15. marca 2017
Čítaní: 14
KN 11/2017 | Editoriál
Editoriál

„Atletiku robím na Božiu slávu,“ povedal novinárom 20-ročný šprintér Ján Volko, ktorého – vďaka fantastickému výkonu na nedávnych halových majstrov­stvách Európy – spoznalo celé Slovensko. A vierou sa netajil ani v ďalších rozhovoroch, ktoré poskytol médiám. Priznám sa, že to bol pre mňa obdivuhodný výkon, takmer hodný toho športového.
V čoraz sekularizovanejšej spoločnosti totiž nie je vždy ľahké otvorene sa priznávať k viere, a už vôbec nie verejne pripisovať Bohu svoje úspechy. Uprostred dennej rutiny sme bežne konfrontovaní so situáciami, keď môžeme (alebo aj nemusíme) dávať najavo svoje kresťanstvo. Nie každý z nás nato nájde odvahu. Mladý športovec našiel. Nebál sa ironicky zdvihnutých obočí ani uštipačných poznámok. Vytiahol Boha zo svojho súkromia až pred kamery a mikrofóny. Pretože sa ho (do)týka nielen v kostole či v tichu vlastnej izby. Presne takýchto odvážnych mužov i ženy spoločnosť potrebuje.
Mužom odvahy a priam nepochopiteľnej viery bol svätec, ktorého Sväté písmo spomína len veľmi málo, a predsa mu bola zverená kľúčová úloha v dejinách spásy. Uveril veciam, ktoré sa ľudským rozumom uchopiť nedajú; vzdal sa vlastného prospechu; bojoval za tých, ktorí mu boli zverení do opatery; a dokázal vo svojom hrdinstve po celý čas ostať v úzadí. Na veľké víťazstvá netreba meč, fyzickú kondíciu ani rafinovaný slovný prejav. Svätý Jozef bojoval len s tým, čo mal – s pokorou, rozvahou, oddanosťou, odvahou a s vierou. A tiež s veľkou láskou, ktorú cítiť z každého jeho skutku (s. 8 – 9). Už ste niekedy skúšali prosiť o pomoc okrem Panny Márie aj jej ženícha? Skúste to, počúva. A je veľmi mocný.

 

MARIANNA BUBLAVÁ
Páčilo sa :
0