30. marca 2017
Čítaní: 274
KN 13/2017 | Téma
Slovenka objavila pichľavý unikát
Je len málo žien v našej histórii, ktoré si väčšmi zaslúžia náš obdiv a úctu ako prvá slovenská botanička Izabela Textorisová. Žila v období, keď vedecká práca bola pre ženu nedostupná, keď by sa ňou iba zosmiešnila. Bolo nemysliteľné, aby žena bola lekárkou, právničkou alebo botaničkou. Žena mohla byť nanajvýš učiteľkou, poštárkou a len výnimočne spisovateľkou, mala čítať len modlitebnú alebo kuchársku knihu.

Záujem Izabely Textorisovej (1866 – 1949) o prírodu bol už od útleho detstva taký silný, jej odhodlanie, húževnatosť a túžba po vedomostiach také pevné, že napriek všetkým predsudkom a pre nás v nepredstaviteľných pomeroch sa venovala štúdiu a zbieraniu rastlín. Okrem toho, najmä v zimných mesiacoch sa intenzívne venovala štúdiu cudzích rečí. Milovala literatúru, čítala v origináloch diela mnohých svetových i domácich spisovateľov a zhromaždila rozsiahlu knižnicu. To všetko popri práci poštárky v Blatnici, výchove, vzdelávaní a príprave na skúšky troch mladších sestier, starostlivosti o starú mamu a od roku 1898 aj o oboch rodičov, najmä nevládneho otca. Musela skrývať svoje slovenské národné povedomie, lebo sa bála, že príde o zamestnanie, od ktorého záviseli jej najbližší.

 

Miesto učiteľky poštárka
Izabela Textorisová sa narodila 16. marca 1866 v Ratkovej v rodine advokáta Andreja Textorisa ako druhá z piatich dcér. Keď mala päť rokov, rodina sa presťahovala do Jelšavy. V roku 1871 začala chodiť do ľudovej školy. Jej učiteľ Václav Vraný si všimol u svojej žiačky mimoriadny záujem o prírodu a veľmi citlivo ju v tom podporoval aj mimo školy. Verejné vzdelávanie ukončila 6. triedou v Belej pri Martine, kde jej teta učila a žili tam aj so starou mamou.
Mladá Textorisová veľmi dúfala, že ju dá otec študovať do učiteľskej preparandie, chcela byť učiteľkou. Otec však nemal pre jej záujem pochopenie. Mala na šestnásty rok, keď odišla naspäť do Belej, aby ju teta pripravila na poštársku skúšku. Vrátila sa aj preto, lebo teta chorľavela a bolo jej treba pomáhať pri vyučovaní. Po jej smrti sama doučila žiakov do konca školského roka.
V roku 1884 sa presťahovala so starou mamou do Jahodníkov (teraz súčasť Martina) a zároveň na prelome rokov 1885 – 1886 na pošte v Telgárte zastupovala sesternicu. V apríli 1886 dostala vymenovanie na otvorenie nového poš­tového úradu v Blatnici a nariadenie, že má zložiť poštársku skúšku v Revúcej. Po jej zložení prišla Izabela Textorisová so starou mamou do Blatnice a poštový úrad otvorila 6. mája 1886. Mala vtedy dvadsať rokov a Blatnica sa stala jej celoživotným domovom.
Dedinčania sa jej zdali prívetiví a rodina tamojšieho evanjelického farára ju prijala ako svoju medzi štyri vlastné dcéry. Pán farár objednával slovenské časopisy, ktoré si vždy mohla prečítať ako prvá. Dom, ktorý prenajali na poštu, bol prostá sedliacka chalupa. Predná izba bola úradná miestnosť, v druhej bývali so starou mamou a neskôr aj so sestrami. Všade okolo domu nasadila plno kvetov, najmä georgíny, a jej záhradu obyvatelia Blatnice veľmi obdivovali. Pani poštárka vzbudzovala prirodzený rešpekt a do útulného prostredia pošty sa vchádzalo s bázňou. Na pošte pomáhala dedinčanom, ktorí nevedeli po maďarsky, vyplňovať sprievodky, písať adresy a prečítať listy. Majetnejší Blatničania jej dôverovali a posielali k nej deti, aby ich učila francúzštinu alebo na vyšívanie. Jazyky učila aj svoje sestry. Svedomite si vykonávala svoju prácu a postupne si obyvatelia Blatnice zvykli na jej nezvyčajné záľuby a návštevy.
Na pošte v Blatnici pôsobila viac ako štyridsať rokov. Tam prežila prvú svetovú vojnu a s nadšením vítala vznik Československej republiky. Bolestne ju zasiahlo, keď krátko nato dostala dekrét, že je prepustená zo služby pre vysoký vek a nespôsobilosť na ďalšiu službu bez nároku na dôchodok. Za dlhotrvajúcu službu dostala 225 korún mesačne, čo na osobný príhovor spisovateľky Eleny Maróthy-Šoltésovej zvýšili na 400 korún. Naďalej žila v Blatnici a venovala sa svojim záľubám, najmä botanike. V auguste 1949 ju hospitalizovali v nemocnici v Martine. Jej zdravotný stav sa nezlepšoval, preto ju previezli do Krupiny k najmladšej sestre Alme Repickej. Zomrela obklopená láskou svojich najbližších 12. septembra 1949 v Krupine, kde ju aj pochovali. V roku 1981 jej telesné pozostatky previezli aj s pomníkom na národný cintorín v Martine. Pietny akt sa konal 23. októbra 1981.

 

Voňavá botanika
Popri práci a starostiach o rodinu si vždy našla čas na svoje záľuby a štúdium. Denne v kútiku izby pri petrolejovej lampe niekoľko hodín usilovne študovala a nazvala to svojou „večernou univerzitou“. Popredné miesto patrilo milovanej botanike. Do jej tajov ju uviedol jej bývalý učiteľ a botanik Václav Vraný, ktorého navštívila aj v jeho pôsobisku v Lomničke. Spolu zbierali lúčne kvety a ukázal jej, ako zbierať rastliny aj s korienkami, ako ich vysušiť, prilepiť na suchý hárok, doplniť dátum zberu, miesto náleziska a meno zberateľa. Poučil ju, ako určovať rastliny podľa odborného kľúča na určovanie rastlín a ako povýšiť suchú rastlinu na herbárovú položku, ktorá bude vedeckým dokladovým materiálom. Aj neskôr jej pomáhal a vyučoval ju na diaľku, kontroloval správnosť jej určenia. Povzbudzoval ju, aby usilovne zbierala rastliny zo svojho okolia a potom si dala natlačiť herbárové štítky s nápisom Herbarium Textoris.
Po úmrtí manželky jej Vraný prestal písať. Vtedy prevzal úlohu učiteľa Andrej Kmeť, katolícky kňaz z Prenčova, známy slovenský botanik, archeológ, etnograf, zakladateľ Muzeálnej slovenskej spoločnosti a Slovenského múzea v Martine. Urobil jej presný program práce, odporúčal novšie nemecké, maďarské aj české botanické knihy, ktoré musí v zime preštudovať, a viaceré z nich jej aj požičiaval. Rovnako aj botanické časopisy. Veľmi jej pomáhali Kmeťove povzbudivé listy. Postupne pod jeho vplyvom začala zbierať a herbarizovať aj huby, machy a lišajníky. Vypytovala sa ľudí aj na názvy rastlín, ako ich oni menujú a na názvy chotárov.
Ďalším, kto ju povzbudzoval, určoval a posielal herbáre, bol evanjelický kňaz Jozef Ľudovít Holuby zo Zemianskeho Podhradia a neskôr z Pezinka. Herbarizované rastliny si vymieňala aj s viacerými botanikmi pôsobiacimi na Slovensku. Na radu jej skúsenejších učiteľov si začala vymieňať zaujímavé rastliny s členmi výmenných spolkov v Rakúsku, Nemecku, Švédsku, Holandsku, Thüringene a na Morave; a korešpondovať so zahraničnými botanikmi. Tak sa postupne stávala známou a uznávanou aj v zahraničí a jej herbárové položky sa nachádzajú v herbárových zbierkach viacerých našich aj zahraničných inštitúcií.
 Po príchode do Blatnice každú voľnú chvíľu využívala na botanické výskumné cesty do Gaderskej, Blatnickej a Necpalskej doliny, na Tlstú, Plešovicu, do Vápennej doliny a postupne na mnohé ďalšie lokality vo Veľkej Fatre. Jej pomôcky na prácu boli veľmi skromné, tvorili ich lupa a niekoľko českých, maďarských a nemeckých kníh. O mikroskope mohla len snívať, rovnako si nemohla dovoliť predplatiť odborné zahraničné časopisy. Vďaka jej intenzívnemu záujmu o štúdium rastlín postupne veľmi dobre poznala okolie a jej herbár sa rozrastal.

 

Prvý vedecký článok, nové nálezy
V rokoch 1887 – 1889 zbieral rastliny v oblasti Turca János Wagner, ktorý študoval na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. Dozvedel sa, že blatnická poštárka zbiera rastliny a v roku 1891 ju navštívil. Bol nadšený jej herbárom a vo svojej práci sa na jej súkromný herbár odvoláva. Po uverejnení jeho článku ju navštívili viacerí významní botanici, a tiež sa odvolávali na jej herbár. Odporúčali jej, aby výsledky svojej botanickej práce vedecky spracovala. V roku 1913 vyšla v maďarskom odbornom časopise jej práca Floristické dáta z Turčianskej stolice v maďarskom jazyku s nemeckým súhrnom. Práca má len šesť strán, ale uviedla v nej vyše sto rast­lín z Turčianskej stolice, najmä okolia Blatnice, ktoré dovtedy neuviedol z tejto oblasti žiadny botanik.
Začiatkom mája v roku 1893 našla na vrchu Tlstá zaujímavý bodliak, ktorý podľa jeho znakov nevedela určiť. Poslala ho viacerým botanikom a aj Antalovi Margittaiovi, ktorý pôsobil v rokoch 1904 – 1916 ako profesor v učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom a v Turčianskych Tepliciach. Odpovedali jej, že našla niečo nové, doteraz neznáme v botanických kruhoch. Po preštudovaní ho Antal Margittai pomenoval Carduus × textorisianus Marg. – bodliak Textorisovej. Hoci nový taxón vyžaduje ďalšie štúdium, meno Izabely Textorisovej sa ním natrvalo zapísalo aj do botanického názvoslovia.
Herbár sa rozrastal, a tak na odporúčanie botanikov spracovala svoje poznatky do väčšej práce. Rukopis práce O turčianskej flóre poslala v roku 1930 do súbehu Matice slovenskej v Martine. Práca bola odmenená, autorka za ňu dostala odmenu 1 000 korún a pochvalné uznanie. Rukopis má 115 strán a sú v ňom uvedené rastliny zo 447 rodov. Tlačou však práca nikdy nevyšla.
Herbár mala až do konca života u seba v Blatnici starostlivo uschovaný v podkrovnej izbičke. Po jej smrti herbár previezli na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského do Bratislavy; je jedinečným svedectvom bohatstva a rozmanitosti turčianskej flóry, veď od čias Textorisovej zaniklo množstvo rast­linných druhov, ktorých posledná stopa sa končí v jej herbárovej zbierke.
Záujem a túžba po poznávaní sa u Izabely Textorisovej neobmedzili len na botaniku. Študovala príručku o nerastoch, zaujímala sa o archeológiu, hvezdárstvo, zozbierala slovenské priezviská z Blatnice a okolia. Mala rada aj ručné práce, cieľavedome si budovala osobnú knižnicu, ktorá je mimoriadne hodnotná. Mala v nej knižné zväzky v jazykoch, ktoré aktívne ovládala. Okrem slovenčiny ovládala nemecký, maďarský, francúzsky, ruský, anglický, taliansky, rumunský a latinský jazyk. Jej knižnica je uložená v Slovenskej národnej knižnici v Martine. Časť knižnice je neznáma a stále sa po chýbajúcich knihách pátra. Živo sa zaujímala aj o dianie v slovenskej spoločnosti. Poznala mnohých slovenských vzdelancov a spisovateľov.
Sama nebola ovenčená poctami ani uznaním. Ocenenia sa dočkala až na sklonku života, keď ju v Blatnici navštívili významní slovenskí botanici. Najvýznamnejším ocenením práce Izabely Textorisovej je však obdiv a úcta všetkých generácií botanikov, ktorí doteraz čerpajú z jej botanických poznatkov a herbárovej zbierky.
Vo svojom denníku napísala: „Mne botanika bola opravdivá scientia amabilis, niečo moje najprivátnejšie a najintímnejšie, moja potecha a útočište, tichý ostrovček v príboji nepríjemnosti života. A keby som mala odznova začať svoj život, zase by som volila tú istú cestu. Zas by som dala prednosť botanike pred všetkými inými radosťami sveta. Zas by som chodila po lúkach, po holiach, po dolinách, tešila sa zo zázrakov večne krásnej prírody a jej tajuplných zákonov.“
                                                        
 

Marta Vozárová
snímky: autorka
Páčilo sa :
1