8. marca 2017
Čítaní: 219
KN 10/2017 | Duchovná obnova
Vernosť Bohu prináša silu v skúškach
V Pôstnom období si intenzívnejšie uvedomujeme Ježišovu vernosť a poslušnosť Otcovmu plánu spásy, keď sa napriek všetkým ponukám sveta a diabla „stal poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8). Svojou vernosťou rozlámal putá, ktoré nás držali v temnotách smrti.

Pokušenie k nevere voči Božiemu plánu spásy sa bytostne dotklo aj Ježiša Krista. Vo Svätom písme čítame: „Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal. A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol. Tu pristúpil pokušiteľ...“ (Mt 4, 1 – 3a). Diabol je teda skutočne reálna bytosť, ktorá sa svojou neposlušnosťou voči Stvoriteľovej vôli sama vylúčila z jeho spoločenstva lásky a uvrhla sa do večnej temnoty. Táto bytosť plná závisti a nenávisti vychádza z tejto temnoty a túla sa po svete, aby od Boha k sebe strhla čo najviac duší. Veď aj Kniha Jób vraví, že satan chodil krížom-krážom po zemi, keď mu raz Pán povedal: „A všimol si si môjho služobníka Jóba? Niet mu rovného na zemi. Je to muž dokonalý a statočný, bojí sa Boha a chráni sa zlého“ (Jób 1, 8).
Prečo s ním Boh vedie dialóg? Azda by mu diabol stál za túto slovnú výmenu pre neho samého? Či nevedie Pán túto reč na svedectvo skôr pre nás, aby poukázal a vyzdvihol vernosť Jóba pre všetky veky, v ktorých duch človeka hľadá Božiu prítomnosť? Či sa v tomto dialógu Boh opäť vo svojej nezadržateľnej láske neskláňa k našej nechápavosti a slabosti? Či sa Pán nechcel v otcovskej spokojnosti hrdiť Jóbom pred ľudským pokolením a dať nám tým najavo, čo ho najviac teší – teda naša dôvera v neho? Veď o tom je aj celý Denníček svätej Faustíny Kowalskej, cez ktorý sa nám zjavuje Boží Syn, najvyššia bytosť všetkých bytí, ako milosrdenstvo samo. A preto nás satan aj dnes zvádza na cestu nevery a používa na to všetky prostriedky a spôsoby. On vie, že prichádza čas, keď ho Kristus naveky uvrhne do temnoty, z ktorej sa už nebude môcť dostať, a tak sa túlať po svete a zvádzať Božie deti.

 

Božia milosť na rozpoznanie pokušenia
Svätý Páter Pio raz vyznal: „Diabol útočí na dušu tých, ktorí smerujú k Božej láske. Zjavoval sa mi ako hnusný čierny kocúr, potom ako nahé mladé ženy, ktoré zmyselne tancovali. Tretíkrát bez toho, aby sa mi ukázal, mi pľul do tváre, štvrtýkrát ma vyrušoval ohlušujúcim zvukom. Piatykrát ako kat, ktorý ma zbičoval. Šiestykrát v podobe Ukrižovaného. Siedmykrát ako mládenec, ktorý ma predtým navštívil. Ôsmykrát vyzeral ako môj duchovný otec. Potom ako otec provinciál, potom ako Pius X. Inokedy ako môj anjel strážca, alebo svätý František, alebo presvätá Mária...“ Na ceste spásy sa teda naozaj musíme vyrovnať so skutočnosťou, že satan nielenže môže pokúšať Božích verných, ale, naopak, že ich zvádza o to viac, o čo väčšia je ich zanietenosť, úprimnosť a dôslednosť v zachovávaní Božieho zákona. Veď aj Sväté písmo hovorí o tom v stati o pokúšaní Ježiša Krista: „A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol“ (Mt 4, 2). Teda fyzicky bol Pán Ježiš oslabený, lebo satan rád využíva naše oslabenia. „Tu pristúpil pokušiteľ a povedal mu: ,Ak si Boží Syn, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby‘“ (4, 3). Pokušiteľ si namýšľa, že relati­vizovaním Božej, teda dokonalej prirodzenosti Ježiša, vyprovokuje Krista k tomu, aby vykonal to, čo chce. Nie preto, že by nepoznal jeho moc urobiť takýto zázrak; veď aj on bol neskôr svedkom toho, ako Ježiš uzdravoval, kriesil, vyháňal zlých duchov, rovnako ako aj dvanásti apoštoli. No jeho pokúšanie korení v drzosti, ktorej sa voči Ježišovi dopúšťa tým, že navádza Božieho Syna na zázrak práve on – padlý anjel. On, ktorý je skrz-naskrz skazený. Niekto môže namietať – veď aj apoštol Tomáš žiadal zázrak: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím“ (Jn 20, 25b). Rozdiel medzi Tomášom a satanom v žiadosti o zázrak je v tom, že satan nemal rovnako otvorené vnútro na pravdu ako tento apoštol. Boh dokonale pozná naše zmýšľanie, a preto často koná úplne opačne, ako sa to od neho očakáva. Diabol neznáša pravdu, je otcom každého klamstva. Tento pradávny klamár nám veľmi rafinovane a vábivo predstiera nepravdu ako pravdu. Drzo k tomu používa to, čo je Bohom stvorené: „... povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby“ alebo vzbudzuje v nás pýchu: „... ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a vravel mu: ,Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať‘“ (Mt 4, 3b. 9). Satan sa dokonca neváha skryť ani za sväté veci: „Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu, veď je napísané: ,Svojim anjelom dá príkaz o tebe a vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň‘“ (Mt 4, 6b). On všetko len kazí a dáva stvorenstvu svoj šat, v ktorom sa veci prezlečené do okolností a ktoré on sám vytvorí, stávajú pre dušu človeka veľmi nebezpečné; za cieľ má len jedno – zatratiť.

 

Boh je vždy na našej strane
Na jednom exorcizme, pri ktorom som asistoval, mi diabol hneď potom, ako som dočítal biblickú stať o vernosti Bohu, nenávistným hlasom povedal: „Urobím všetko preto, aby som ťa zatratil.“ Áno, bolo to desivé, ale dovolím si pre tento duchovný moment zvolať spolu so svätým apoštolom Pavlom: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31).
Sledujme životy svätých, ako víťazne zvládali všetky protivenstvá a kríže. Ako odolávali najrôznejším pokušeniam a nástrahám Zlého. Prečo sa im to darilo? Lebo sa systematicky v bázni a trpezlivosti cvičili „byť verní“ aj v maličkostiach, alebo najmä v maličkostiach. Napokon sám Kristus povedal: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom“ (Lk 16, 10). Vernosť v maličkostiach sa v postupnej miere stane habitom našej duše. Ten totiž predpokladá vernosť aj na tej najvyššej možnej úrovni, akou je mučenícka smrť.  
Odvolávajúc sa na zásluhy Kristovej preliatej krvi si môžem dovoliť zvolať: Ako veľký som s Kristom – ja jediný predmet záujmu Biblie.

 

Smerovník na ceste našej spásy
Texty v Biblii mi rozprávajú o mojom spasení, o tom, ako neuveriteľne silno Boh túži mať ma vo svojom nebi. Biblia nerieši štátne problémy, nerieši ani problém rozdelenia ľudstva na spoločenské triedy: „Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy“ (Jn 12, 8). Biblia nerieši ani náboženské problémy. Dvetisíc rokov po Kristovi stále exis­tujú stovky rôznych náboženstiev. Aj samotné kresťanstvo je rozdelené.
Biblia hovorí o mne ako o Božom dieťati (porov. Jn 1, 12). S Bohom všetko môžem (porov. Flp 4, 13); v Kristovi, ktorý ma posilňuje. Ako Božie deti sme natoľko významní, že sa nemusíme obávať ani temného, nadprirodzeného sveta. Tento svet sa totiž bojí nás. Je napísané: „... diablovi sa vzoprite a ujde od vás“ (Jak 4, 7b). Učeníci Pána Ježiša môžu vyháňať démonov len niekoľkými jednoduchými slovami. Preto sebavedomo budujme svoju osobnú vernosť Bohu. Verná duša oplýva v Božích očiach takou neodolateľnou krásou, že na naše volanie dostávame prísľub: „Proste, o čo chcete, a splní sa vám to“ (Jn 15, 7).
A preto, Pane: „Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem“ (Ž 139, 14). Ďakujem ti, Bože, za svoju veľkosť. Amen.   

MARTIN ŠAFÁRIK
Páčilo sa :
2