9. apríla 2018
Čítaní: 10
KN 13-14/2018 | Téma
Treba mať nadšenie, ale najdôležitejší je motív
Je len veľmi málo ľudí, ktorí keď začnú rozprávať o svojom povolaní, ožívajú od končekov vlasov až po prsty na nohách výnimočnou radosťou. Taká je akademická maliarka EVA CISÁROVÁ-MINÁRIKOVÁ (72), ktorej môže Slovensko ďakovať za vytvorenie samostatného študijného odboru Voľná textilná tvorba na VŠVU v roku 1991, ale aj za záchranu jedinečného diela cíferskej kresliarskej a vyšívačskej školy Márie Hollósyovej.

Eva Cisárová-Mináriková sa tvorbe Márie Hollósyovej venovala už vo svojej diplomovej teoretickej práci. „V roku 1971 som navštívila ešte tri žijúce vyšívačky, ktoré s ňou priamo pracovali,“ vysvetľuje. Teoretická práca bola však len malou časťou jej diplomovky. „Hlavným dielom bola totiž autorsky tkaná tapiséria – gobelín a olejomaľby. V tom čase som čítala knihu Chuť žiť od Pierra Teilharda de Chardin, ktorá ma duchovne posunula ďalej a oslovila tak, že som si z nej vybrala vetu – tému pre textilné dielo: Nielen papršlek, ktorý sa dotýka povrchu, ale papršlek, ktorý ním preniká (2 x 3 m). Vtedy som si na lúče, papršleky nafarbila 33 odtieňov zo sisalu. V kompozícii sa dotyk zlatistého papršleka na pôdu – zem pretaví do obrodzujúcej sa kvapky jarnej zelene.“ O dve desaťročia neskôr, v roku 1990, stála pri zrode Katedry textilnej tvorby na VŠVU v Bratislave, a od roku 1995 aj reštaurovania historických textílií. „Veľmi sa teším, že moje absolventky sa ním môžu aj živiť a hlavne, že zachraňujú naše textilné skvosty,“ približuje docentka. „Keď som začala v roku 1990 učiť, v knižných dejinách umenia nebolo takmer nič o textile; iba maličké obrázky najväčších diel, ako je Angerská apokalypsa – 140 metrov dlhý tkaný cyklus zo 14. storočia v hrade Angers na Loire; či ,blik‘ 70-metrovej výšivky z 11. storočia, klenotu z Bayeux v Normandii – stredoveký vyšitý ,komiks‘ o Viliamovi Dobyvateľovi. Preto som zaviedla Dejiny textilu a aj zorganizovala 19 študijných ciest za ich poznaním.“ 

Arabské noviny v jemných šatách „Každý môj poslucháč si musel počas štúdia vedieť vybrať a zrealizovať kópiu historickej textílie, pre následnú transformáciu do voľnej semestrálnej práce. Študentka Karin vytvorila kópiu detailu vyšitého paramentu zo stredovekej kazuly z Košíc. Nasledovalo bádanie zabudnutých techník na vyšitom paramente, použitých v polfigúre Madony aj v jej pozadí. Príložný steh okolo hlavy kládol nitkou prichytené hrubšie zlaté nite po povrchu látky, vytvárajúc tak okruhy svätožiary; tvárička a ručičky boli vyšité rozštepným stehom, ktorý sa jeden do druhého ihlou vkliesňoval, v technike ,maľba ihlou‘, či ,tieňovanie drapérie‘ na odeve figúry; pozadie tvorila texturálna atlasová väzba,“ vyratúva Eva Cisárová- Mináriková. „Na počiatku výučby, v roku 1991, som zaviedla výuku starých slovenských ľudových techník, keďže s odchodom starých majstrov zanikali aj ich ,patenty‘: zápästkové techniky na trojrozmerné tkanie na klátiku, cigánske tkanice, strunky, šnúry, ručné plstenie ovčou vlnou, slamienkové, lúbikové a drotárske výplety,“ spomína a dodáva kuriozitu: „Vždy, keď sme pred reštaurovaním rozoberali artefakt, študenti robili mikroskopický rozbor tkanín, mikrosnímky vlákna. Pri tomto procese raz našla študentka Nikol v jemných šatách z Ázie arabské noviny ako výstuž ich podšívky.“

Oslovil ju Alexander Veľký Známa výtvarníčka prezrádza, že sama si motív na tapisériu vyberala dlho. „Vždy som si musela veľmi dobre vyhľadať tému kompozície návrhu, musela som si ňou byť absolútne istá, aby rok-dva tkania tapisérie bol pre mňa pútavý. Pravdaže, treba mať nadšenie, ale maľba návrhu je najdôležitejšia. Veľmi ma lákalo pracovať s fragmentmi neskorogotických gobelínov. Preto som kupovala staré monografie gobelínov a vyhľadávala detail, ktorý ma osloví. Prvý bol z flámskej tapisérie z roku 1520 s názvom Príchod Alexandra Veľkého – štvorec 1 x 1 m, zachytávajúci detail nôh rytierov a koňa. Odmaľovala som si kópiu, vložiac ju ako koláž do kompozície návrhu, s dôkladným technologickým premyslením spôsobu autorského tkania na ráme. Potom som si kresbu zväčšila na 2 x 3 metre, napla som si osnovu na rám, pod ňu podložila a pripevnila veľkú kresbu, a začala som tkať – najprv sediac na zemi, potom na šamlíku, neskôr na stoličke, aj na barovej, a nakoniec mi manžel urobil lešenie z dosiek. Zo stredovekých jemnučkých tisícich kvietkov – kópie millefleur, som prešla až do veľkých mešterkových perforovaných warholovských kvetov,“ ukazuje nám na obrázku. „Niekde je hrubé konope a sisal, ktorý som si farbila; na fragmente kópie sú tenučké vlnky v hustom tkaní, akoby ste štopkali. Takto v rokoch 1973 – 1974 vznikala počas môjho prvého tehotenstva tapiséria XV. a XX. storočie.“ 

Najnáročnejšie dielo „Moje najnáročnejšie dielo je Konfrontácia s bruselskou tapisériou (1981). Kópia dreva a lana, vytkaného aj skutočného, v konfrontácii citácie fragmentu a reálneho predmetu – lana vedľa seba. Inšpiroval ma fragment z flámskej tapisérie Noemova archa z cyklu Genezis z roku 1553, ktorý je vystavený na hrade Wawel v Krakove. Kópiu detailu som tkala podľa reprodukcie z monografie. Až po rokoch som sa dostala do Krakova, kde som videla originál a mohla som si overiť, či som vytkala citáciu verne,“ usmieva sa výtvarníčka a dopĺňa, že na ďalšom gobelíne Nad Považím možno vidieť všetky potôčiky a vrstevnice hôr Považia: „Veď som ho vytvorila podľa turistickej mapy. S manželom Igorom sme totiž veľkí turisti, radi putujeme po horách a cestujeme za umením. Keďže sme obaja výtvarníci, navštevujeme najmä galérie, múzeá, chrámy a historické pamiatky.“  Keď pri rozhovore obdivujeme jej textilný šperk s motívom tekovského čepca, prezrádza: „Čepce mám dva, šperk je zmenšenina vyšitá zo štopkačiek; ale cieľ bol vytkať zväčšeninu nádhernej pokrývky ženskej hlavy, tapisériu Čepiec, 2 x 3,6 m. Tkala som ju, čakajúc druhé dieťa. Rozmýšľala som, ako do svojho tkania dostanem všetky tie korálky a stuhy, ktorými je tekovský čepiec vytvorený, a tak sa tam opäť dostali perforácie z výšivkových techník, ažúr, mešteriek, hrachovín, ale i tkanie farebnými zemiakovými sáčkami, namiesto ich stúh. Zmenšeninu nosím ako šperk, mala som ho i pred dvoma rokmi na slávnosti, keď som dostala Cenu Fra Angelica. Keď boli moji synovia deti, naučila som ich tkať malé tapisérie. Nedávno kurátorka Daniela Čarná pripravila výstavu v Galérii mesta Bratislavy z tvorby rodičov výtvarníkov a ich detí – a naši chlapci tam mali svoje gobelínčeky.“ 

Škola kreslenia a vyšívania Keď sa vraciame k Márii Hollósyovej (1858 – 1945) a pýtame sa Evy Cisárovej- Minárikovej, či ju aj po rokoch dokáže ešte ohromiť pohľad na úžasné výšivky v Pamätnej izbe v Cíferi, odpovedá: „Veď je to ohromujúce v rámci celej Európy! Už to je záslužné, že v roku 1892 vznikla v Cíferi škola kreslenia a vyšívania. Sídlila na panstve grófky Šarloty Zičiovej, ktorá Hollósyovú objavila na kerestúrskej pošte, kde bola poštmajsterkou. Celý príbeh sa začal takto: Šarlota Zičiová tam uvidela pozoruhodné výšivky, ktoré hneď vypýtala ako dar pre kráľovnú Alžbetu. Dostali sa na výstavu do Budapešti, kde vzbudili veľký rozruch. Zičiová požiadala ministra Baroša, aby jej pomohol zriadiť školu a minister ju povolil. A tak v období obrovskej nezamestnanosti vyšívalo 900 slovenských žien v 56 obciach Bratislavskej župy objednávky pre šľachtu a Cirkev celej Európy, ako píše Šarlota Zičiová v Nedeľných novinách v Budapešti v roku 1898. Arcikňažná Izabella Habsburg rozšírila v roku 1895 školu na Ženský spolok pre domáci výšivkársky priemysel v Bratislave a okolí.“ 

Skromná, láskavá i prísna Pod hlavičkou Spolku Izabella vyšívalo v 18 školách a dielňach Nitrianskej a Trenčianskej župy v roku 1911 až 1 500 žien (pozri: Pavel, Nový domový kalendár, 1911). „Vyšívačky, s ktorými som sa v roku 1971 rozprávala, mi povedali, že Mária Hollósyová bola skromná a láskavá, ale pri práci veľmi prísna. Vedela odhadnúť najlepšie predpoklady špecializácie vyšívačiek v rôznych variáciách zákaziek. Najšikovnejšie žiačky realizovali tie najnáročnejšie práce. Sama kreslila a vyšívala všetky medailóny a figurálne témy. Inšpirácie nachádzala okolo seba, ornamenty si dokonca odkresľovala zo zamrznutých okien. Spolok ju vysielal na študijné cesty Európou. Podľa slov jednej z vyšívačiek, ktoré jej vyjadrovali jednoznačný obdiv, vedela vyšiť kvetinu aj s ,chládkom‘! Pre Cirkev vyšívali pluviály, kazuly s dorzálnymi, chrbtovými krížmi, s medailónmi, so znakom JHS, s mariánskym monogramom, portrétmi svätcov; véla, baldachýny, oltárne plachty – antependiá, zástavy, stuhy...“ 

Haute couture pre kráľovné Eva Cisárová-Mináriková podotýka, že Mária Hollósyová dosiahla obrovský úspech aj vo svetovej móde, dnes by sme povedali, že bola návrhárkou haute couture (veľký salón udávajúci smer módy – pozn. red.). „Deviateho júna 1895 uverejnili v berlínskom módnom časopise Modenwelt č. 18 návrh jej šiat, signovaný z výšivkovej školy Márie von Hollósy in Cziffer; nasledovali početné modely šiat dám celej Európy (pozri: Ponukový katalóg Spolku Izabella z roku 1913). Neviem doteraz o žiadnom odevnom dizajnérovi, ktorý by mal obdobný úspech v európskom kontexte, obliekal kráľovné, princezné, šľachtičné, získaval svetové ocenenia na výstavách... Variácie šiat možno vidieť na fotografiách, ktoré dala nafotiť Izabella Habsburg v ateliéri Eduarda Nepomuka Koziča v Bratislave; spoločenské róby pre konkrétne objednávky klientiek. Inštitút Hollósy a spolupracovníčky vyšívali v roku 1916 časť korunovačných šiat pre kráľovnú Zitu: živôtik, diadém, rukavice, topánočky – výšivky na tyle, podloženom hodvábom. Rakúsky expresionistický maliar Oskar Kokoschka si bol osobne u Márie Hollósyovej vybrať vtedy módne vyšité profánne závesy do svojho ateliéru, tak isto aj spisovateľ Gerhart Hauptmann, obaja z Viedne; k prominentným klientom patrili i maďarskí prozaici Mór Jókai a Kálmán Mikszáth.“ 

Dobyli svet Spolok Izabella mal obchody v Bratislave, Budapešti, vo Viedni, Paríži, Bruseli. Mária Hollósyová a jej absolventky dostali 5 Grand Prix: v Paríži (1900), americkom St. Louis (1904), Liege (1905), Miláne (1906) a v roku 1913 znovu dobyli Paríž. Eva Cisárová- Mináriková tento fakt podčiarkuje: „Bolo to v dobe, keď ženy v Európe nemali ani len volebné právo! Veď až po prvej svetovej vojne ho získali v Británii. Po rozpade monarchie však Spolok Izabella zanikol. „Iné riešenie nebolo, rozpadla sa šľachtou podporovaná organizácia. Paradoxne, v čase prvej Československej republiky, Mária Hollósyová s 10 vyšívačkami dostávala najväčšie objednávky – na monumentálne obojstranné zástavy mariánskych kongregácií a pre spolky hasičov, orlov, sokolov...“ 

ZUZANA ARTIMOVÁ
Snímky: Erika Litváková,
Páčilo sa :
0