30. marca 2017
Čítaní: 126
KN 13/2017 | Kultúra
Natálka učí deti vyvarovať sa chýb minulosti
Na konci februára odohralo Slovenské národné divadlo predstavenie hry proti extrémizmu Natálka prvýkrát pre verejnosť. Vyvrátilo zároveň všetky dohady o tom, že by hra urážala veriacich.

Na tvorcov divadelnej hry, pripravenej ako inscenácia pre školy, bolo pred pár týždňami podané trestné oznámenie z dôvodu hanobenia náboženstva. Pretože padlo viacero podozrení, že ide len o politickú hru, divadlo sa rozhodlo urobiť verejné predstavenie, na ktorom definitívne vyvrátilo akékoľvek negatívne dohady.



Inscenácia Natálka, uvádzaná ako dokumentárne divadlo, je súčasťou projektu Činohry Slovenského národného divadla s názvom Divadlo proti extrémizmu. Tvorcovia ním chcú po celom Slovensku vzdelávať mladých ľudí, aby oni následne dokázali rozpoznať nebezpečné prúdy v spoločnosti.
Natálka je ani nie hodinová inscenácia, veľmi stručne a priamočiaro zobrazujúca skutočné udalosti, ktoré sa odohrali v Českej republike v roku 2009. Extrémna skupina neo­nacistov hodila Molotovov kokteil do domu rómskej rodiny a s ich príbytkom zhorelo aj malé dvojročné dievčatko. Nakoniec po množstve operácií predsa len zázračne prežilo, no aj odborníci skonštatovali, že najmä vďaka viere v Boha a rodičovskej láske. Natálka žije, no je vážne poznačená do konca života.

 

Silná výpoveď
Inscenátorom, ako tvrdia aj na stránke divadla SND, išlo o živé svedectvo nielen ľudskej zloby, ale aj lásky, občianskej angažovanosti a podpory. Proces sa odohráva na malom tmavom javisku s jednoduchou čiernou viacfunkčnou kulisou (stena s oknom, tabuľa atď.), pred ktorou vypovedajú civilným herectvom predstavitelia obete i vinníka. Odpovedajú na otázky vyšetrovateľa, ktorým je buď herec na javisku, alebo na televíznej obrazovke. Prostredníctvom televízie má divák možnosť vidieť aj dokumentárne nahrávky a výpovede z danej doby.
Natálku možno chápať ako akúsi verejnú výpoveď o stave našej spoločnosti. Predkladá strápený postoj veriacej matky; postoje humanity či ľudskosti; ale aj postoje extrémistov; či postoje médií, súdnej moci a dôsledky ich rozhodnutí. Kresťan­ské symboly veriacej rodiny sú pošpinené fašistickými znakmi a hes­lami, ktoré na tabuli pripomínajú len nedávnu totalitnú dobu z minulého storočia ako veľký výkričník. Z rekonštruovaných, či skôr naznačených jednotlivých postojov si divák môže vytvoriť mienku, kto všetko prispieva k tomu, aby takéto zneuctenie bolo vôbec možné.

 

Demokracia nefunguje,
volia totalitu
Diváci na diskusii, ktorá sa konáva po predstaveniach, predovšetkým pamätníci, ďakovali za pripomínanie zverstiev totality, z ktorých by sme sa mali poučiť a vyvarovať sa ich. Vyjadrili sa aj k potrebe väčšej tolerancie a spoznávaniu rómskych občanov a ich problémov bez predsudkov. Diskutovalo sa aj o postojoch niektorých mladých študentov, ktorí sa po inscenácii vyjadrili, že demokracia nefunguje, a preto by si priali radšej totalitu.
V tomto možno vidieť azda najväčší problém. Ani táto inscenácia totiž nehovorí o filantropii príčin, ale o samaritánstve dôsledkov. Vyjadru­je sa k tomu, k čomu sme ako spoločnosť z „nejakého“ dôvodu dospeli.
Možno vieme pomenovať extrémizmus, ako aj manipuláciu mediálnej, jurisdikčnej či vládnej moci; vieme (najmä tí, ktorí to zažili na vlastnej koži), aké peklo je totalita; vieme, že máme pred ňou varovať a učiť o nej mládež. Minimálne sa na tom zhodneme, ak si pomenujeme deficity v školstve a nedostatočnú znalosť dnešných mladých ľudí, ktorí totalitu nezažili. A toto je aj veľké plus inscenácie, keďže šíri osvetu tým, že tému extrémizmu otvára a odmieta. Lenže uverí nová generácia našim výpovediam o desivej minulosti len na základe slov? Napokon, do komunistickej totality sme vkročili ešte s čers­­­t­vými spomienkami na totalitu fašistickú. Nemali by sme sa sústrediť nato, či sa ako spoločnosť vieme zhodnúť v prvom rade na tom, prečo mladí ľudia neveria demokracii? Prečo si žiadajú inú formu vlády? Nespravili sme niekde chybu aj my; zodpovední občania?
A tak sa dostávame k otázke „samaritánstva príčin“. Zlatá Kristova cesta je predsa stredná. Ako Čnosť uprostred extrémov nerestí. Ako zodpovedná Sloboda uprostred nezodpovedných extrémov nátlaku na jednej strane a anarchie na strane druhej. Potom logicky, ak končíme v extréme, odstrihávajúc sa od zlatej Ariadninej nite, privolávame si len opačný totalitný či absolutistický extrém. Tak nás učí história. Opäť sa len vyhýbame paradoxne nami takej vytúženej pravej slobode. Slobode ako čnosti.
Výzva by preto nemala znieť – boj proti extrémizmu, ale „boj“ za slobodu. Lepšie povedané tvorivosť za slobodu. Za ten najzákladnejší Boží dar, ktorý sa nedá zrealizovať bez mravov. A to ani vo vláde, ani v jurisdikcii, ani v médiách, ani v školstve, ani v rodinách.

 

Ľudskosť pri rozhodnutiach
Dôsledky nám aj vďaka divadlu ukazujú, že slobodu v spoločnosti nežijeme; že vlastne nežijeme demokraciu; vládu slobodne a mravne zodpovedných; ako môžeme čakať, že nám uveria sťažnosti na ešte horšiu minulosť? Neprichádza naše samaritánstvo neskoro? Musíme stále len „hasiť“ dôsledky? Nemali by sme byť ľudskí už pri rozhodnutiach, ktorými niečo vedome zapríčiňujeme? A takto dokázať mladým ľuďom, že spoločnosť, do ktorej sa narodili, sme poctivo, vytrvalo a transparentne vybudovali, aby raz bolo pre naše deti cťou na ňu nadviazať. Nadviazať zo stredu a duchovnou rozumnosťou pozdvihovať spoločnosť po vertikále v ústrety Božej múdrosti a láske, aby sa ďalšia generácia nemusela znova rozhodovať len na základe duševnej senzibility medzi horizontálne ležiacimi extrémami. Aby už ľudstvo prestalo emočným „pingpongom“ tvoriť dejiny. Veď, aký to má zmysel donekonečna sa pri krízach vyhovárať, že sme to mali riešiť už skôr?
Rodinná láskavá súdržnosť a vzájomná pomoc Rómov pri ich problémoch nám v mnohom môže poslúžiť ako vzor, ktorý by sme mali do spoločnosti aplikovať nielen vtedy, keď „hasíme“, ale najmä keď aktívne tvoríme nové veci. Samozrejme, zrelo integrujúc ľútosť a odpustenie za minulé prehrešky, aby sme mohli kráčať po zlatej strednej ceste cielene a s čistým štítom.
Začať sa dá tam, kde sa končí in­scenácia Natálka. V liečivej sile lásky, avšak už ako východiska, na základe ktorého budeme vedome zapríčiňovať žiaduce dôsledky, a to nielen v ro­dine, ale v celej spoločnosti.
Autorka je teatrologička
 

STANISLAVA MATEJOVIČOVÁ
SNÍMKA: SND
Páčilo sa :
0