, aby ho urobil podobným Bohu. On, ktorý mal s Otcom zhodnú prirodzenosť, rovnakú moc a nesmrteľný život, sa spája s človekom. Pozor však: nutnosť tejto božskej kenózy (uponíženia sa Božieho Syna) nie je absolútna, ale podmienená slobodným rozhodnutím milosrdného Boha spasiť hriešneho človeka.
 
Láska k nám prichádza cestou pokory
Na Vianoce bol opravený chybný úsudok, ktorý prvým ľuďom podsunul diabol a nadiktovala pýcha. Nekonečný Boh
– Pán neba i zeme sa uponížil, vzal si prirodzenosť sluhu. Láska stiera nerovnosti.
Boh – počnúc Adamom – videl, že jeho veľkosť vyvoláva odpor; že sa človek vo svojom bytí cíti obmedzený a ohrozený vo svojej slobode. Preto si zvolil novú cestu. Stal sa dieťaťom. Stal sa závislým a slabým – tým, kto potrebuje našu lásku. Božia láska k nám už ďalej zájsť nemohla. Svätý Augustín to vyjadruje: „Milosrdenstvo priviedlo Pána sveta k tomu, aby sa zaodel prirodzenosťou sluhu, takže hoci bol sám chlebom, pociťoval hlad, hoci bol plným nasýtením, pociťoval smäd, hoci bol mocou, stal sa slabým, hoci bol záchranou, stal sa zraneným, hoci bol životom, bol vystavený smrti. A toto všetko preto, aby zasýtil náš hlad, uľavil nám v horúčave, posilnil našu slabosť, zrušil našu neprávosť, roznietil našu lásku.“ Pokora spočíva v tom, že niekto sa urobí malým. Skutočne pokorný je jedine Boh. Keďže je najvyšší, nemôže sa nad nikoho vyvyšovať: on môže len zostúpiť, ponížiť sa. Práve toto celý čas robí: keď stvoril svet, znížil sa k človekovi; keď inšpiroval Bibliu, konal ako otec, ktorý sa prispôsobuje bľabotaniu svojho dieťaťa, len aby ho naučil hovoriť; vo vtelení zostúpil medzi nás. Podobne robí aj naďalej v Eucharistii: pri každej svätej omši sa ponižuje a zostupuje do kúska chleba. Celé dejiny spásy sú vlastne dejinami zostúpenia a poníženia sa Boha. Pokora sa rodí z lásky; veď samotná láska je pokorná. Preto je krásna. Nemyslíme na karikatúru lásky, ale na lásku v jej božskej pravde – keďže je láska nezištným darovaním seba. Veď „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Táto myšlienka fascinovala svätého Františka z Assisi. Až
natoľko, že zvykol zvolať: „Bratia, hľaďte na Božiu pokoru!“ A obrátiac sa k Bohu, hovorieval: „Ty si pokora!“ Vo svojich Napomenutiach píše: „Hľa, každý deň sa on pokoruje, ako keď z kráľovského trónu zostúpil do lona Panny; každý deň
on sám prichádza k nám v pokornom výzore; každý deň zostupuje z Otcovho lona na oltár v rukách kňaza.“ A v Liste celému rádu sa opäť vracia k tejto téme: „Ó, vznešená pokora! Ó, pokorná vznešenosť, že Pán vesmíru, Boh a Boží Syn sa
tak pokoruje, že sa pre našu spásu ukrýva pod spôsobom chleba! Hľaďte, bratia, na pokoru Boha a otvorte si pred ním svoje srdcia!“ Vo svojom Chválospeve stvorenstva František predstavuje vodu ako symbol pokory: „Buď pochválený, môj Pane, za sestru Vodu, ktorá je veľmi užitočná, pokorná, vzácna a čistá.“ Voda je pokorná preto, lebo ak je ponechaná sama na seba, vždy zostupuje, až kým nedosiahne ten najnižší možný bod. Voda si pre seba vyberá vždy to posledné miesto! Naopak, para má tendenciu stúpať nahor, a preto ju zvykneme spájať s pýchou; a tak o niekom povieme, že sa „naparuje“. 
 
Kde je môj stredobod?
Človek je sám pre seba neraz veľkou záhadou. Svätý Augustín kladie vo Vyznaniach samotnému Bohu otázky: „Čo som teda, Bože môj? Aká som to ja bytosť?“ Koľkí z nás, hoci sa zdanlivo usilujú o sebapoznanie, v hĺbke svojej duše pyšne a zanovito odmietajú stretnúť toho, čo „dal život našej duši“ (Ž 66, 9). Ak však v jadre mojej duše nestretnem Boha, zostane tam len izolované a zúfalé „ja“. Kozmos sa tak v ľudskej duši zmení na chaos. Pápež František varuje pred egolatriou, čiže pred rozmáhajúcim sa kultom vlastného „ja“. Táto perspektíva nie je neškodná: formuje subjekt, ktorý sa neustále obzerá v zrkadle, až sa stáva neschopným obrátiť zrak smerom k iným a k svetu. Šírenie tohto postoja má vážne dôsledky pre všetky city a vzťahy v živote. Toto je kontaminácia, ktorá nahlodáva duše a mätie mysle i srdcia, pretože vytvára falošné ilúzie. Vďaka Bohu, na svete sa i dnes nájde mnoho pekných duší, ktoré nachádzajú svoj správny stred. Boží služobník Carlo Acutis si neraz opakoval slogan: „Non io ma Dio“ (Nie ja, ale Boh) alebo „Nie sebaláska, ale Božia sláva.“ Tento pätnásťročný taliansky tínedžer, pre ktorého bola Eucharistia diaľnicou do neba, mal dôležitú skúsenosť: „Smútok je pohľad obrátený k nám samým, šťastie je pohľad obrátený k Bohu.“ Svojim rovesníkom dáva radu: „Nájdi Boha a nájdeš zmysel svojho života!“ V opačnom prípade človek stráca sám seba. Hoci „všetci sa rodia ako originály, mnohí však umierajú ako kópie“. Aký bude môj údel? 
ILUSTRAČNÁ SNÍMKA: WIKIMEDIA/NASA, ESA
Páčilo sa :
0