9. apríla 2018
Čítaní: 20
KN 13-14/2018 | Duchovná obnova
Je to oslava Krista, nie jari

Liturgický rok je časom spásy. Len liturgia vždy znovu sprítomňuje to, čo Boží Syn Ježiš Kristus vykonal pre to, aby nám priniesol spásu podľa jeho vlastných slov: „Syn človeka neprišiel, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3, 17). Len vďaka liturgii sa aj dnes môžeme stretnúť so živým Kristom, veď už cirkevní otcovia potvrdili: keď sa krstí, krstí sám Kristus (sv. Augustín); keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo, sám Kristus hovorí (sv. Cyprián); keď kňaz slávi Eucharistiu, sám Kristus sprítomňuje svoju obetu a pred našimi očami vstáva z mŕtvych. 

Vďaka Veľkej noci je všetko inak Cítime, že čokoľvek v liturgii slávime, vždy sa ocitáme v úzkom spoločenstve s umučeným, pochovaným a so zmŕtvychvstalým Ježišom Kristom. A len preto môže svätý apoštol Pavol napísať Korinťanom: Ak by Kristus nevstal z mŕtvych, potom je márna vaša viera a márne je aj naše hlásanie (porov. 1 Kor 15, 14. 17). A to je prvý dôvod, prečo je Veľká noc vrcholom celého liturgického roka. Pretože naša viera, naša modlitba, naše slávenie, a tým aj všetky naše sviatky, ale aj naše kostoly a všetky naše aktivity by nemali zmysel, ak by za nimi nebolo ukryté tajomstvo kríža a prázdneho hrobu. Veď ak by Kristus nevstal z mŕtvych, z Veľkej noci by boli len sviatky jari, z Vianoc by boli sviatky zimy, z našich svätých omší len kultúrne podujatia, z kostolov galérie umenia a spoločenské sály. Ľudský život by bol len čakaním na smrť v plytkej radosti a strácajúcom sa šťastí. Život Cirkvi by bol len prázdnym aktivizmom a realizovaním sa niekoľkých. Utrpenie by bolo zbytočné a umieranie za vieru čistým bláznovstvom. Celý rok by bol len roztočeným kolesom času, ktoré nás pohltí a v ktorom sa stratíme. A len vďaka Veľkej noci je všetko inak. Ona premieňa beznádej na nádej, z utrpenia robí prostriedok posvätenia, z kríža znamenie víťazstva, zo smrti začiatok nového života. 

Oslavujeme Boha za našu spásu Hoci je v liturgickom roku veľa sviatkov a slávností, pri hlbšom pohľade pochopíme, že všetky nás vždy znovu a znovu pozývajú na oslavu Boha a vďaku za našu spásu, a tak nás opäť privádzajú k Zmŕtvychvstalému. Od Veľkej noci sa odvíja päťdesiat dní Veľkonočného obdobia, v ktorom slávime Ježišovo nanebovstúpenie a ktoré zavŕšime slávnosťou Zoslania Ducha Svätého, čím sa naplno zjaví tajomstvo Božieho života, ktorý nám liturgia pripomenie slávnosťou Najsvätejšej Trojice. Veľkej noci predchádza štyridsaťdňové prípravné obdobie, ktoré nazývame Veľkým pôstom. Počas neho v liturgických textoch silne zaznieva, prečo ho slávime: „Všemohúci Bože, udeľ nám milosť, aby sme prežívaním štyridsaťdenného Pôstneho obdobia hlbšie vnikali do Kristovho tajomstva a čnostným životom napredovali na ceste k spáse“ (modlitba dňa na Prvú pôstnu nedeľu). Tieto slová dopĺňa pieseň vďaky: „Lebo Ježiš Kristus štyridsaťdenným pôstom posvätil túto dobu pokánia, zmaril úklady odvekého nepriateľa a naučil nás odolávať zvodom hriechu, aby sme s čistým srdcom mohli sláviť veľkonočné tajomstvo a raz sa mohli tešiť z veľkonočného víťazstva vo večnosti.“ Týchto deväťdesiat dní tak tvorí veľkonočný okruh, v ktorom oslavujeme Boha za našu spásu a prosíme o čisté srdce, ktoré nám dovolí vidieť Boha (porov. blahoslavenstvá). 

Vianoce sú spojené s Veľkou nocou Je tu však aj ďalší veľký okruh liturgického roka – vianočný. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že radosť Vianoc je iná, „detská“, nežnejšia, veď nehľadíme na kríž, ale na Dieťa v jasliach. No pápež sv. Lev Veľký vo svojej vianočnej modlitbe vyjadril čosi iné: „Všemohúci Otče, ty si podivuhodne stvoril človeka a ešte podivuhodnejšie si ho vykúpil; prosíme ťa, daj nám účasť na božskom živote svojho Syna, ktorý prijal našu ľudskú prirodzenosť“ (modlitba dňa na omšu cez deň Narodenia Pána). Už pri oslave Ježišovho narodenia si uvedomujeme, že sa stal človekom len preto, aby nás vykúpil. Potvrdzujú to všetky starozákonné proroctvá, ktoré hovoria o príchode Spasiteľa, i prorok Simeon v Jeruzalemskom chráme. Vianoce sa takto úzko spájajú s Veľkou nocou, ba môžeme povedať, že by boli ostali nenaplnené, ak by nepredchádzali Veľkej noci. S Vianocami súvisí Advent, ale aj ďalšie sviatky liturgického roka: od Zvestovania Pána až po jeho Obetovanie v chráme. Všetky tieto dni upriamujú našu pozornosť na príchod Spasiteľa, ktorý však prichádza len preto, aby sa jeho pozemský život zavŕšil a vyvrcholil v udalostiach Veľkej noci. 

Oslava veľkonočnej obety Veľkú časť liturgického roka tvoria popri sviatkoch Pána Ježiša aj sviatky jeho Matky Márie a svätých. A sú to opäť liturgické texty, ktoré nás poučia, čo sa za týmito sviatkami skrýva: „Teba, Bože, oslavujú zástupy svätých a keď korunuješ ich zásluhy, korunuješ dielo svojej milosti. Ich život nám dávaš za príklad, na ich orodovanie nám pomáhaš; ich hrdinské svedectvo nám dáva silu, aby sme víťazne obstáli v duchovnom zápase“ (pieseň vďaky o svätých). Život každého z nich je ovocím stromu Kristovej milosti, ktorou nás posväcuje a pripodobňuje sebe. Všetci boli vykúpení jeho smrťou a zmŕtvychvstaním a jeho obeta ich očisťuje od hriechov, ako to vyjadruje liturgická modlitba o svätici svätých, Panne Márii: „pre budúce zásluhy jeho smrti chránil si ju od každého hriechu“ (modlitba dňa na Nepoškvrnené počatie). Všetky sviatky Božej Matky Márie i ostatných svätých sú teda opäť len oslavou veľkonočnej obety Ježiša Krista, vďaka ktorej smrteľný človek víťazí nad zlom a hriechom, stáva sa svätým a získava nebo. 

Eucharistia je sprítomnenie Veľkej noci Konkrétnou a najplnšou oslavou celého liturgického roka so všetkými jeho sviatkami je svätá omša – slávenie Eucharistie. Tá sa slávi či rodí na oltári. Veľké kríže, a niekedy, žiaľ, otočené len k celebrantovi, chrbtom k všetkým prítomným, ktoré pribudli v posledných rokoch na oltároch niektorých našich kostolov, nás môžu pomýliť. Akoby centrom oltára mal byť kríž, znak obety a symbol Ježišovej smrti. V Eucharistii je však prítomné živé telo Ježiša Krista. Nie to, ktoré mŕtve visí na kríži, ale oslávené, síce s ranami, ale vzkriesené. Každá svätá omša teda nie je len sprítomnením Kristovej obety, ale aj zmŕtvychvstania, ako to vyjadria texty eucharistických modlitieb: „Keď teda slávime pamiatku smrti a zmŕtvychvstania tvojho Syna, obetujeme ti, Otče, chlieb života a kalich spásy“ (Druhá eucharistická modlitba). Ďalšie modlitby vyjadria tajomstvo svätej omše ešte hlbšie: „Preto, Otče, my, tvoji služobníci aj tvoj svätý ľud, slávime pamiatku požehnaného umučenia i zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia Ježiša Krista... Preto, Otče, keď slávime pamiatku spásonosného umučenia tvojho Syna i jeho slávneho zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia“ (Prvá a Tretia eucharistická modlitba). A napokon Štvrtá eucharistická modlitba vyjadrí celú hĺbku eucharistického slávenia: „ ... keď teraz slávime pamiatku nášho vykúpenia, zvestujeme Kristovu smrť a jeho zostúpenie k zosnulým, vyznávame jeho zmŕtvychvstanie a vstúpenie do neba, kde sedí po tvojej pravici, a kým očakávame jeho príchod v sláve, obetujeme ti jeho telo a krv...“ V slávení Eucharistie, v každej svätej omši, sa teda vždy nanovo sprítomňuje plné tajomstvo Veľkej noci, rovnako obety a smrti ako vzkriesenia a nanebovstúpenia. V Eucharistii je Kristus prítomný v celej hĺbke svojho života: ako ten, kto prišiel na svet, aby nás vykúpil; ako ten, ktorý za nás zomrel na dreve kríža; ako ten, ktorý vstal z mŕtvych; ako ten, ktorý sa vrátil k Otcovi a zoslal nám Ducha Svätého; a napokon ako ten, ktorého druhý príchod očakávame. Bez vzkriesenia by totiž ani kríž nemal zmysel. 

Veľká noc, vrchol a prameň Ak o liturgii v Cirkvi platí to, čo vyhlásil Druhý vatikánsky koncil, že je prameňom a vrcholom (culmen et fons) celého jej života (porov. SC 10), potom to isté platí aj o Veľkej noci v jej vzťahu k celému liturgickému roku. Je jeho vrcholom a prameňom. Všetko teda smeruje k nej, celý rok vrcholí vo Veľkonočnom trojdní, a zároveň len v ňom nachádza svoj zmysel a svoje naplnenie. Každá nedeľa, každý sviatok, ba všetky dni celého liturgického roka, nech sa slávia v akomkoľvek stupni, v akejkoľvek liturgickej farbe a s akýmkoľvek titulom, vnútorne súvisia s Veľkou nocou a k nej smerujú. Zároveň „živá voda“ Kristovho vzkriesenia, prameniaca z Veľkej noci, napĺňa celý rok svojou silou. V každom liturgickom slávení sprítomňujeme udalosti nášho vykúpenia a vstupujeme do reálneho živého vzťahu s Ježišom. Dovoľuje nám stretnúť sa s ním, počúvať jeho slová a hľadieť na neho, prítomného uprostred nás v osobe kňaza, v Eucharistii, v ostatných sviatostiach, v jeho slove a v spoločenstve veriacich zhromaždených v jeho mene (porov. SC 7). Nič z toho by nebolo možné, ak by Ježiš neprežil udalosti Veľkej noci. Ak by neprijal kríž, ak by po jeho smrti na kríži nenasledovalo vzkriesenie a ak by neostal ako živý a oslávený prítomný medzi nami až do skončenia sveta (porov. Mt 28, 20). 

ŠTEFAN FÁBRY
ILUSTRAČNÁ SNÍMKA: WIKIMEDIA COMMONS
Páčilo sa :
0