9. apríla 2018
Čítaní: 23
KN 13-14/2018 | Reportáž
Strávila som tri dni v benediktínskom kláštore
BOLI ŠTYRI HODINY POPOLUDNÍ, KEĎ SOM VYSTÚPILA Z AUTOBUSU V SAMPORE. SLNKO UŽ BOLO SKRYTÉ ZA KOSTOLNOU VEŽOU KLÁŠTORA, NO STÁLE BOLO DOSŤ SVETLA. OD RÁNA SOM BOLA NEPOKOJNÁ, AKO TÁTO REPORTÁŽ DOPADNE

Nikdy predtým som nebola v mužskom kláštore. O tom, ako žijú, som počula len z rozprávania či vyčítala z knižiek. Môj nepokoj narástol aj po príchode do dediny. Bol to zvláštny nepokoj. Určite v ňom veľkú rolu hralo aj to, že počas piatkového februárového popoludnia nebolo v dedine ani živej duše. Vlastne celou cestou na kopec k samporskému kláštoru som nikoho nestretla. Urobila som pár záberov, lebo prírodné scenérie všade, kam som sa rozhliadla, boli úchvatné. Aspoň bezpečnostná kamera pri vstupe do kláštorného areálu ma ubezpečila, že tam niekde skutočne žijú ľudia. Prvého človeka, ktorého som stretla, som nevedela identifikovať. Mohol to byť rovnako mních v civilnom pracovnom odeve ako nejaký človek z dediny. „Pochválen,“ prehodila som. „Naveky,“ odpovedal veselo. „Tam nemôžete ísť,“ upozornil ma, keď som zamierila k prvej budove, ktorú som zbadala. „Hlavný vchod je pod vežou kostola.“ S úsmevom som mu poďakovala a vydala som sa smerom, ktorým ma poslal. 

Prvý deň v kláštore Potom už išlo všetko rýchlo. Na vrátnici som miestnym telefónom privolala prefekta hostí – brata Damiána, ktorý ma hneď ubytoval v izbe otca Pamba (bol to jeden z otcov púšte). Všetky izby v Dome pre hostí nie sú označené číslami, ale sa volajú po niektorom svätom mužovi. O živote jednotlivých pustovníkov si možno prečítať v publikácii, ktorá sa nachádza na každej izbe. Brat Damián ma v skratke oboznámil s chodom kláštora a ukázal mi denný poriadok. Hostia Kláštora Premenenia Pána v Sampore sa môžu zapájať do denných modlitieb spolu s mníchmi. Môj pobyt v kláštore sa začal vešperami. Mnísi ich spievali v latinskom jazyku. Miestny chrám napriek modernej architektúre sa vďaka spevu asi desiatky mníchov premenil na očarujúce miesto a preniesol ma niekam ďaleko od dnešnej doby. Po vešperoch ma pred vchodom do kostola čakal brat Igor. Tridsaťpäťročný diakon si ma hneď získal svojím milým úsmevom a úprimným stiskom ruky. Zaviedol ma do miestnosti – hovorne, ktorá slúži ako kancelária na prijímanie hostí, aby sme sa mohli nerušene porozprávať o živote v ich kláštore. „Je nás tu momentálne trinásť,“ začal s rozhovorom Igor Hajas OSB. „Z toho siedmi bratia sú kňazi. Ja som diakon, v septembri, ak Pán Boh dá, ma čaká vysvätenie za kňaza. V našom živote však nie je rozhodujúce, kto je kňazom alebo nie.“ Každý z bratov má v kláštore nejakú úlohu. Brat Igor má na starosti financie kláštora a je koordinátorom Domu hostí. Ten je charakteristickou črtou kláštorov, ktoré vychádzajú z reguly svätého Benedikta. „Už svätý Benedikt v šiestom storočí píše, že pre každého, kto hľadá Boha, mali by byť dvere kláštora otvorené,“ vysvetľuje brat Igor. „A netýka sa to len tých, ktorí majú záujem vstúpiť do kláštora, ale aj ľudí zvonku, ktorí vždy hľadali u mníchov pomoc a podporu. Dom hostí je odjakživa akýmsi pridruženým organizmom mníšskeho spoločenstva.“ V novodobej histórii prišli benediktíni na Slovensko v roku 2003 do obce Bacúrov, asi 25 kilometrov od Sampora. Tam bývali sedem rokov, v roku 2006 sa však už začalo s výstavbou kláštora na Sampore. Do nových priestorov sa presťahovali v roku 2010, keď boli kláštor a miestny kostol posvätené. Pozemky im darovala farnosť Sliač. „Veľmi sme spokojní s miestom, na ktorom sme. Je tu krásna príroda, pekné výhľady, a potvrdzujú to aj hostia, ktorí sem prichádzajú na pobyt,“ pochvaľuje si brat Igor. 

Deväťsto hostí ročne Už pri stavbe kláštora benediktíni mysleli na Dom pre hostí. V prvej etape postavili okrem kostola práve ubytovacie kapacity pre hostí. V jednej časti bývajú oni, ďalšia časť je k dispozícii pre všetkých, ktorí hľadajú ticho a pokoj, ktoré Kláštor Premenenia Pána v Sampore jednoznačne poskytuje. „Po troch rokoch sme zaznamenali taký veľký záujem o krátkodobé pobyty v kláštore, že sme sa rozhodli pokračovať s výstavbou kláštornej časti, ktorá bude určená len pre mníchov,“ hovorí Igor Hajas OSB. „Keď sa tam presťahujeme, zdvojnásobíme počet miest pre hostí. Niektoré miestnosti, ako napríklad kuchyňa, dielne či garáže ostanú stále v časti pre hostí.“ Dnes majú samporskí benediktíni k dispozícii dvanásť izieb. Väčšinou ubytujú hostí v izbách po jednom, no je možnosť aj prístelky na každej izbe. Minulý rok navštívilo kláštor okolo 900 hostí, zdržali sa obvykle tri-štyri dni. Najväčší záujem o krátkodobý pobyt je vždy cez víkendy a dovolenkové obdobie. V minulosti bola zima skôr bez hostí, no dnes prichádzajú ľudia už v každom ročnom období. A dôvod? „Je to individuálne tým, že sem prichádzajú všetky vekové kategórie a ľudia z rôznych zamestnaní z celého Slovenska,“ odpovedá brat Igor. „Každý zažije to svoje, čo sa dotkne jeho srdca. Pre niekoho to môže byť modlitba alebo ticho, duchovný rozhovor či spoveď. Niekto sa potrebuje vyrovnať s prežitou traumou, iný si chce len jednoducho oddýchnuť. Často sem chodia hľadajúci ľudia, ktorí sú iných vyznaní alebo neveriaci.“ V lete majú v Sampore aj jeden týždeň vyhradený tínedžerom. Kláštor je otvorený i žiakom, väčšinou v sprievode rodičov, ale nie malým deťom. Tie by mohli narušiť režim kláštora. 

Kláštorný život O tom, že pobyt v kláštore nemusí byť dovolenkou, som sa presvedčila na vlastnej koži. Napríklad, keď ma o 5.20 zobudilo hlasné drnčanie centrálneho zvončeka, ktorý zvolával na ranné chvály o pol šiestej. Náročné bolo aj nočné vstávanie v nedeľu na nočné vigílie o tretej ráno. No v konečnom dôsledku som si počas trojdňového pobytu dokonale oddýchla. Od telefónov, počítačov, stresu a zbytočného trkotania. V kláštore sa totiž väčšinou mlčí, najmä pri spoločnom obede s mníchmi v klauzúrnych priestoroch. Každý deň po kompletóriu o 20. hodine sa začína čas prísneho mlčania. Neznamená to však, že počas dňa nikto nepreriekne ani slova. S mníchmi sa môžete porozprávať v rámci duchovného rozhovoru či spovede, priestor je aj vtedy, ak sa spolu s nimi zapojíte do práce. Či už v kuchyni, pri upratovaní, alebo počas prác na kláštornom hospodárstve. Raňajky a večere sa podávajú v refektári hostí, kde je tiež priestor na rozhovor s ostatnými hosťami. Ak chcete naplno precítiť život v kláštore, odporúčam zúčastniť sa na všetkých pobožnostiach a modlitbách počas dňa spolu s mníchmi a riadiť sa ich denným poriadkom. Pre hostí totiž tento poriadok nie je povinný, no keď sa ním budete riadiť, bude to pre vás určite nevšedným duchovným zážitkom. Keď strávite nejaký čas u benediktínov, možno vám to celé bude pripadať veľmi romantické. Nadchne vás život v kláštore. Bude vám ľúto, keď budete odchádzať. Budete sa chcieť do Sampora čo najskôr vrátiť. Pre nás, svetských ľudí, je takáto zmena príjemným osviežením v našej každodennosti. No viete si predstaviť, že by ste múry kláštora už nikdy nevymenili za nič iné? Benediktíni zo Sampora v rámci svojich mníšskych sľubov skladajú aj sľub stálosti. Znamená to, že ak sa neodohrá nič mimoriadne, mali by ostať žiť na jednom mieste celý život. „Každý mních, ktorý vstupuje do kláštora, má v prvom rade hľadať Boha,“ myslí si Igor Hajas OSB. „Základom nášho života je modlitba – za našu spásu, spásu našich blízkych a spásu celého sveta. Je dôležité mať vo svete takéto ohniská, lebo tie držia tento svet nad vodou.“ Život v kláštore kladie veľký dôraz aj na to, že sú mnísi sami pred Bohom. Tým, že vstúpili do kláštora, nestali sa niekým iným, stále sú obyčajnými ľuďmi, a človeku je najťažšie vydržať samému so sebou a až potom aj s druhými. „Vo chvíľach ticha dolieha na človeka celá ťarcha,“ priznáva brat Igor. „Až keď sa človek zastaví, uvedomí si, kým je, a vtedy akoby prichádzal ten vnútorný boj. To je v živote mnícha najťažšie. U nás to nefunguje tak, že chvíľu si požijem tu, a keď ma prestanú baviť spolubratia, pôjdem inde. A keď je človek v kláštore šesťdesiat rokov, tak je dôležité naučiť sa s Božou pomocou každý deň ísť ďalej.“ Ani život so spolubratmi nie je vždy prechádzka ružovou záhradou. Igor Hajas OSB však dodáva, že hoci je to jedna z veľkých skúšok mníšskeho života, zároveň je aj veľkým požehnaním: „Keby sme mali okolo seba len ľudí, ktorí nám vyhovujú, tak sami nerastieme, lebo sme spokojní. Práve tí naši spolubratia, s ktorými až tak dobre nevychádzame, nám nastavujú zrkadlo o tom, že ani s nami sa nemusí každý cítiť dobre.“ Život v komunite je aj o každodennom odpúšťaní a zmierovaní sa. 

Prechádzka s bratom Igorom Sobotné slnečné popoludnie v Sampore som strávila prechádzkou po okolí. Zatúlala som sa do neďalekého lesíka, kde som pozorovala zasnežené stromy a rozjímala. Neskôr sa ku mne pridal aj brat Igor. Dohodli sme sa totiž, že mi poukazuje okolie kláštora. Na siedmich hektároch pozemku majú mnísi celkom veľké hospodárstvo. Pestujú si zeleninu, chovajú zvieratá a majú aj jeden včelín. Zvedavosť mi nedovolila nepoložiť bratovi Igorovi otázku, prečo sa rozhodol ísť touto cestou. „Keď som bol na vysokej škole, tak som vôbec nerozmýšľal o duchovnom povolaní, ale Pán Boh mi vtedy do života poslal jednu osobu, ktorá mi rok pred koncom štúdia povedala, že sa prihlásim do seminára,“ rozprával mi Igor Hajas OSB, zatiaľ čo sme kráčali do kopca naspäť ku kláštoru. „Myslel som si, že to nemyslí vážne, no po roku som skutočne vedel, že je to moja cesta. Neskôr som prišiel ako hosť k benediktínom do Bacúrova a bolo rozhodnuté.“ Igorovi rodičia prijali synovo rozhodnutie v pokoji. Teraz sa tešia na jeho vysviacku v septembri. Z času na čas môžu mnísi svoje rodiny aj navštíviť alebo prídu rodiny za nimi, čiže odluku od blízkych neznášajú až tak ťažko. Prekonávať stereotyp mníchom pomáhajú aj ich záľuby. Napríklad Igor Hajas OSB vstáva každý deň o štvrtej a hodinu po zobudení športuje – keď je zima, na stacionárnom bicykli, a keď sa oteplí, vybehne si prevetrať hlavu na dvoch kolesách. Potom venuje čas osobnej modlitbe až do pol šiestej, keď sa začína mníchom každodenný program – práca a modlitby. Hodinku voľna pre seba majú aj po večeri. Igor ju zväčša využíva na čítanie alebo dokončenie práce, ktorú nestihol počas dňa. Spať chodí väčšinou o 22. hodine. Oddýchnuť si mnísi môžu aj v nedeľu popoludní, na utužovanie vzťahov v spoločenstve slúžia rekreácie. Počas nich sa mnísi stretnú, porozprávajú sa, prípadne si zahrajú spoločenskú hru. „Vhupli sme sem rovnými nohami bez toho, aby sme vedeli, ako to dopadne. Momentálne je pre nás dôležitý Dom hostí, lebo je oň veľký záujem, a keďže nemáme žiadnych zamestnancov a nás je len trinásť, musíme sa obracať, aby sme dokázali všetko zabezpečiť,“ vysvetľuje mi brat Igor. Keď už sme opäť pred bránou do kláštora, vytiahnem fotoaparát a urobím zopár záberov. Rozlúčime sa a on sa stratí v útrobách kláštora. Ja ešte na chvíľu vyjdem von. Neviem sa vynadívať na tú nádheru okolo. Samporský kláštor je skutočne Bohom požehnané miesto. 

NATÁLIA ŠEPITKOVÁ
SNÍMKY: AUTORKA
Páčilo sa :
0