9. apríla 2018
Čítaní: 89
KN 13-14/2018 | Téma
Ako sa menila forma svätej omše
V PRIEBEHU STÁROČÍ PRECHÁDZALA FORMA SVÄTEJ OMŠE VIACERÝMI ZMENAMI. CIRKEV VŠAK AŽ DODNES POKRAČUJE V SLÁVENÍ EUCHARISTIE S TOU ISTOU ZÁKLADNOU ŠTRUKTÚROU AKO PRI POSLEDNEJ VEČERI

Dejiny svätej omše sa začínajú Poslednou večerou. Sviatosť tela a krvi Pána bola ustanovená v rámci veľkonočnej hostiny. A tento rámec hostiny je tiež prvou formou svätej omše. Tak ju slávili apoštoli v prvom storočí. Podľa mnohých liturgistov pozostávala Posledná večera z nasledovných úkonov: Kristovo slovo, premenenie chleba a jeho rozdelenie, hostina, premenenie vína a rozdelenie z jedného kalicha (najskôr tretí kalich židovskej polorituálnej hostiny), hymny a chválospevy. Môžeme povedať, že od chvíle ustanovenia Eucharistie pri Poslednej večeri až po naše dni Cirkev pokračuje v slávení Eucharistie všade s tou istou základnou štruktúrou. Je však samozrejmé, že v priebehu dejín a jednotlivých kultúr sa niektoré časti svätej omše upravovali, zanikli či opäť sa obnovili. Napríklad pri poslednej liturgickej obnove po Druhom vatikánskom koncile treba pokladať za najväčšiu novosť obnovu eucharistickej modlitby, ktorá sa obohatila o množstvo prefácií a k jedinej dovtedajšej eucharistickej modlitbe – rímskemu kánonu, sa dodnes pridalo ďalších 9 nových eucharistických modlitieb – omšových kánonov. Tiež sa obnovila homília, spoločné modlitby veriacich a úkon kajúcnosti. Obnovený bol aj Lekcionár, v nedeľu a vo sviatočné dni sa zaviedli tri biblické čítania. Pre lepšie pochopenie textov bol znova zavedený responzóriový žalm (medzispev). 

Bohoslužby prvých kresťanov Väčšina z nás pozná súčasnú formu svätej omše. No ako jej slávenie prežívali prví kresťania? Svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom píše, že Eucharistia sa v niektorých obciach slávila v spojení s hostinou a profánne jedlo oddeľovalo prijatie slávnostných spôsobov (porov. 1 Kor 11, 17 – 34). Sväté omše sa teda spájali s agapé, takzvanými hodmi lásky. Bola to hostina, na ktorú bohatší kresťania prinášali jedlá a nápoje aj pre chudobných. Neskôr sa na týchto hostinách vyskytli aj neprístojnosti (porov. 1 Kor 17 – 22), a preto boli postupne na konci 1. storočia oddelené od Eucharistie. A to z disciplinárnych a technických dôvodov. Agapé spojené s bohoslužbou slova sa konalo v kostoloch v sobotu večer pred nedeľnou svätou omšou. V tejto podobe zaniklo v 5. storočí. V 1. storočí a na začiatku 2. storočia sa pod vplyvom zduchovnenia kultu eucharistická slávnosť stala zhromaždením a už nemala podobu hostiny. Z jedálne zmizli stoly, okrem jedného, pri ktorom predstavený bohoslužobného zhromaždenia prednášal vďaky nad chlebom a vínom. Táto eucharistická modlitba je stále ohniskom a vrcholom svätej omše a dáva jej pomenovanie. Na začiatku 2. storočia sa eucharistická slávnosť preložila na ráno a spojila sa s bohoslužbou slova. Ráz zhromaždenia sa tým zvýraznil. Božím slovom a modlitbou sa veriaci vzdelávali a pripravovali na bohoslužbu obety. 

Spisy svätých Justína a Hypolita To, ako vyzerala liturgia v 2. storočí, máme zachytené v spisoch svätých Justína a Hypolita. Liturgia sa delila na bohoslužbu slova a bohoslužbu obety. Bohoslužba slova sa skladala z čítania Starého zákona, čítania evanjelia, kázne predstavených, modlitby veriacich a z bozku pokoja. Bohoslužba obety sa začínala prípravou darov a kolektou veriacich. Veriaci doniesli chlieb a víno, tieto dary však k obete priniesol sám diakon. Okrem chleba a vína veriaci prinášali aj dary pre chorých, vdovy a siroty. Nasledovala eucharistická modlitba, dialóg v dnešnej podobe, teologická časť, chvála Stvoriteľovi a Vykupiteľovi, správa o ustanovení Večere Pánovej, anamnéza, epikléza, doxológia a záverečné amen. Prijímanie podávali diakoni, veriaci zostávali na svojich miestach. Až v Hypolitových spisoch čítame, že ľudia pristupovali k prijímaniu v sprievode a pritom spievali ďakovný chválospev. Po prijímaní predstavený požehnal ľud a diakon ho prepustil. 

Slávenie iba v latinčine Jednotlivé typy svätej omše sa ustálili asi v 5. až 6. storočí. Od tej doby sa východné a západné obrady vyvíjali samostatne. Rímska liturgia dostala svoju podobu do začiatku 7. storočia a podstatné rysy, ktoré jej vtlačil zvlášť pápež svätý Gregor Veľký, jej zostali. Svätá omša sa začala slúžiť len v latinčine, a tak prestala byť vlastníctvom všetkého veriaceho ľudu. Okolo roku 1000 bolo v zaalpských krajinách už len málo tých, ktorí rozumeli latinsky. Kým v starej Cirkvi sa na slávení bohoslužby zúčastňovali všetci prítomní, keďže všetkému rozumeli, v stredoveku to už tak nebolo. Slovám omšového obradu rozumel iba biskup a jeho asistencia. Pre väčšinu ostatných v kostole sa z nej stalo niečo tajomné. Niektorí stredovekí liturgisti práve túto tajuplnosť považovali za prednosť. Ešte pred koncom prvého tisícročia došlo k ďalšej zmene, ktorá mala ďalekosiahle následky. Oltár prestal byť stolom obráteným k veriacim a prisunul sa k stene. Začali sa na ňom budovať nadstavce s obrazmi a so sochami. Toto sa vyvíjalo niekoľko storočí. Svojím dielom to však prispelo k tomu, že kňaz sa obrátil k veriacemu ľudu chrbtom. Vlastná svätá omša už neuspokojovala zbožné duše, dala im málo možností na porozumenie a spoluúčasť. Začalo sa používať veľa rôznych súkromných mimoliturgických pobožností, z ktorých boli niektoré dokonca protiliturgické. Aj v stredoveku sa rozšírilo množstvo súkromných modlitieb, ktoré sa stali súčasťou omšového poriadku. Skoro každá diecéza mala svoj misál odlišný od misálov susednej diecézy. 

Zmeny po Tridentskom koncile Môžeme povedať, že boli to dva veľké koncily, ktoré priniesli najväčšie liturgické reformy v slávení svätej omše. Prvým bol Tridentský koncil (1545 – 1563) a druhým – o 400 rokov neskôr – Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965). Neradostný stav liturgie koncom stredoveku bol predmetom kritiky. Vynikajúci znalci minulosti sa snažili obnoviť pôvodný tvar obradov svätej omše. Tridentský koncil presne vymedzil katolícku náuku o svätej omši. Na koncile však nebol čas previesť vlastnú reformu omšového poriadku. Touto úlohou bola poverená Apoštolská stolica, ktorá mala vydať príslušné dekréty. Keďže už v predkoncilovej dobe bol zhromaždený dostatok materiálu a v činnosti boli aj niektoré komisie, mohol pápež Pius V. už v roku 1570 vydať bulu Quo primum, ktorou zverejnil nový Tridentský misál. Hlavnou zmenou oproti minulosti bolo, že strážcami správnosti liturgických kníh už neboli biskupi, ale Apoštolská stolica, prípadne novozaložená Kongregácia obradov. V dobách, keď bola spochybňovaná katolícka viera o obetnej povahe svätej omše, o služobnom kňazstve, o skutočnej a trvalej prítomnosti Krista pod eucharistickými spôsobmi, pápežovi Piovi V. predovšetkým záležalo na tom, aby zachoval vtedajšiu tradíciu, ktorá bola neprávom napádaná. Preto v posvätných obradoch zaviedol iba nepatrné zmeny. Misál z roku 1570 sa len málo odlišoval od prvého vôbec kedy vytlačeného misála z roku 1474. Ten zasa verne reprodukoval misál z čias pápeža Inocenta III. Tridentský koncil sa nepochybne zaslúžil o vyjasnenie pojmov, ktoré sa týkajú svätej omše. Náročnejšie to už bolo s tým, že obrady svätej omše boli zovreté takými pevnými putami, že nebolo miesta pre živú účasť na posvätnom obrade. Výsledkom úvah, že reformu svätého Pia V. treba ďalej prehlbovať, boli buly Klementa VIII. z roku 1604, Urbana VIII. z roku 1634 a napokon i úpravy svätého Pia X. z roku 1911. 

Reformné liturgické snahy pred Druhým vatikánskym koncilom Konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium bola prirodzeným zavŕšením liturgického vývoja predchádzajúcich desaťročí, ktorý sa začal už na začiatku 20. storočia. Vtedajší pápež svätý Pius X. sa zaslúžil o rozšírenie včasného a častého svätého prijímania, ktorým vrcholí aktívna účasť na bohoslužbách. Okrem toho sa s motu proprio Tra le Sollecitudini z 22. novembra 1903 pričinil o obnovu liturgického života a chrámového spevu. Ako prvý vyslovil v tomto dokumente požiadavku činnej účasti veriacich na liturgických úkonoch, pretože liturgia je nenahraditeľným prameňom pravého kresťanského života. Liturgické hnutie sa začalo šíriť a mohutnieť. Najvýznamnejšími centrami sa stali dve benediktínske opátstva – Mont-César v Belgicku a Maria Laach v Nemecku. Medzi významné osobnosti tohto hnutia patrili napríklad známy teológ Romano Guardini či kanonik z Klosterneuburgu Pius Parsch. Veľké zásluhy na rozvoji liturgického hnutia si získal pápež Pius XII., a to najmä encyklikou Mediator Dei z 20. novembra 1947, v ktorej boli zásadne uznané všetky reformné liturgické snahy. Pápež si najprv všímal cirkevný rok. Upravil obrady Veľkej noci (1951) a Svätého týždňa (1955). Zmiernil predpisy o eucharistickom pôste a povolil večerné sväté omše (1953 a 1957). Taktiež pripustil spev ľudu pri slávnostnej omši a opakovanie biblického čítania v jazyku ľudu, ako aj prekladanie textov vysluhovania sviatostí. Pius XII. nariadil aj novú kodifikáciu rubrík, tú však dokončil jeho nástupca Ján XXIII. vydaním Codex rubricarum (1960), ktorý zjednodušil rubriky. Najväčším činom Jána XXIII. v prospech obnovy liturgie však bolo to, že zvolal Druhý vatikánsky koncil a určil mu za prvú schému návrh na liturgickú konštitúciu. 

Posledná veľká liturgická reforma Druhý vatikánsky koncil v liturgickej konštitúcii Sacrosanctum concilium venoval obnove slávenia svätej omše celú druhú kapitolu s názvom Presväté tajomstvo Eucharistie. Kapitola má 12 článkov. Prvý hovorí o ustanovení Eucharistie, druhý o tom, aby veriaci neboli prítomní na Eucharistii ako cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby sa zapájali do slávenia vedome, nábožne a činne. Preto v ďalšom článku koncil nariaďuje upraviť obrady svätej omše tak, ako sa uvádzajú v ďalších článkoch. Najprv treba zjednodušiť obrady, vynechať, čo sa postupom času zdvojilo alebo menej vhodne pridalo, respektíve obnoviť niektoré veci, ktoré za nepriaznivých okolností zanikli, a pripraviť veriacim bohatší stôl Božieho slova, aby sa za stanovený počet rokov prečítali najdôležitejšie časti Svätého písma. Ďalší článok odporúčal homíliu ako súčasť samej liturgie. Nasledujúci článok zasa hovoril o opätovnom zavedení spoločných modlitieb veriacich. Z konštitúcie taktiež vyplynulo, že pri svätých omšiach je potrebné dať miesto rodnému jazyku. Veriaci by však mali vedieť po latinsky spoločne recitovať alebo spievať nemenné časti omšového poriadku. Veľmi sa odporúčalo, aby po kňazovom prijímaní veriaci prijímali z tej istej Obety Pánovo telo a v niektorých prípadoch i pod obidvoma spôsobmi. Ďalší článok hovoril o tom, že liturgia slova a eucharistická liturgia sú navzájom tak úzko spojené, že tvoria jediný bohoslužobný úkon, a preto veriaci majú byť prítomní na celej svätej omši. Zmeny v omšovej liturgii po Druhom vatikánskom koncile mali a majú svojich kritikov. Pre niektorých sa reformovalo príliš málo, pre iných zašla reforma príliš ďaleko. Liturgia ani po Druhom vatikánskom koncile istotne nedosiahla vrchol z hľadiska možnosti zdokonalenia. Aj pre liturgiu platí to, čo sa týka celej Cirkvi, že stále je semper reformanda, to znamená, že stále potrebuje reformu. 

Zachovávajme duchovné bohatstvo národa Môžeme čakať nejaké zmeny v liturgii v blízkej budúcnosti? Na túto otázku by som odpovedal slovami svätého pápeža Jána Pavla II. z jeho apoštolského listu Vicesimus quintus annus napísaného pri príležitosti 25. výročia koncilovej konštitúcie Sacrosanctum concilium: „Inou významnou úlohou pre budúcnosť je prispôsobenie liturgie rozličným kultúram. Konštitúcia vyslovila zásadu a naznačila postup, ktorý majú sledovať biskupské konferencie. Jazykové prispôsobenie bolo rýchle, hoci sa niekedy ťažko uskutočňovalo. Nato nasledovalo prispôsobenie obradov, ťažšie síce, ale rovnako potrebné. Ďalej trvá veľké úsilie začleniť liturgiu do niektorých kultúr tak, aby sa z nich prevzali také výrazové prostriedky, ktoré možno zladiť s pravým a autentickým duchom liturgie, pričom treba zachovať podstatnú jednotu rímskeho obradu vyjadrenú v liturgických knihách. Pri prispôsobovaní treba mať na zreteli, že liturgia, predovšetkým liturgia sviatostí, má nemeniteľnú časť, ktorá je z Božieho ustanovenia, a jej strážcom je Cirkev, a časti, ktoré sa môžu meniť, a tie Cirkev môže a niekedy aj musí zladiť s kultúrami národov.“ Z tohto vyplýva úloha i pre nás, aby sme si v liturgii na Slovensku zachovali a zladili to veľké duchovné bohatstvo národa, ktoré je ukryté predovšetkým v ľudovom speve, ale aj v architektúre či umení, a rozvíjali ho. Je preto potrebné vychovávať odborníkov, ktorí budú mať hlboké teologické, historické a kultúrne vzdelanie a ktorí dokážu do dnešnej liturgie vnášať prvky vyrastajúce z národných koreňov blízke našim veriacim. 

ŠTEFAN VALLO
ILUSTRAČNÁ SNÍMKA: WIKIMEDIA/CC
Páčilo sa :
0