30. marca 2017
Čítaní: 450
KN 13/2017 | Téma
Kríž menil svoj tvar a význam po ceste dejín
Rôzne symboly a znaky okolo nás čerpajú svoju podobu z ľudovej tradície či náboženstva. TaK ako je dôležitý pre Židov sedemramenný svietnik menora či Dávidova hviezda, pre budhistov koleso Dharmy, pre moslimov polmesiac a hviezda, pre kresťanov má neoceniteľný význam kríž

Kríž (lat. crux) bol obávaný nástroj popravy, ktorý poznali už staroveké národy Babylončanov, Peržanov, Grékov i Feničanov. Praktiky ukrižovania prevzali neskôr starovekí Rimania, ktorí takýmto spôsobom popravovali vzbúrencov, politických a náboženských agitátorov, ale aj pirátov, otrokov a v cisárskom Ríme aj ľudí, ktorí boli bez občianskeho práva. Ukrižovanie bolo teda najpotupnejší spôsob popravy, ktorý spočíval v zavesení tela odsúdenca s rozpaženými rukami na dve prekrížené drevené brvná. Pre ľudí vtedajšej doby to bola najponižujúcejšia a zároveň najkrutejšia smrť. Historička umenia Zuzana Dzurňáková z Katedry dejín a teórie umenia Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Tr­nave objasňuje históriu ukrižovania: „Podľa tradície perzský kráľ Dareios I. v roku 519 pred Kristom dal ukrižovať (iná verzia hovorí o narazení na koly) 3 000 politických odporcov Babylonu. Antiochos IV. Epifanés dal zbičovať a následne ukrižovať jeruzalemských Židov. Avšak najväčšia a najznámejšia poprava v dejinách ľudstva bolo ukrižovanie 6 000 účastníkov Spartakovho povstania v roku 72 pred Kristom. Kríže s odsúdencami boli vztýčené popri ceste Via Appia z mesta Capua až do Ríma v dĺžke asi 200 km!“
Trest smrti sa praktizoval v každom národe a kultúre, ale smrť ukrižovaním mala svoj špecifický význam v potupení odsúdenca. V židovskej tradícii sa ukrižovanie nepraktizovalo. Najčastejšie vykonávali popravu ukameňovaním. Svedčia o tom niektoré udalosti zo Starého a Nového zákona: ukameňovanie Achana (porov. Joz 7, 25), snaha ukameňovať Ježiša (porov. Jn 10, 31) či smrť svätého Štefana (porov. Sk 7, 58). Napriek tomu, že Ježiš Kristus bol Žid, náboženskí predstavitelia pre neho žiadali smrť ukrižovaním.
Kríž ako symbol svetla
Kríž patrí medzi najuniverzálnejšie symboly spojené s orientáciou v priestore. Predstavuje bod, kde sa pretínajú osi – horizontálna a vertikálna. Jeho krajné body naznačujú  symbol štyroch svetových strán. Historička umenia Zuzana Dzurňáková približuje: „V každej kultúre mal kríž iný význam; africké kmene v ňom videli znamenie križovatky, na ktorej sa pretínajú cesty živých a mŕtvych; v ázijských kultúrach sa zvislé rameno kríža vysvetľovalo ako symbol aktívnych, z neba vychádzajúcich síl a ako mužský prvok. Horizontálne rameno zodpovedalo pasívnym silám a ženskému princípu.“ Kríž je teda akýsi prasym­bol, starší ako samotný symbol kresťanstva. Jeho súčasné varianty sú odvodené z troch základných typov: gréckeho, latinského a kríža v tvare T. „V Ázii bol kríž nebeským a svetelným symbolom šťastia a života. Ide o kríž tzv. svastika – slnečný hákový kríž s rovnako dlhými ramenami, ktorých konce sú v pravom uhle priamo alebo oblúkovito predĺžené – vzbudzujú dojem krúživého pohybu. Tento symbol nachádzame rovnako v budhizme, kde označuje Budhove šľapaje (kruh učenia). Symbolika tohto kríža je pozitívna, lebo sa skladá zo slov su (dobre) a asti (je), čiže ide o symbol prinášajúci šťastie a prosperitu,“ vraví historička umenia.
Kríž s očkom alebo uchom vše­obecne poznáme ako egyptský kríž (anch). Symbolizuje život, šťastie, zdravie a chápe sa ako protisymbol smrti. V keltskej kultúre sa objavuje symbol kríža v tvare latinského alebo rovnoramenného gréckeho kríža, ktorého stred obkolesuje kruh. Využívaný bol najmä ako pohrebný pamätník. V kresťanstve sa najčastejšie vyskytoval jedno­duchý latinský kríž používaný v západnej Cirkvi (dlhšie vertikálne a kratšie horizontálne rameno) a grécky rovnoramenný kríž s rovnakou dĺžkou ramien typický pre východné kresťanstvo.

 

Kríž labarum
Dlhé stáročia bol kríž nástrojom krutej smrti. Antickí pohanskí myslitelia ironicky hovorili, že Ježiš Kristus sa mal radšej zjaviť ako víťazný kráľ a nie ako zločinec na kríži. Úcta ku krížu sa objavuje až od prvej polovice 4. storočia. Spája sa so sv. Helenou, ktorá v roku 326 našla Kristov kríž v Jeruzaleme. V období prvých troch storočí sa za symboly príslušnosti ku kresťanstvu používali: ryba, dobrý pastier, kahanec s plamienkom či symbol slnka. Cirkevný historik, kňaz Peter Sedlák vysvetľuje: „Kríž do heraldiky prešiel až po roku 313, a to v súvislosti s udalosťami Konštantína Veľkého a jeho matky sv. Heleny. A tu sa dostávame k histórii vzniku kríža tzv. labarum. Predstavuje grécke písmená Xp (Chr), čo sú začiatočné písmená Kristovho mena v gréckej podobe Christos. Kríž labarum má určitý súvis aj so symbolom slnka a života (kríž svastika), lat. crux gammata, nem. Hakenkreuz, ktorý, žiaľ, nacisti zneuctili a znevážili.“
Kresťanský historik Euzébius opísal Konštantínov sen, kde Kristus žiadal, aby „ozdobil“ svoje zástavy znakom kríža (kríž s písmenami PX, teda labarum). Kristus mu pritom povedal slová: „In hoc signo vincit!“ (V tomto znamení zvíťazíš!) „Táto udalosť je pravdepodobne legendou, ale historickou pravdou ostáva, že cisár Konštantín Veľký naozaj dal na znak víťazstva po vojenskej bitke postaviť v Ríme sochu s podobou muža držiaceho kríž a s nápisom: V tomto znaku oslobodil mesto od tyrana. Túto skutočnosť je možné si overiť aj v spise Laktancia z roku 314 O smrti 44 prenasledovaných,“ hovorí Peter Sedlák. Relikvie Svätého kríža ako relikvie 1. stupňa sa neskôr dostali do mnohých chrámov. Postupne sa kríž dostával aj do kresťanských domácností, znázorňovali ho na svojich bránach, nosili ho ako triumfálny symbol na procesiách, púťach. Kríž nemali len križiaci na svojich odevoch, ale už v 4. storočí ho na svojich habitoch mali egyptskí cenobiti, pustovníci sv. Pachomia. „S krížom sa stretáva každý kresťan, a tak ako u Krista nemožno oddeliť bolesť a utrpenie na kríži a jeho víťazstvo vo veľkonočné ráno, tak to nie je možné ani u jeho nasledovateľov,“ dodáva Peter Sedlák.

 

Pápežský kríž, ferula
Trojramenný kríž v podobe pastierskej palice sa nazýva ferula. Od bis­kupskej berly sa odlišuje svojím zakončením. Viac približuje kňaz a pápežský ceremoniár Ján Dubina: „Biskupská berla je na vrchnej časti zatočená, čo je znakom toho, že moc biskupa je obmedzená pápežom, ktorému je podriadený. Bis­kupská berla bola symbolom investitúry, čiže uvedenia do úradu iným biskupom, a to v prípade pápeža nie je možné, keďže pápež dostáva svoju moc priamo od Boha. Pápeži asi od raného stredoveku začali používať istú formu pastorálu, tzv. ferulu, ktorá zobrazovala ich pozemskú moc. Zrejme išlo o jednoduchú palicu zakončenú krížom. Avšak nikdy nebola súčasťou liturgie, okrem niektorých sláve­ní, ako bolo otváranie svätej brány alebo posviacka kostola.“ Naposledy takúto ferulu použil sv. Ján Pa­vol II. v roku 1983 pri otváraní svätej brány. Známa je tiež ferula bl. Pia IX. z roku 1877, ktorú mu daroval Spolok sv. Petra pri príležitosti 50. výročia jeho biskupskej vysviacky. „Ide o pozláte­nú palicu zakončenú krížom a používal ju aj sv. Ján XXIII. počas Druhého vatikánskeho koncilu. Isté obdobie ju používal aj pápež Benedikt XVI., kým nezačal používať svoju vlastnú ferulu. Táto ferula je oproti spomínanej ferule bl. Pia IX. menšia a ľahšia, a dodnes ju používa aj pápež František,“ zdôrazňuje Ján Dubina.
Veriacim je asi známa aj ferula bl. Pavla VI., ktorú vytvoril sochár Lello Scorzelli v roku 1965 a je odlišná od ostatných tým, že je zakončená krížom so strieborným korpusom ukrižovaného Krista. Podľa slov Jána Dubinu sa pápežská ferula od čias bl. Pavla VI. používa pri liturgických slávnostiach rovnakým spôsobom, ako ju používajú aj bis­kupi.

 

Františkánsky kríž
Nasledovníci sv. Františka poznajú dve významné podoby kríža vo františkánskej tradícii. Prvá je spojená s dôležitým momentom jeho obrátenia a druhá forma kríža je odvodená od gréckeho písmena tau.
Kríž, pri ktorom sa svätý František tak rád modlil, je byzantská ikona, ktorá bola súčasťou Kostola sv. Damiána pri Assisi. Počas modlit­by počul výzvu, aby opravil Pánov dom, ktorý sa rúca. František prijal túto výzvu doslovne a začal opravovať Kostol sv. Damiána a kostoly v okolí. Byzantskú ikonu opisuje brat Tomáš Lesňák z Rehole menších bratov konventuálov minoritov: „Ukrižovaný Ježiš je na tejto ikone zobrazený ako zmŕtvych­vstalý Pán a víťaz nad smrťou (s prebodnutým bokom, ale zároveň s otvorenými očami). Po jeho pravom a ľavom boku sú zobrazené postavy zo scény na Kalvárii. V hornej časti kríža je zobrazený Kristus vystupujúci do Otcovej slávy v sprievode anjelov.“ Vznik kríža sa datuje do 12. storočia, keď cez Umbriu viedla kupecká cesta. Prechádzalo tadiaľto veľké množstvo pútnikov smerujúcich zo severu cez Benátky a z juhu cez Sicíliu do Ríma. Kríž teda jasne zvýrazňuje sýrsku inšpiráciu: Kris­tus má zarastenú tvár, ktorú lemujú dlhé vlasy, a tiež samotná prítomnosť žien svedčí o sýrskej tradícii. Druhá forma kríža vo františkánskej tradícii je podoba gréckeho písmena tau. „Svätý František zvykol pred svojím podpisom umiestňovať tento znak ako ozdobnú iniciálu a znak požehnania adresátovi. Podobne používal toto písmeno oveľa skôr aj sv. Anton, pustovník, pričom ide o biblickú tradíciu: vo videní proroka Ezechiela Pán poslal svojho posla, aby prešiel cez mesto Jeruza­lem a označil znakom tau všetkých Bohom vyvolených. Písmeno tau je totiž v hebrejčine posledným písmenom abecedy, čo odkazuje na plnosť a cieľ človeka i sveta,“ približuje brat Tomáš Lesňák. Znak tau je veľmi populárny a nosia ho nielen príslušníci Rehole menších bratov františ­kánov, ale aj laici a mládež. „Pre mňa osobne sú tieto formy kríža pripomenutím povolania sv. Františka a aj môjho povolania. Kríž z Kostola sv. Damiána mi pripomína osobné stretnutie s Ježišom Kristom, ktorý za môj život daroval svoj život. Kríž tau zároveň vo mne vyvoláva spomienku na Františkov list adresovaný bratovi Leovi, ktorý prežíval duchovnú krízu. Hovorí o Františ­kovej životnej skúsenosti, láske, múdrosti a starostlivosti o svo­jich bratov,“ dodáva brat Tomáš Lesňák.
Mohli by sme spomenúť mnohé ďalšie významné kríže, ako benediktínsky, ondrejský, maltézsky či mnohé iné. Nástroj  mučenia prenikol do umenia a heraldiky a používajú ho viaceré inštitúcie a krajiny. Dominuje aj na štátnom znaku našej krajiny. Symbol potupy sa stal symbolom Kristovho víťazstva. Dobré by bolo, keby sme si tento symbol našej spásy preniesli každý hlboko do svojho srdca, do svojej mysle. Boží Syn, ktorý na ňom zomrel, mu dal nový a neoceniteľný zmysel. Buďme za to vďační.                                     
 

Emanuela Majdová Cssss
Páčilo sa :
0