9. apríla 2018
Čítaní: 21
KN 13-14/2018 | Rozhovor
Potrebujeme odvážnych i citlivých kňazov
Košický arcibiskup metropolita BERNARD BOBER (67) oslávil 30. januára 25 rokov svojej biskupskej služby. V rozhovore pre Katolícke noviny prezrádza svoj najkrajší veľkonočný zážitok z detstva, ale aj to, že si na úlohu biskupa musel zvyknúť. Hovorí o tom, čo dnes ohrozuje rodinu, v čom je prínos cirkevného školstva a aké sú úlohy Cirkvi v súčasnosti.

Ako si spomínate na situáciu, keď ste sa dozvedeli o svojom vymenovaní za biskupa? Bolo to tesne pred Štedrým dňom, keď ma ráno zo spovednice zavolal pán arcibiskup Alojz Tkáč. Na jeho tvári som videl dojatie. Zvestoval mi správu, ktorú mu telefonicky oznámil apoštolský nuncius Giovanni Coppa. So slzami v očiach mi povedal: „Choď po rozhodnutie do kaplnky.“ Rozbúšilo sa mi srdce... 

Ktoré blahoželania k 25 rokom biskupskej vysviacky boli najmilšie? Gratulácií bolo veľa, osobných i písomných. Z písomných mi boli najmilšie gratulácie detí. Na jednej z nich bolo 40 podpisov so slovami, že sa za mňa modlia, že ma majú rady a že na mňa myslia. 

Za biskupa vás vysvätil kardinál Jozef Tomko, ktorý o svojej biskupskej vysviacke hovorí, že ruky pápeža Jána Pavla II. na svojej hlave dodnes cíti. Ktorý moment z vašej biskupskej vysviacky je pre vás najdôležitejší? Najdôležitejší moment je vkladanie rúk a konsekračná modlitba. Ale ešte predtým je prostrácia – ležanie na dlažbe katedrály. Už som to urobil dvakrát. Chvíľa, keď som mal odpovedať „áno“, bola silná. Cítil som, že Pánova ruka naozaj ukázala na mňa a spočinula na mne. Po biskupskej vysviacke som to zhrnul slovami: „Milí bratia, padlo to na mňa.“ Niektorí si na to dobre pamätajú a pripomenuli mi tento výrok aj po 25 rokoch. 

Čo si na kardinálovi Jozefovi Tomkovi vážite najviac po ľudskej i kňazskej stránke? Už dávno ho obdivujem. Spomínam si aj na jeho dnes už nebohého strýka, kňaza Jána Tomka. Obidvoch spája Boží dar vnútorného pokoja. Popri všetkých povinnostiach, ktoré kardinál Jozef Tomko mal a má, zostáva vždy pokojný. To je jeho charakterová črta. A veľmi mi imponuje jeho veľký prehľad a nadhľad nad situáciami vo svete i v Cirkvi. 

Kardinál Jozef Tomko a aj vy pochádzate z dediniek v okrese Humenné; v Humennom ste boli začiatkom 90. rokov dekanom vo farskom Kostole Všetkých svätých. Aký máte k nemu vzťah? Je to môj rodný okres a považujem ho za rodné mesto, i keď som sa narodil doma v Zbudskom Dlhom, na prvý piatok v novembri hneď zrána. V Humennom som navštevoval hudobnú školu i gymnázium. Neskôr som sa tam stal nakrátko kaplánom a trištvrte roka som tam pôsobil ako farár dekan. K Humenčanom mám veľmi dobrý vzťah, pretože tam žije celé moje okolie z detstva a mnoho známych. Aj keď bývam v Košiciach takmer tridsať rokov, ani jedno mesto mi nie je také blízke ako Humenné. 

Modlievate sa ku všetkým svätým? Ktorý z nich je váš obľúbený? Keď sa ráno prebúdzam, chválim Boha v Najsvätejšej Trojici. Potom pokračujem zvolaním: „Nech ťa oslavujú anjeli a svätí v nebi.“ Nasledujú slová prosby: „Aby som ťa ani ja v tomto čase ničím nezradil.“ Z mojich obľúbených svätých spomeniem Jána Pavla II., Pátra Pia, sestru Faustínu Kowalskú a Leopolda Mandiča. To sú moji sprievodcovia. Mám aj ich relikvie, takže každý večer pri adorácii ich prosím o pomoc.   

Nosíte krstné meno po veľkom svätcovi. Aké máte birmovné meno? Vnímate týchto svätcov ako svojich osobitných patrónov? V mojej rodnej obci vtedy nebola birmovka asi 14 – 15 rokov. Sviatosť birmovania som prijal až tesne pred vstupom do kňazského seminára. Keďže náš farár sa volal Andrej a bol to veľmi ľudský, príjemný a otvorený človek, vybral som si meno svätého apoštola Ondreja. Úprimne priznávam, že svätý Ondrej je mojím silným patrónom. 

Aj počas tohto roka udelíte sviatosť birmovania stovkám mladých ľudí. Ako ich čo najlepšie pripraviť na prijatie sviatosti kresťanskej dospelosti? Nad tým sa často zamýšľame aj my biskupi. Pri ich príprave je veľmi dôležité, aby si vytvorili vzťah k Bohu a k Cirkvi. Mladým ľuďom treba pomôcť, aby v sebe objavili Boží obraz a aby si ctili jednak seba samých a jednak toho, kto v nich chce tento obraz obnovovať i zachovať. 

Keďže ste biskupom už štvrťstoročie, môžete aj bilancovať a hodnotiť – ktoré roky biskupskej služby považujete za najkrajšie a ktoré boli najnáročnejšie? Začiatky sú vždy ťažké. Musel som si zvyknúť, že som biskupom. Stredné obdobie bolo najľahšie. Všetko fungovalo, aktivít a povinností pribúdalo. Pred ôsmimi rokmi mi bola zverená služba diecézneho biskupa, a tie začiatky boli tiež náročné. 

V rámci Konferencie biskupov Slovenska ste predsedom Komisie pre katechizáciu a školstvo, ale vediete tiež Subkomisiu pre školské vyučovanie náboženstva a pre katolícke školy. Zároveň ste veľkým kancelárom Katolíckej univerzity v Ružomberku a jej Teologickej fakulty v Košiciach. V čom spočíva hlavný prínos cirkevného školstva na Slovensku? Deti a študentov sa usilujeme nielen vzdelávať, ale i formovať v kresťanskom, katolíckom duchu. Podobne aj pedagogický kolektív a rodiny. Učíme ich citlivosti k chudobným, hendikepovaným a k úcte voči iným náboženstvám, obradom i rasám. 

Sú podľa vás cirkevné školy na Slovensku v niečom diskriminované? Diskriminované boli tým, že nemali rovnakú štartovaciu čiaru. Začiatky boli veľmi ťažké, ľudia nevedeli, čo od nich očakávať; zápasili sme o budovy, o učiteľov; a štátny aparát nás považoval za istú formu konkurencie. Okrem toho sme boli diskriminovaní aj finančne. Dnes už aj cirkevné školy dostávajú rovnaký finančný príspevok na žiaka, tak ako na štátnych školách. Nemáme však nárok na prostriedky zo štátneho rozpočtu na obnovu školských budov, ktoré sú v našom vlastníctve. No na materské školy a školské zariadenia neplatí rovnaký meter – dostaneme iba 88 percent príspevku na dieťa v porovnaní s tým, čo štátne školy. 

Aký je váš názor na postavenie učiteľa v dnešnej spoločnosti? Ohodnotenie našich učiteľov je poddimenzované. Na školstvo sa v okolitých krajinách dáva vyššie percento z národného príjmu. Možno sme chudobní na to, aby sme si dovolili zaplatiť dobrého učiteľa, ale to je chyba. 

Čo má robiť Cirkev, aby bola v našej spoločnosti väčšia úcta k ľudskému životu od počatia až po prirodzenú smrť? Na to je potrebné vychovávať svedomie. To je základ. Úctu k človeku treba mať od jeho počatia, nie až od jeho narodenia. Život musíme chrániť aj pomocou zákonov. V tejto oblasti pôsobia i rôzne neziskové organizácie a kresťanské spoločenstvá. Jedno z veľkých masových podujatí smerujúcich k takejto úcte bol Pochod za život v Košiciach a potom v Bratislave. Rozmýšľame nad novým. 

Čím je podľa vás najviac ohrozená rodina v našej spoločnosti? Predovšetkým rozvodom. Nezodpovednosťou manželov, ktorí po krátkom čase od sobáša stratia úctu jeden k druhému, alebo „zakopnú“ či sa „odľúbia“. Napomáha tomu aj odchádzanie za prácou na dlhý čas. Bolo by potrebné venovať sa v našom štáte tomu, aby boli pracovné príležitosti každému dostupné v blízkosti jeho domova. Rodinu ohrozuje aj prílišná honba za peniazmi a úspechom. 

Ako zatraktívniť rodičovstvo? Treba hovoriť o tom, že láska je na celý život, že to nie je iba vzplanutie citov a že musí byť vyzretá. Ak láska neprešla od zaľúbenosti k zodpovednosti, je to zlé. Niekedy rodičia z veľkej lásky nespravodlivo stoja pri svojich dospelých deťoch proti ich manželom/manželkám a chcú ich za každú cenu obhajovať, i keď nemajú pravdu. Rodič má byť milosrdný, ale aj spravodlivý. Myslím si, že dnešné dospievajúce deti nie sú pripravené na samostatnosť. Aj preto v súčasnosti mnohí ľudia žijú na spôsob manželov, a predsa nimi nie sú. 

Svätý Ondrej, patrón Košickej arcidiecézy, je známy ako prvý privádzač ku Kristovi. Akým spôsobom je možné príťažlivejšie viesť ľudí k Ježišovi? My kňazi a biskupi máme byť predovšetkým odvážni, vnímaví a citliví ľudia. Nezakladať si na akomsi privilegovanom postavení. Mali by sme byť prví v plnení si svojich povinností a prví v oblasti viery. Ako privádzať ku Kristovi? Nehovoriť archaicky a nekonkrétne, ale ako ľudia z tejto doby, ktorí hovoria k ľuďom tejto doby. Čo hovoríme, musí byť zhodné s tým, čo žijeme. 

V dejinách bol vždy dôležitý hlas prorokov, ktorý upozorňoval na neduhy spoločnosti a ukazoval správnu cestu. Myslíte si, že v našej spoločnosti je dostatočne počuť takýto hlas zo strany Cirkvi? Proroci tlmočili Boží pohľad a názor svetu. Každý pokrstený človek má účasť na tomto prorockom úrade. Je dôležité, aby si za tým každý kresťan stál. Môžeme byť vysmievaní, urážaní či vyraďovaní na okraj. Niekedy stačí udrieť jedného, aby ostatní dostali strach. Takto sa správajú niektoré médiá či zoskupenia vo svete, aby ovládli človeka. Naša úloha je prorocká v tom, že treba zvestovať Božie slovo v dnešnom svete a stáť si za ním. 

Váš biskupský erb prezrádza blízky vzťah k Božej Matke. Čo pre vás osobne znamená Panna Mária? Svätý Otec František povedal o matkách, že naplno konajú kňazskú úlohu, pretože sa najviac obetujú pre svoje rodiny. Táto myšlienka je výstižná. Okrem Božej Matky nedávame titul Sedembolestná žiadnej inej žene, pretože spomedzi matiek na svete bola najväčšia v obetovaní. Pod krížom a v dejinách Cirkvi spája svoje bolesti so svojom láskou, so svojím materstvom. Preto som si k Božej Matke vytvoril hlboký vzťah. Vzťah k svojej matke prenášam do vzťahu k Božej Matke a vzťah k Božej Matke prenášam do vzťahu k ľuďom. Tento vzťah mi veľmi pomáha realizovať úlohu, ktorú mi Cirkev zverila. 

V máji sa chystáte na arcidiecéznu púť do Lúrd. Chcete tam viac prosiť či ďakovať? Keď som raz sprevádzal púť chorých, ktorú organizovala Rodina Nepoškvrnenej, mnohí dlhodobo chorí mi povedali: „Nešli sme sem preto, aby sme boli uzdravení, ale prosiť, aby sme vedeli niesť ďalej svoj kríž a ním napĺňať svoje poslanie.“ I ja chcem putovať s prosbou, aby som vedel vyplniť Božiu vôľu až do konca. 

Snažíte sa o blízke vzťahy s kňazmi vašej arcidiecézy. Čo je potrebné na budovanie jednoty medzi biskupom a kňazom? Nie vždy boli kňazi správne ocenení a ich služba správne prijatá. Je potrebné sa priblížiť k ich povahe, návykom, nedostatkom, ale i ranám. Vzbudzovať v nich dôveru, že Boh mal od začiatku s nimi plán pozvať ich ku kňazstvu. Nedolomiť, čo je v nich nalomené. Najťažšie vo vzťahu ku kňazom je nájsť vhodné slová, byť pravdivý a trpezlivý. Často sa modlím, aby som im vedel pomôcť. 

Čo rád čítate? Akým spôsobom najradšej relaxujete? Rád čítam spravodajstvo, informácie o živote Cirkvi a duchovné úvahy. Počas leta sú to predovšetkým knihy o Benediktovi XVI., sv. Jánovi Pavlovi II. či o súčasnom pápežovi Františkovi. Je veľa toho, čo treba prečítať. Voľného času mám stále menej, ale ak sa predsa len nájde, trávim ho v lese a najradšej zájdem na ryby. 

Kde budete prežívať tohtoročnú Veľkú noc? Zastavíte sa aj v rodnej obci, v Zbudskom Dlhom? Veľký týždeň prežívam v Košiciach. Najbližších príbuzných už v rodisku nemám, ale na rodákov myslím a niekoľkokrát v roku ich navštevujem. 

Čo ste mali ako chlapec na Veľkej noci najradšej a ako ju prežívate v súčasnosti? Keď hovorím o Veľkej noci, myslím na mamu a na obdobie, keď sa piekla paska, pripravovala šunka, hrudka a vajíčka... Čo bolo najkrajšie, to boli pašiové spevy. Na to som sa najviac tešil, lebo v tom čase sa spievali zborovo a dodnes si pamätám, kto ktorú postavu spieval. V súčasnosti je to slávenie obradov; liturgia je v tomto čase pre mňa vrcholom všetkého. Najkrajšie z toho je spievanie veľkonočného Aleluja. Z toho mi idú po tele zimomriavky. 

Čo by ste popriali našim čitateľom k veľkonočným sviatkom? Najmä to, aby radi čítali Katolícke noviny, aby si ich objednávali, aby si v nich našli svoju obľúbenú stránku a odpoveď na to, čo sa ich dotýka. Prajem čitateľom, aby dokázali v duchu viery sprostredkovať iným, čo sa dozvedeli. Aby šírenie dobrej zvesti, čo Katolícke noviny robia, pokračovalo ďalej. 

IGOR HANKO
SNÍMKA: ABÚ KE
Páčilo sa :
0