15. marca 2017
Čítaní: 127
KN 11/2017 | Duchovná obnova
Hľadajme cestu do Božieho domova
Každý človek v určitých okamihoch túži prežívať svoj život čo najlepšie. K veľkým otázkam života patria: Prečo žijem? Má môj život zmysel? Čo očakávam od života? Nad podobnými otázkami uvažoval aj svätý Jozef, ktorého si Boh vyvolil za ženícha Panny Márie

Občas sa zvykneme pýtať na zmysel svojho života a mys­líme pritom aj na svoju budúcnosť. Avšak kým sme tu na tomto svete, naskytá sa najskôr otázka, ako sa máme v tomto živote správne rozhodovať. My kresťania sa pýtame, ako spoznáme Božiu vôľu, preto si určite kladieme otázku, akým spôsobom nám ju zjavuje Boh. Autorka duchovnej literatúry Margot Käßmannová hovorí: „Všetko vyzerá ako polotovar, ako vopred naplánované, niet žiadnej výhybky.“
Pri podobných úvahách sa mi pred očami premieta obraz svätého Jozefa. V jeho živote, bez legendárneho prikrášľovania, objavujeme hodnoty opravdivého kresťanstva, teda dôsledné plnenie Božej vôle. Predstavme si situáciu, v akej sa Jozef objavil, keď jeho snúbenica bola v požehnanom stave. Boli zasnúbení, ale ešte nebývali spolu. Jozef a Mária boli v neľahkej situácii. Ona však nemohla nič vysvetľovať, pretože vedela, že také vysvetlenie nikto z ľudí neprijme. A čo Jozef? „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť“ (Mt 1, 19), uvádza evanjelista. Je to vysoké hodnotenie nábožensko-morálneho života Jozefa.

 

Jozef, ktorý koná spravodlivo
Čestný človek je v biblickom chápaní spravodlivý, teda svätý. Dokonale zachovávajúci predpisy Božieho zákona. O pravosti svedčí rozhodnutie, ktoré Jozef vykonal. Ocitol sa vo výnimočne ťažkej situácii. Zákon sa dožadoval obžaloby, a to mohlo viesť k súdnemu konaniu a odsúdeniu snúbenice Márie. Jozef jej nechcel spôsobiť krivdu. Rozsudok mohol byť krutý. Na druhej strane jeho čestnosť mu nedovoľovala prijať dieťa za svoje, lebo ono ani nebolo jeho. Šľachetnosť postoja Jozefa sa prejavuje v tom, že napriek veľkej úcte k Božiemu zákonu, teda k pravde, rozhodol sa Máriu chrániť. Nechce rozhlasovať to, čo sa v jeho očiach považovalo za zradu ich lásky. Chce ukryť Máriu s jej dieťaťom, aby nebral zodpovednosť za jej verejnú kompromitáciu. Našiel najmúdrejšie riešenie, aspoň bol o tom presvedčený, aby nevstupoval do sveta hriechu, z ktorého posudzoval Máriu. A súčasne, aby zachránil ju i dieťa. Na radu Božieho posla: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku... Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel“ (Mt 1, 20. 24).    
Budeme azda namietať, že bol snár? Iste, sny mali veľkú úlohu v jeho živote. Treba však pripomenúť, že nie je dôležité, ako nám Boh sprostredkováva svoju vôľu, ale dôležité je, ako ju človek plní. Jozef bol predovšetkým človek činu. Jeho život vychádzal z veľkej dôvery v Boha. Životná cesta, na ktorej sa usiloval plniť Božiu vôľu, mu priniesla mnoho nepochopenia, hľadania, otázok aj bolestí. Pochopil, že žiť naplno znamená ísť po ceste, ktorú nám ponúkol Boh. A to patrí medzi najťažšie úlohy života. Uznávame, že ísť odovzdane Božími cestami sa nám mnohým prieči a naháňa strach. Je to viac ako riziko podnikania. Božia cesta je často totiž krížová. Určite aspoň v nie­ktorých úsekoch. My si radšej volíme vlastnú cestu: vysnívanú, pohodlnú, vystlanú úspechom, slávou...
Jozef, ktorý koná rozvážne
Filozof Martin Heidegger sa k predstavám o šťastí vyjadruje: „Mnohé cesty sú bludné a často končia v húštine ako slepé uličky. Preto nemáme azda inej voľby ako medzi ňou a krížovou cestou; medzi svojou a tou, ktorú nám určil Boh.“ Jozef išiel po tej, ktorú mu ponúkol Boh, hoci tajomné udalosti, ktoré opisuje Sväté písmo, ho trocha zmiatli, prekrížili jeho predstavy o živote, keď mu zaznieva hlas: Choď! Tento muž verí anjelovi opäť, keď Ježišovi hrozí nebezpečenstvo od kráľa Herodesa. Vo sne bez akýchkoľvek racionálnych faktov a výpovedí uprostred noci berie Máriu, iste ešte zoslabnutú z pôrodu, a dieťa. Dáva sa na cestu, ktorá vôbec nebola istá (porov. Mt 2, 13 – 14).
    Aký je to muž?! Dokazuje svoju odvahu tým, že verí svojim snom?! Má odvahu na riziko, ktoré zhoršuje už aj tak zlú situáciu. Týmto činom však chráni novonarodené dieťa pred smrťou. Dáva mu priestor rásť. Koná tak preto, lebo je presvedčený, že je to Božia vôľa. Iste, treba veľa odvahy byť mučeníkom. Niekedy však treba ešte viac odvahy nebyť mučeníkom, aby idea života mohla prežiť. Niekedy útek znamená zanechanie zaužívaných koľají a svojich snáh kvôli väčšiemu dobru. Sú situácie, keď rozhodné „vydržanie“ nemá cenu, keď treba odísť, utekať a ochrániť seba a to, čo nám bolo zverené. Básnik Stefan Andres o ňom napísal: „Viete, prečo je svätý Jozef vynikajúcim mužom? Stal sa slávnym a predsa nikdy nepovedal ani slovo. Anjel mu povedal urob toto a on to urobil. Potom mu povedal urob tamto a aj to urobil bez slova, hoci to vždy bolo spojené s problémami.“ Na inom mieste ten istý básnik v inej súvislosti dodal: „Nepotrebujeme viac prorokov, potrebujeme vykonávateľov Božej vôle.“
    Život svätého Jozefa bol v Božom pláne totiž neustálym „odchodom“ na nové úlohy. Z toho vidieť, že Jozef nebol človek prázdnych slov, ale činu. Iste bolo o čom hovoriť, diskutovať, ba aj pochybovať a klásť nespočetné otázky nielen v takých situáciách, ako boli už spomenuté udalosti: tajomstvo, že jeho snúbenica Mária je v požehnanom stave; keď hľadá útulok za mestom, aby porodila; aj vtedy, keď sa skrývajú pred rukou vraha Herodesa; alebo keď pracuje v tichosti v nazaretskej dielni ako živiteľ a hlava Svätej rodiny. Svätý Jozef potvrdil známu skutočnosť, že čím viac človek žije na povrchu, tým sa stáva krikľavejším, netrpezlivejším, dotknuteľnejším.

 

Jozef, ktorý načúva Bohu
Spisovateľ Alexander Solženicyn v miniatúrnej próze Zrkadlový obraz vo vode prirovnáva ľudský život k bystrine, na ktorej povrchu sa nedá rozoznať nijaký zrkadlový obraz. Zvlnená hladina ukazuje len nejasný, zlomkovitý obraz. Až keď prúd dosiahne ústie v zálive alebo v pokojnom jazere, dá sa v ňom spoznať každý lístok neďalekého stromu, oblak i obraz oblohy. Spisovateľ z toho usudzuje: „Toto platí pre teba i pre mňa. Ak dodnes nevidíme nesmrteľnú a jasnú pravdu, ak ju nijako nedokážeme odzrkadľovať, nie je to tým, že sa ešte niekam ženieme?“ Takýto život môže byť pre nás veľkou školou odvahy. Spôsob Jozefovho konania nám nedáva zaspať na vavrínoch predchádzajúcich víťazstiev, či upadnúť do stavu znechutenia vo chvíľach neúspechu.
Keď nevieme rozlíšiť, či počuť Božiu vôľu, nie je to tým, že žijeme povrchne? Že všetko okolo nás uniká bez toho, aby sme si uvedomili nesmierne bohatstvo, ktoré je v nás i okolo nás? Nie sme príliš ukričaní?
    Pri hľadaní Božej vôle, ktorá sa k nám prihovára tajomne, si treba uvedomiť, že naše vnuknutia môžu pochádzať nielen od Pána Boha, ale aj od nás samých. Môžu byť ovocím našich potrieb alebo túžob, ktoré nemusia byť vždy dobré. Aby sme mohli rozpoznať Božiu vôľu, treba poznať jej zdroj a cieľ. Teda odkiaľ pochádza a kam smeruje. Keďže každý strom možno poznať po ovocí (porov. Lk 6, 44), ak je ovocie tohto vnuknutia dobré, tak aj ono samotné je také. Ak totiž pochádzajú od Boha, vtedy ich máme prijať a uvádzať do života. Ak však spôsobujú našu vnútornú rozorvanosť, vtedy ich máme odmietať a pokladať za pokušenie zlého ducha; radí skúsený učiteľ duchovného života, jezuita páter Józef Augustyn.    

 

Boh, ktorý sa prihovára
Boh nás neustále inšpiruje svojimi vnuknutiami a mnohonásobne obnovuje svoje povolanie, vnuknutie v rôznych kontextoch a životných situáciách. Všetky majú len jeden cieľ, aby nás priviedol k prijatiu jeho lásky, aby sme na ňu odpovedali. Pán Boh sa nám prihovára mnohými okolnosťami a životnými udalosťami, a to aj takými, ktoré sa dajú ťažko racionálne vysvetliť. Ale môžu to byť aj obyčajné každodenné udalosti, častokrát neľahké a komplikované. Pán Boh si vždy nájde spôsob, ako sa priblížiť k nám, aby nám odovzdal svoje posolstvo. Aby mohol Pán Boh s nami komunikovať plnšie, musíme mu nato vytvoriť určité podmienky. Systematická modlitba, najmä vykonávaná v tichu, sa stáva privilegovaným miestom komunikácie medzi Bohom a človekom. Boha môžeme v takýchto chvíľach počuť vo svojom srdci.
    V poznávaní a plnení Božej vôle sa máme neustále cvičiť. Božiu vôľu môžeme spoznávať aj svojím úsudkom, keď žiadna z viacerých možností nie je zlá, nie je prestúpením Božieho alebo cirkevného príkazu. Pri týchto úsudkoch často potrebujeme aplikovať všeobecný predpis na konkrétnu situáciu. Iste, sú tu dôležité aj okolnosti, ktoré môžu zmeniť mravnú hodnotu celého skutku. Aj z tohto vidíme, že sme povolaní k vyšším hodnotám, než len byť „chodcami“ životnej cesty. Sme tu, aby sme sa snažili vydať zo seba to najlepšie, aby sme našli cestu do svojho najhlbšieho vnútra a spoznali, že sme jednoznačne ľudskí a zároveň sme jednoznačne viac než len to. Sme na ceste do Božieho domova, ktorý môže byť aj naším, preto je potrebné, aby sme na život vždy hľadeli z Božej perspektívy.  
 

VILIAM JUDÁK
Páčilo sa :
1