15. marca 2017
Čítaní: 39
KN 11/2017 | Literárny dúšok
Od hlavného oltára vzlietol škovránok a zatrilkoval

Joseph Aloysius Ratzinger sa hlásil na svet počas chladnej noci so snehom a ľadom. Narodil sa na brieždení 16. apríla 1927 o 4.15 hodine. (...) Scéna ako z knižky o svätých: rodičia sa volajú Maria a Joseph a je Veľká sobota, preto chlapčeka pokrstili len štyri hodiny po narodení. Vtedy ešte nebolo zvykom sláviť počas Veľkej noci obrad svetla. Keďže zmŕtvychvstanie sa oslavovalo dopoludnia, pri posväcovaní vody bol Joseph prvým krs­tencom pokrsteným úplne čerst­vou krstnou vodou – a tým bol určitým spôsobom naveky ponorený do veľkonočného tajomstva.
Liturgicky vzaté, táto hodina je súčasne hodinou krstu Cirkvi. (...) Neskôr mi Ratzinger povedal, že aj jeho samého tento mimoriadny začiatok jeho života – „už bola takmer Veľká noc, ale ešte sa nezačala, ešte bola skrytá“ – vždy napĺňal vďačnosťou. Videl v tom „znak požehnania“, že sa „narodil práve vtedy, keď Cirkev pripravovala krstnú vodu a on sa potom stal prvým krstencom novej vody“.
Rodičia sa sobášili neskoro. Desať dní pred Josephovým narodením otec slávil 50 rokov, matka mala 43 rokov. (Deti Maria a Georg sa narodili v rokoch 1921 a 1924.) Joseph a Maria sa pravdepodobne spoznali cez zoznamovací inzerát v katolíckom týždenníku. Ratzingerova mat­­ka bola kuchárka, srdečná, temperamentná a dobre vyzerajúca žena, ktorá sa vo všetkom vyznala.
Otec pôsobil neobratným a neústupným dojmom, nosil čierne fúzy, ktoré čoskoro zošediveli. Jeho vystupovanie bolo chladné a prísne, možno až príliš. Zdravý chlap, usilovný, slušný, málovravný. Od mentality Dolnobavorčana sa nedá očakávať, že sa zmení na veselšieho, bezstarostnejšieho alebo temperamentnejšieho. O Tirolčanoch sa hovorí, že sú veselí, o ľuďoch medzi Du­­najom a Českým lesom, že sú skôr suchí a uzavretí. To neskôr dostali do vienka aj deti Marie a Josepha. Syn Georg zdedil skôr matkinu povahu.
Ako bavorský žandár s hodnosťou komisára bol Joseph Ratzinger určite úradnou osobou, ktorá vzbudzovala rešpekt, ale keďže mal súčasne aj nízky plat, nebol práve najvhodnejšou partiou na manželstvo. To trvalo, kým sa ako štyridsaťtriročný konečne odhodlal a u nadriadených podal žiadosť o súhlas na uzavretie manželstva, ako to vyplýva z jeho osobnej zložky. A do konca života jeho domácnosť ako tieň sprevádzala skutočnosť, že otec rodiny v podstate nedokáže uživiť svoju rodinu a musí mu s tým pomáhať matka. (...) Práve vďaka tejto „veľmi skromnej a finan­čne aj ťažkej situácii“ vznikla „vnútorná solidarita, ktorá nás vnútorne spojila. Aby sme mohli všetci študovať, rodičia  museli prinášať obrov­ské obete. Aj my sme to cítili a pokú­šali sme sa nato reagovať. Preto sa aj vďaka tejto atmosfére veľkej jednoduchosti objavilo aj veľa radosti – a vzájomnej lásky“. (...)
Písal sa rok 1939. Hitler zahnal zbrojársky priemysel vpred, propa­gandou nenávisti a sľubov huckal ľud a tlačil ho do vojny. Napadnutie Poľska 1. septembra bolo za­­čiat­kom druhej veľkej svetovej vojny storočia. Rodičom sa celé tie roky darilo držať svoje deti ďaleko od Hitlerjugendu (Hitlerovej mládeže). Zato im nebola priznaná zľava zo školného. Otec zostal dôsledný. Napokon ani on nevstúpil do žiadnej nacistickej organizácie a dal sa  predčasne penzionovať, hoci aj to zna­menalo finančnú stratu. Jeho manželka bola v susedstve známa tým, že si uťahovala z vodcu. (...)  Zákon o Hitlerjugende z 25. marca 1939 stanovil, že členstvo je povinné od 14. roku života. Nedodržanie sa strestalo peňažnou pokutou, dokonca väzením zodpo­vedného zástupcu dieťaťa.
V protiklade s „kmeňovými členmi HJ“ povinní členovia ako chlapci Ratzingerovci nedostali žiadnu uniformu, čo z nich vlastne robilo mladých Nemcov druhej triedy. Zrátať sa im to malo „po konečnom víťazstve“. V Traunsteine sa to týka najmä „semikresťanov“, „čiernych psov“ z kňazského seminára. Po svojom staršom bratovi sa aj žiak Joseph po dosiahnutí 14. roka života musel raz do týždňa dostaviť do klubu HJ. Skupinový vedúci ho nechal cvičiť pred ostatnými. Vraj chcel zlepšiť jeho „zlý postoj“. „Najprv sme tam nechodili,“ povedal neskôr kardinál, „bol som ešte primladý, ale neskôr ma seminár prihlásil do HJ. Len čo som odišiel zo seminára, už som tam nikdy nešiel. A to bol prob­lém, lebo zľava zo školného, ktorú sme naozaj potrebovali, bola podmienená navštevovaním HJ. Bol tu, vďaka Bohu, jeden veľmi chápavý učiteľ matematiky. On sám bol nacista, ale statočný človek, ktorý mi povedal: ,Nože tam niekedy zájdi, nech si evidova­ný.‘ Keď videl, že mi to jednoducho nie je po vôli, vra­­vel: ,Ja ťa chápem, dám to do po­­­­riadku.‘ A tak som mohol zostať mimo.“
„Bol som presvedčený – sám neviem ako – že Boh odo mňa chce niečo, čo som mohol dosiahnuť len tak, že sa stanem kňazom.“
Deň 29. jún 1951 bol pre súroden­cov Ratzingerovcov vo freisinskom dóme veľkým dňom. Keď pri kňazskej vysviacke zaznela z úst kardinála Michaela Faulhabera výzva, odpovedalo 40 hlasov: „Tu som.“ Bola slnečná nedeľa, Joseph ju vnímal ako „vrchol života“.
Lebo v tejto chvíli sa mu vryl do pamäti ešte jeden výnimočný zážitok. „Človek by nemal byť poverčivý,“ hovorí, „ale v tej chvíli, keď na mňa biskup položil ruky, vzlietol od hlavného oltára v dóme vtáčik, pravdepodobne škovránok, a zatrilkoval krátku radostnú pieseň. Bolo to pre mňa ako prísľub zhora: Tak je to dobré, si na správnej ceste.“ (...)
Už 1. októbra 1952, osem týždňov po nástupe na miesto kaplána, mladého kňaza povolali ako docenta do kňazského seminára vo Freisingu. Keď ako dvadsaťpäťročný mal strach z práce so spoločenstvom, teraz mu ako docentovi, naopak, chýbal kontakt s ľuďmi v spoločenstve. Najprv veľmi „trpel“ stra­tou „pl­­nosti ľudských vzťahov a skúseností, ktoré mu prinášalo dušpas­tierstvo“. Dokonca rozmýšľal, „či by predsa len nebolo lepšie, keby som zostal vo farnosti“. (...) Medzitým si Ratzinger priviedol svojich rodičov k sebe, do spoločného bytu vo freisinskom Dombergu. Okrem prednášok pracoval na svojej habilitácii. Söhngen prácu nadšene chváli, ale potom sa dostal k slovu profesor Schmaus, koreferent. A Schmaus povedal nie. Bolo to, akoby ho bodol priamo do srdca. „Hrozilo, že sa mi zrúti celý svet,“ vraví Ratzinger. Najprv myslel na rodičov, „ktorí v dobrej viere prišli ku mne do Freisingu. Čo s nimi bude, keby som zlyhal a musel preto odísť z vysokej školy?“ (...) Čo sa stalo? Ratzinger sa celkom jednoducho ako mladučký začiatočník odvážil so všetkou tvrdosťou kritizovať názory slávneho profesora. Ratzinger opakovane odovzdal svoju prácu – a bola prijatá. (...) Novopečený profesor si dal do budúcna sľub, že sám nikdy neodsúhlasí ľahkovážne zamietnutie dizertačnej alebo habilitačnej práce, „ale keď to bude možné, podrží stranu slabšiemu“.

Z KNIHY PETRA SEEWALDA
BENEDIKT XVI. PORTRÉT ZBLÍZKA
TRNAVA: SPOLOK SVätého VOJTECHA, 2007
PRELOŽILA: JANA SARŇÁKOVÁ
ILUSTRÁCIA: ZUZANA PALLOVÁ-NEMČEKOVÁ
Páčilo sa :
0