30. marca 2016
Čítaní: 8 195
KN 12-13/2016 | Kultúra
Ladislav Záborský: Ďakujem Bohu, všetko bolo dobré
Akademický maliar Ladislav Záborský sa 22. januára dožil požehnaných 95 rokov. A hoci si už nejaký čas užíva zaslúžený odpočinok, keď má inšpiráciu a nazbiera sily, niečo namaľuje. Vo svojej pracovni nám ukázal najnovšie obrazy, ktoré vytvoril vlani. Dominuje v nich téma človeka stojaceho pred Bohom, odchodu do večnosti, neba, očistca a pekla.

Keď sme sa rozprávali pred siedmimi rokmi, vraveli ste, že sa veľmi tešíte do neba, kde na nás čaká milosrdný Boh. Ako vnímate Božie milosrdenstvo?
Mám rád Najsvätejšiu Trojicu, teším sa na ňu. Modlievam sa: „Bože, zavolaj ma čím skôr, ale urob, ako ty chceš.“ Milujem Boha Otca pre jeho milosrdenstvo a láskavosť. Boha poznám ako dobrotivého aj k tým, ktorí sú proti nemu. Chce ich zachrániť, lebo je Dobrota. Obdivujem ho: je bez začiatku, bez konca, všetko vie, aj to, čo bude, a všetko môže. Veľmi sa teším, že budeme bez tela, len duše. Telo v nebi má zatiaľ len Ježiš Kristus a Božia Matka, po poslednom súde budeme mať nebeské telo bez konca. Je to úžasná perspektíva, že budeme veční. Žiaľ, bez konca to bude aj v pekle, lebo nájdu sa i takí, ktorí chcú ísť do pekla. Aktuálne sa zlo vo svete rozmáha.
A je aj mnoho ľudí, ktorí v nebo ani v peklo neveria. Jeden z mojich posledných obrazov zobrazuje Božiu Trojicu a ľudí, ktorí sa približujú k smrti – sú aj zlí, ale nie úplne, urobili aj dobré veci, preto musia ísť do očistca a tam dozrieť k svätosti. Boh je predovšetkým milosrdný, chce zachrániť všetkých. Aj pápež František vyzdvihuje Božie milosrdenstvo.

 

Pocítili ste vo svojom živote mimoriadne Božie zásahy?
Ešte ako študent som cez prázdniny absolvoval vojenský výcvik. Niesol som ťažký guľomet so stojanom. Na ceste do Banskej Štiavnice mi guľomet spadol a poranil mi nohu. To ma zachránilo pred ďalším výcvikom. Po štúdiách v auguste 1944 ma povolali do Slovenského národného povstania. Išiel som k rodičom do Krupiny a ráno som mal narukovať do Banskej Bystrice. Lenže Pán Boh je figliar, poslal v noci Nemcov do Krupiny, takže ráno už nešiel žiaden vlak. Boh o mne vedel a zachránil ma – nebol by som dokázal strieľať do ľudí, takže by zrejme rýchlo zastrelili mňa. Pre vážnu chorobu ma Nemci neodviedli ani na práce do Nemecka, kde boli fabriky bombardované. Zase ma Boh zachránil! Po vojne som už nemusel nastúpiť na vojenskú službu, išiel som rovno do práce ako profesor.

 

A v rodinnom živote?
S mojou snúbenicou Elkou sme sa pre SNP museli na pár mesiacov rozdeliť. Prišla za mnou neskôr a spýtala sa ma: „Aj by si si ma zobral za manželku?“ Skríkol som: „Samozrejme!“ Bola veľmi dobrá. Pán si ju k sebe zavolal v 79. roku života. Dala mi tri veľmi dobré deti. Najmladšia Maruška sa o mňa stále stará, každý deň mi nosí sväté prijímanie, pretože už nemôžem chodiť do kostola. Syn Vladimír má za manželku europoslankyňu Annu Záborskú a stredná Terézia sa vydala za Francúza. Často chodievajú na Slovensko. Vlani v septem­bri prišli, Maruška vtedy spadla z bicykla a nemohla sa o mňa starať, tak sa postarali celý mesiac oni – aj to bol Boží program. Nemusel som ísť do nemocnice či ústavu.

 

Boh dokáže aj to, čo považujeme za zlé, premeniť na dobré. Za čo mu ďakujete?
Som Bohu veľmi vďačný, že mi dal dobrých rodičov, rodinu a talent – dar. Človek si musí uvedomiť, že nič nie je jeho. Naša je len úbohosť a hriech, ostatné je Boží dar. Pyšný sa do neba nedostane a kto si o sebe myslí, že niečo sám dokázal, tak si to rozmyslí v očistci. Za všetko treba Bohu ďakovať, lebo naozaj nič nemáme sami od seba. Svätá Terezka hovorí, že musíme milovať svoju úbohosť a dôverovať v nekonečné Božie milosrdenstvo. Na ničom si nezakladať. Byť ako deti voči Bohu, dôverovať mu. S dôverou som sa odovzdal Bohu, aj keď ma komunisti uväznili. Svoje pocity som vyjad­ril v básni Vďaka:
Za tento žalár / ďakujem ti radostne, / v zanedbaných čnostiach / vycvičíš ma mocne. Očistec sa kráti, / nebo sa mi blíži / a oblak milostí / k zemi sa zníži. A je tu stále tá / útecha istá, / že som tu pre Cirkev, / Ježiša Krista.


 

Dana Cikhartová
Snímky: Dana Cikhartová, archív Ladislava Záborského
Páčilo sa :
19