30. marca 2017
Čítaní: 535
KN 13/2017 | Duchovná obnova
S dôverou vystúpme z biedy svojich hriechov
Svätopôstna doba je vzácny čas určený nato, aby sme si uvedomili obrovskú hodnotu vykúpenia a dar spásy, ktorý je jeho zavŕšením. Boh nás pozýva odvaliť kameň našej nedôvery a radostne vykročiť v ústrety životu

Ježiš vo svojom posolstve odkazuje: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10b). Výzva na proces záchrany sa začína výzvou zmeny života. Či už hlasom Pánovho predchodcu Jána Krstiteľa, alebo samotným Ježišom Kristom. Zaznieva výzva, aby sme sa kajali a uverili radostnej zvesti, že Boh navštívil svoj ľud (porov. Mk 1, 15b). Najväčší dar, ktorý nám Kristus prináša, je zmena nášho postavenia. Je to prechod z moci hriechu, ktorý je skutočným prekliatím ľudského rodu, k slobode a radosti Božích detí. Vina a trest – tá neriešiteľná dráma človeka, ktorá spochybňuje samotný zmysel ľudskej existencie, je vyriešená. Ba čo viac, je prekonaná tým najúžasnejším spôsobom. Sám Boží Syn vzal všetku vinu na seba, urobil sa zodpovedným za hriech celého sveta.
Ježiš Kristus necúvol ani vtedy, keď zostať s človekom pre neho znamenalo prísť o vlastný život. Naopak, práve vtedy, keď najkrutejšia vlna zla mala zmiesť pamiatku nazaretského proroka z povrchu zeme, zaznelo slovo ospravedlnenia: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). Toto je teda cena, ktorou sa zaplatilo za bludnú voľbu a rozhodnutie pre hriech. Hriech zostane navždy slepou uličkou s konečným verdiktom absurdity nezmyslu a večného zatratenia. Odteraz však iba pre toho, kto to sám takto bude chcieť.

 

Otcova otvorená náruč
Ovocím Kristovej smrti pre nás a za nás je život. Život s ním, s Bohom, v objatí lásky tajomstva Najsvätejšej Trojice. Toto je teraz naša dôstojnosť a veľkosť povolania, ktoré môžeme rozvíjať. On sám sa o to dokonale stará a postará sa až do skončenia času. Je preto na každom jednom z nás, ako sa zachováme, ako odpovieme. Otcova náruč je otvorená; chce objať svoje deti. Vznešenosť každého ľudského tvora sa posunula až sem, na úroveň Božieho adoptívneho synovstva. V Synovi sa stávame synmi Najvyššieho.
Z uvedomenia si tejto skutočnosti nás musí „chytiť“ priam závrat. Je niečo také možné? Je to naozaj pravda? Samozrejme, že je! Veď všetko, čo Ježiš robil a učil, smerovalo k tejto istote. Jeho skutky, v ktorých bolo toľko citlivosti na ľudskú tragédiu, na duchovnú biedu, jeho podobenstvá a slová, ktoré mali pomôcť precitnúť do pravdy, ktorá nás oslobodí, sú toho dôkazom.
Oslobodenie od hriechu, ktoré ponúka Kristus, je oveľa viac ako len politická sloboda. Koľko nedorozumenia bolo až do poslednej chvíle okolo Ježišovho účinkovania aj medzi apoštolmi. A predsa išlo o túto slobodu od hriechu: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12, 32). A potom, v to slávne veľkonočné ráno po pozdrave pokoja, dáva apoštolom poverenie odpúšťať hriechy: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené“ (Jn 20, 23). Zlomiť osteň hriechu a potom i smrti – to bol plán záchrany človeka na život, ktorý mu od večnosti pripravoval Otec. Tu nadobúda kresťanská radostná zvesť svoju najväčšiu hĺbku.
Každý hriech môže byť odpustený, aj keď náklonnosť k nemu zostáva. To nám často pripomína Svätý Otec František. Sme hriešnici, nesmieme však mať skazené srdce. S hriechom sa dá veľmi rýchlo zúčtovať, lebo Božie milosr­denstvo je nevyčerpateľné a láska nebeského Otca neú­nav­ná. Vždy je možné povstať a začať nanovo, bez výčitiek a znevažovania. Preto ktosi tento úkon návratu, pokánia a zmierenia nazval najľudskejšou sviatosťou. Aké výstižné a vznešené pomenovanie. Tak veľmi to všetci potrebujeme. Prichádzať a prosiť o prijatie, poznať pravdu o sku­toč­nom  stave nášho srdca a s ľútosťou a vo vďačnosti prijať uistenie, že Boh už nepotrebuje preberať moju minulosť, ale dáva mi šancu žiť. Taká je teda pravda evanjelia.
Ako je však možné, že aj medzi nami, ktorí sa hlásime ku Kristovi, je toľko otáľania skoncovať s hriechom? Naozaj povstať s celou rozhodnosťou a odsúdiť zlo hriechu. Dištancovať sa od tohto závanu zla, veď každé vedomé zotrvávanie v hriechu je v skutočnosti peklom. Každý hriech je popretím lásky a uprednostnením egoizmu a pýchy v tých najrozličnejších odtieňoch a podobách. Je odmietnutím Boha alebo, prinajmenšom, pozabudnutím na túto jeho starostlivú lásku. On nám rozumie, a preto nás aj usmerňuje.

 

Boh nás pozýva na cestu pokánia
Tento rok žijeme vzácnym stým výročím zjavenia Matky Božej vo Fatime. Jeho odkazom je prehĺbenie života viery, nádeje a kresťanskej lásky, ktoré majú pôvod vo svätom krste, ako uvádza pastiersky list portugalských biskupov z roku 2000. Je niečo pozoruhodné, čo neslobodno prehliadnuť – že tieto malé deti z Fatimy vo veku desať, osem a sedem rokov boli zasvätené do hrozného tajomstva hriechu a večného zatratenia. Či Božia Matka stratila súdnosť, keď vystavila citlivú detskú dušu hrozným obrazom zatratených duší? Určite nie! Chce ho však ukázať nám, ľuďom dnešných čias, ktorí si zakrývame oči pred fatálnymi dôsledkami hriechu a popierame jeho hroznú dohru. Je tu tiež utrpenie, ktoré je súčasťou života. No my ho nechceme vidieť a radšej ho vytláčame mimo akčný priestor nášho života. Týmto fatimským deťom sa však dostalo poznania o jeho zmysle v prehojnej miere. A to nielen v rovine teoretickej znalosti, ale i ako nástroj, ktorým je možné čeliť hrozným následkom hriechu a zachraňovať hriešnikov pred večným zatratením.
Malý vizionár František stále pred sebou videl smutnú tvár Pána Ježiša, ktorého bolesť pramenila z hriechov, ktoré ľudia vo svojej nerozumnosti páchajú. Táto citlivosť detí na hriech je príznačná v celom priebehu zjavení a vyplní život pastierikov až po poslednú minútu ich života. Či ne­bolo stretnutie s anjelom pozvaním na modlitbu odprosenia za tých, čo hrešia a znevažujú lásku Boha k človeku? A nie je naša modlitba, ktorou šperkujeme jednotlivé tajomstvá ruženca, volaním po Božom milosrdenstve pre duše, ktoré to pre svoju tragédiu hriechu najviac potrebujú?
Alebo poďme ešte na začiatok. Nepýtala sa Panna Mária malých pastierikov, či sú ochotní obetovať sa za hriešnikov? Oni súhlasili. Zachrániť hriešnikov pred zatratením a potešiť zarmúteného Ježiša – to bola hnacia sila týchto detských hrdinov. Deti sa stali prvými protagonistami tejto záchrannej akcie. Napriek detskému úsudku v tom mali jasno. Hrdinský stupeň lásky k Bohu i k ľuďom im vytvoril priestor na novú skúsenosť viery. Láskyplný Otec si tieto deti pripravil ako krásne ľalie pre nebeský chrám. 

 

Hriech a jeho ničivé dôsledky  
Nevieme si ani poriadne predstaviť, aké obrovské škody zanecháva hriech v duši človeka. Preto nebo stále intervenuje a volá na pokánie. Hriech je naozaj hrobom duše a Pán Ježiš neustále stojí v jeho blízkosti a volá na nás všetkých: „Lazár, poď von!“ (Jn 11, 43). Nech nie je nikto, kto odignoruje toto volanie na záchranu. Veď ide o všetko. Alebo existuje niečo hodnotnejšie, začo je možné zameniť večný život?
Uvažujúc o tom prichádzam k záveru, že nedôvera nebýva to, čo by nám Boh nechcel odpustiť – skôr trúfalosť nášho srdca, že „ešte je dosť času“. Je to naše pohodlie a zotrvávanie v hriešnej ľahkovážnosti. Alebo ide o takmer nulové vedomie, že on, nežný Otec, pre nás pripravuje to najlepšie a najkrajšie, čo sme schopní prijať. Nechce sa nám žiť v zodpovednosti príkazu lásky, a pritom jedine to je život, ktorý je hoden človeka – život skutočnej slobody a plnosti. Tým darom nie je nič menej a nikto iný ako Boh sám. Je to nezabudnuteľný prísľub toho, ktorý klamať nemôže.
Nikto nás nepresvedčí o hrôzostrašných dôsledkoch hriechu, ak nám nestačí pohľad do bolestnej Ježišovej tváre. To nie je bolestná grimasa, ale obrovský zármutok nad tým, že jeho utrpenie a smrť na kríži sú pre niekoho zbytočné. Niet iného argumentu. Je to otázka viery. Verím alebo neverím. Stredná cesta totiž neexistuje. V Knihe zjavenia sa hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem“ (Zjv 3, 20). On sa do nášho srdca nechce vlámať, a ani nemôže. Volá však na každého z nás: skoncuj s hriechom a odvaľ kameň nedôvery, aby si mohol zakúsiť moje milosrdenstvo.

ŠTEFAN HERÉNYI
Ilustračné snímky: profimedia.sk, www.istockphoto.com
Páčilo sa :
2