9. apríla 2018
Čítaní: 23
KN 13-14/2018 | Téma
Pri relikviách svätých sa stretávame aj s tajomnými fenoménmi
Kresťanstvo a kresťania už od prvých storočí mali vo veľkej úcte ostatky svojich mučeníkov a svätcov. Asi najviac dôkazov o tejto úcte nájdeme v rímskych katakombách. S ostatkami svätcov, teda relikviami, sa vždy zaobchádzalo s veľkou úctou a veľmi skoro sa stali predmetom ľudovej nábožnosti. No aby si ich veriaci mohli uctiť, je potrebné ich pripraviť, a tým sa zaoberá jedno špeciálne povolanie.

Pravdepodobne ste o ňom vôbec nepočuli, alebo ak áno, tak veľmi málo. Je to povolanie, ktorého slovenský názov znie trocha tajomne – tanatoprax. Je to odborný názov a znamená starostlivosť o to, čo je už mŕtve. Vo viacerých krajinách sveta zákon dovoľuje s telom po smrti pracovať, aby sa príbuzní mohli s pozostalým lúčiť aj viac ako tri dni. Tanatoprax však nie je balzamovanie, ide skôr o zakonzervovanie tela a ostatkov a využíva sa aj pri relikviách. Aj keď v ich prípade je to trocha komplikovanejšie, pretože zvyčajne ide o telesné ostatky, ktoré boli exhumované dlhý čas po smrti. Človek, ktorý vykonáva tanatoprax, ich dokáže očistiť, usporiadať, zakonzervovať a ak ide o mučeníkov, vie aj rozpoznať znaky mučenia. Ide teda o veľmi zaujímavé povolanie a v prípade relikvií môžeme hovoriť priamo o službe Cirkvi. Podobne to vníma aj taliansky trvalý diakon Luciano Griggio z Lavena-Mombella na severe Talianska, ktorý sa starostlivosti o relikvie venuje skoro 30 rokov. Ako odborník sa na Slovensku zaoberal i ostatkami blahoslaveného Titusa Zemana. 

Relikvie svätých sú oslavou Boha „Tento vzťah k relikviám svätých mám už od detstva. Vo veku ôsmich rokov som dostal od mamy obrázok dona Bosca s jeho relikviou. Ona ho mala položený na nočnom stolíku pri posteli. Tento obrázok som každý večer počas modlitby držal v rukách a aj po toľkých rokoch ho stále uchovávam,“ uvádza Luciano. Vzťah k relikviám sa u neho postupne prehlboval. Každú nedeľu po svätej omši sa v kostole zastavil pred urnami, ktoré boli na bočnom oltári farského kostola a obsahovali významné relikvie svätých mučeníkov. „Prešli roky a Božia prozreteľnosť priviedla do mojej obce kňaza, ktorý sa venoval relikviám svätcov. On sa stal mojím duchovným vodcom a naučil ma veľa praktických vecí. No predovšetkým mi vysvetlil, v čom spočíva pravý zmysel tejto úcty, ktorej posledným cieľom nie je klaňanie sa kostiam, ale oslava Boha skrze život svätých.“ 

Nie je to jednoduché remeslo Pre Luciana sa začala dlhá cesta učenia sa od významných odborníkov v oblasti tanatopraxe a súdneho lekárstva. Tí ho naučili, ako pristupovať k ostatkom, k ich konzervovaniu, k starostlivosti o relikvie a ako ich odborne usporiadať a uchytiť. Na jazyk mi spontánne prišla otázka, s ktorou som sa obrátil aj na Luciana: Je možné niekde tanatoprax študovať? Odpovedal, že čo sa týka Talianska, tak je to možné. „Pred pár rokmi boli otvorené špecializované inštitúty, ktoré vhodným štúdiom vzdelávajú záujemcov o tanatoprax. Je potrebné sa naučiť, aké sú postupy pri konzervácii a starostlivosti o telá mŕtvych pred ich pochovaním na cintoríne.“ V Taliansku na tento účel existuje dokonca aj Taliansky národný inštitút pre tanatoprax. Prostredníctvom jeho webovej stránky je možné prihlásiť sa na konkrétny kurz, alebo konzultovať normy a zákony týkajúce sa tejto oblasti. Ako ale uviedol Luciano, nestačí len absolvovať kurz a naučiť sa, ako sa to má robiť, je potrebné milovať túto prácu, pretože to nie je jednoduché remeslo. „Ono je úzko spojené s rešpektom a úctou, ktoré máme prejavovať telám zosnulých. A ešte náročnejšie je to vtedy, ak ide o relikvie blahoslavených a svätých. Keď človek do tejto práce vkladá svoje srdce i dušu, môžeme ju označiť za službu.“ Ako už uviedol náš taliansky hosť, tanatoprax sa využíva aj pri príprave a nakladaní s relikviami. Samotné povolanie nie je cirkevnou službou, a preto nie je potrebné študovať teológiu. „Tomu, kto je veriaci, môže táto práca pomáhať lepšie prežívať vieru v spoločenstvo svätých a chváliť Boha za diela, ktoré vo svätých vykonal,“ uvádza Luciano. Tu si musíme pripomenúť, že pre kresťana mŕtve telo neznamená niečo, čo je už zbytočné a môžeme si s ním robiť, čo chceme. V tých údoch, v tých kostiach prebýval Duch Svätý od chvíle nášho krstu. Človek sa podľa kresťanskej náuky skladá z duše a tela. 

Relikvie Titusa Zemana Luciano Griggio bol v roku 2017 v Bratislave dvakrát, aby pripravil relikvie Titusa Zema-na. Dnes ich môžete nájsť, vidieť a pomodliť sa pri nich v Kostole Sedembolestnej Panny Márie vo Vajnoroch, rodnej obci slovenského blahoslaveného saleziána. A ako sa pripravujú a ošetrujú ostatky svätého do veľkého relikviára, ktorý je následne vystavený na verejnú úctu? Ako uviedol Luciano, na prvom mieste potrebujete dôveru zo strany biskupa, alebo postulátora procesu blahorečenia či svätorečenia. „Následne sa delia jednotlivé fragmenty relikvie, ktoré môžu byť ex ossibus, teda z kostí, alebo všeobecnejšie ex corpore, teda z tela. Môžu sa tiež rozkúskovať relikvie ex indumentis, teda zo zachovaného oblečenia. Tieto pripravené relikvie sa uchytia a usporiadajú do pripravenej schránky, relikviára, ktorý sa uzavrie a zapečatí biskupskou pečaťou alebo pečaťou postulátora, ktorý má na starosti priebeh procesu kandidáta na svätorečenie. Relikviu vždy sprevádza aj príslušný dokument, ktorý potvrdzuje pôvod a pravosť relikvie zo strany ustanovenej autority.“ Do kaplniek a kostolov na Slovensku však pomaly prichádzajú aj malé relikviáre s ostatkami Titusa Zemana, ktoré rovnako pripravil Luciano. A podľa najnovších informácií sa nachádzajú už vo viac ako sto kostoloch a kaplnkách. 

Fenomén neporušeného tela V súvislosti s relikviami a ostatkami svätých sa niekedy prejaví jedna veľmi zaujímavá vec. Pri exhumácii v rámci procesu blahorečenia sa ich telo nájde neporušené. Je to zaujímavý fenomén, ktorý sa vyskytuje napríklad aj u svätcov Pravoslávnej cirkvi. Po smrti sa začína prirodzený proces rozkladu tela, ale Boh chcel, aby telá niektorých svätcov ostali neporušené. Uvediem iba dva významné príklady v Katolíckej cirkvi. Prvým je neporušené telo sv. Bernadety Soubirousovej v meste Nevers vo Francúzsku a sv. Kataríny de Vigri v Bologni v Taliansku. Ale podobných príkladov nájdeme oveľa viac. Ako si vysvetliť tento fenomén? Luciano odpovedá: „Fenomén neporušeného tela sa dá vysvetliť mumifikáciou, alebo prirodzeným procesom zakonzervovania. Mnoho tiel ľudí, ktorí neboli vyhlásení za svätých či za blahoslavených, sa našlo neporušených aj po mnohých rokoch od pochovania. To, čo eventuálne môže viesť k myšlienke, že neporušenosť tela svätca súvisí s Božím zásahom, je, že takéto telo môže spôsobovať niektoré nevysvetliteľné fenomény. Napríklad vychádza z neho príjemná vôňa, telo produkuje zázračný olej, končatiny sú trvalo ohybné, vychádza z neho čerstvá krv, telo si udržiava stálu teplotu, nad telom sa objavujú zvláštne lúče, ako je to v prípade sv. Charbela. O tomto fenoméne existuje množstvo kníh, takže je tu možnosť hlbšie do neho preniknúť. Mne osobne sa stalo trikrát, že som sa ocitol pred ostatkami Božích služobníkov, ktorých telá boli úplne neporušené, a môžem vás uistiť, že je to vždy veľmi silná emócia plná úcty.“ 

Božia milosť koná vo svätých Relikvie nie sú ale len suché kosti. Otec Jean-Robert Armogath, francúzsky diecézny kňaz, v súvislosti s uctievaním relikvií uviedol, že sa tu stretajú dve základné pravdy: spoločenstvo svätých a vzkriesenie. Podľa neho si Cirkev zachovala úctu k relikviám preto, lebo „kresťanstvo je história, a to história z tela a krvi, pretože kresťanstvo vyšlo z Božieho vyvolenia jedného národa. Kresťanstvo netvoria abstraktné idey, ono nie je filozofickým systémom, je to náboženstvo tela a krvi. Niet vzkriesenia bez smrti, ani spásy bez vtelenia“. Sväté relikvie dokazujú, že telo človeka je povolané na vzkriesenie a na premenu v budúcnosti. Svätý život nepôsobí iba na dušu svätca, ale aj na jeho telo. To, že sa pre mnohých ľudí zdá uctievanie relikvií ako divná a morbídna aktivita, Luciano zdôvodňuje tým, že „pre mnohých dnešných ľudí sú relikvie viac problémom citlivosti, ktorú diktuje moderná kultúra, ako problémom viery“. Hodnotu ostatkov svätých pripomínali aj mnohí Boží mužovia alebo cirkevní otcovia. Napríklad sv. Ambróz, patrón milánskej arcidiecézy, napísal hymnus na oslavu mučeníkov Gervázia a Protázia, keď našli ich ostatky. Luciano, ktorý patrí do Milánskej arcidiecézy, dodal, že práve sv. Ambróz, arcibiskup Milána, zaviedol ako prvý v západnej Cirkvi liturgické prenesenie tiel mučeníkov. „On vo svojich spisoch rozpráva, že na prenesení relikvií sa zúčastnil veľký zástup ľudí a počas procesie prišlo k uzdraveniu slepca Severa, ktorý potvrdil, že sa mu znova vrátil zrak potom, ako sa dotkol látky, ktorá zakrývala relikvie.“ Rukami Luciana už prešli relikvie mnohých svätých. Ich zoznam by bol dlhý. „Môžem tu uviesť mená najznámejších svätcov, ako sv. Ján Bosco, sv. Dominik Savio, svätí manželia Martinovci – rodičia sv. Terézie z Lisieux, bl. Titus Zeman, bl. Roland Rivi a mnoho ďalších.“ Pre neho je však každá práca s relikviami znovu objavovaním nádhernej Božej milosti, ktorá pôsobí v jeho svätých. „Ona nám pripomína, že svätí nám nepomôžu zostúpiť z kríža, ale vydržať na ňom, tak ako to urobil Ježiš. Aj keď mal božskú prirodzenosť, prijal na seba prirodzenosť sluhu a stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ 

ĽUDOVÍT MALÍK
SNÍMKY: ARCHÍV ČASOPISU DON BOSCO DNES, TERÉZIA LIPTÁKOVÁ
Páčilo sa :
0