11. apríla 2017
Čítaní: 201
KN 14/2017 | Duchovná obnova
Dve skaly, na ktorých stoja dejiny spásy

Vystúpiť na vrch stojí vždy určité úsilie. Niekedy však vynaloženie námahy ešte stupňuje vnútorné utrpenie z dosiahnutia vrcholu. Možno si predstaviť,
že takým bolo nepochybne stúpanie Abraháma na vrch, kde mal obetovať svojho syna Izáka; a zaiste, ešte intenzívnejšie, kráčanie Ježiša s krížom
na vyvýšeninu, kde mal zavŕšiť dielo spásy obetovaním vlastného života. Dve skaly, Moria a Golgota, v rámci jedného mesta – Jeruzalema.

Oddávna vyvýšené miesta predstavujú akýsi privilegovaný priestor stretnutia s Najvyšším. Sú trochu „bližšie k nebu“. Jeruzalemský chrám nebol výnimkou. Postavili ho na „vrchu, na ktorom sa Bohu zapáčilo prebývať“ (Ž 68, 17). Nebol však vybraný náhodne. Svätopisec je stručný, no pomerne jednoznačný: „Šalamún začal stavať Pánov dom v Jeruzaleme na vrchu Zjavenia Pána“ (2 Krn 3, 1), doslova na „vrchu Moria (har morijjah)“. To miesto sa spomína v príbehu patriarchu Abraháma vo chvíli, keď ho Boh skúšal: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny ,Morja‘! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem“ (Gn 22, 2). Je pochopiteľné, že Božie slová vnikali hlboko do Abrahámovho srdca. Rabíni spomínajú, že to bola desiata a najväčšia skúška v živote patriarchu: vzdať sa milovaného Izáka, ktorého dostal od Boha ako dar vo svojom pokročilom veku ako prvé znamenie naplnenia prísľubu o nespočetnom potomstve (porov. Gn 17, 1 – 8). Abrahám sa však bez slova vydal na cestu na Bohom stanovené miesto.

Na samotný vrch Abrahám vystupuje iba sám s Izákom, ktorý nesie drevo na zápalnú obetu. Dialóg, odohrávajúci sa medzi otcom a synom, odhaľuje patriarchovu neochvejnú dôveru, keď na otázky syna o „baránkovi“ na obetu odpovedá: „Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj“ (Gn 22, 8). Izák, ktorý v tom čase už určite nebol dieťaťom – podľa Talmudu mal vyše tridsať rokov – zaiste chápal viac, než odhaľuje text. Kráčal v mlčanlivom súhlase vedľa svojho otca. Jeden z targumov zaznamenáva Boží hlas, ktorý s obdivom poukazuje na hlbokú jednotu sŕdc „dvoch jedinečných mužov: jeden obetuje a druhý je obetovaný; ten, ktorý obetuje, neváha; a ten, ktorý je obetovaný, nastavuje krk“ (Tg Neofiti Gn 22, 10). Izák s plným vedomím dovoľuje, aby ho otec zviazal – podľa toho udalosť dostáva v židovskej tradícii označenie aqedah, zviazanie (Izáka) – a je rovnako pripravený podrobiť sa Božej vôli. Boh však skrze svojho anjela zastavuje ruku Abraháma aoznamuje: „Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne“ (Gn 22, 12). Abrahám preukázal svoju lásku k Bohu až do krajnosti. Obetu dovŕši zabitím baránka, ktorého vidí zachyteného v kroví. Miesto pomenúva spojením „Pán vidí“ (Gn22, 14) –uvedomuje si, že Pán vidí aj to, čo ľudskému zraku zostáva zahalené. Môže to však znamenať aj odkaz na Pánovu prozreteľnosť v postaraní sa o baránka na obetu. Jeruzalemský chrám, postavený neskôr na skale Moria, pripomínal Izraelu nezištnosť anerozdelené srdce Abraháma i jeho syna Izáka, ktoré sa stali priestorom preniknutým Božou prozreteľnosťou a veľkodušnosťou. Atak každá obeta, prinášaná v chráme v duchu Abrahámovho postoja, otvárala srdce človeka na Božie požehnanie (porov. Dt 12, 5 – 7).

Golgota a kríž
V„zviazaní“ Izáka vnímajú cirkevní otcovia predobraz Kristovho umučenia, zavŕšeného na skale Golgoty. Podľa indícií rôznych výskumov sa miesto ukrižovania Ježiša – „Golgota, čo v preklade znamená Lebka“ (Mk 15, 22) – nachádzalo vonku, za vtedajšími bránami mesta, neskôr však splynulo s jeho vnútrom. Šlo o vyvýšeninu na mieste opusteného vápencového lomu. Trhlina, ktorú podnes možno badať vskale pod Golgotou, zrejme odradila tých, čo lámali kvádre na stavbu, pretože robila kameň nepo - užiteľným. Ponechanú vyvýšeninu zrejme využívali Rimania v čase okupácie na exemplárne popravy zločincov. Bolo to totiž frekventované miesto, čím sa odradzujúci účinok na okolo - idúcich znásoboval. „Nepoužiteľná“ skala, ktorá sa stala „skalou spásy“, nevdojak pripomína slová Žalmu 118, ktoré zaznievajú z Ježišových úst pri istej príležitosti týkajúcej sa jeho poslania: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná“ (Mk 12, 10 – 11). Ako však súvisí s príbehom Abraháma a Izáka? Evanjelium podľa Jána, ktoré sa začína hymnom na vtelenie večného Slova, teda jeho „zostúpenie“ medzi ľudí, vníma celé následné obdobie Ježišovho verejného účinkovania ako cestu výstupu k Otcovi. Ježiš koná všetko vsúlade sOtcom (porov. Jn5, 19 –30). Akrátko pred svojou Veľkou nocou, počas ktorej položí svoj život nakríži, hovorí Ježiš o „vyzdvihnutí“: „... až budem vyzdvihnutý odzeme, všetkých pritiahnem k sebe“ ( Jn 12, 32). Na pozadí je možné zachytiť echo na Abrahámovo vystupovanie spolu s Izákom navrch Moria ina „zápalnú obetu“, ktorú tam mal priniesť. Obetu a vystúp vyjadruje totiž v hebrejčine ten istý výraz – ’olah. Pozorné počúvanie však môže odhaliť niekoľko ďalších podobností medzi Izákom a Ježišom. „Izák, ktorý si sám nesie drevo na zápalnú obetu, je predobrazom Krista, ktorý si sám nesie kríž,“ píše v jednej zo svojich homílií Origenes. Mlčanie pred Pilátom a počas výstupu na Golgotu pripomína mlčanie Izáka pri kráčaní na miesto obety. Uskutočňujú sa tak slová Izaiáša, prednesené o Pánovom služobníkovi: „Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom“ (Iz 53, 7). Za „Baránka Božieho“ pritom označuje Ježiša už Ján Krstiteľ pri Jordáne (porov. Jn 1, 29. 36); a toto poslanie Spasiteľ dovršuje na kríži práve v čase, keď sa v chráme zabíjali veľkonočné baránky (porov. Jn 19, 14. 31). V ňom sa napĺňa predobraz baránka, ktorého krv zachraňovala domy Izraelitov v noci Pánovho prechodu – pesach–vEgypte. Svedok pod krížom potvrdzuje o Ježišovi skutočnosť, ktorej zmysel osvetľuje opis prípravy veľkonočného baránka: „Kosť mu nebude zlomená“ ( Jn 19, 36; porov. Ex 12, 46). Na kríži Ježiš završuje v pravom slova zmysle obetu Abraháma a potvrdzuje lásku Otca. Ak Abrahám miloval Boha do tej miery, že bol pripravený vzdať sa jediného syna, Boh vo svojej láske k človeku svojho jediného Syna doslova „dáva“: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ ( Jn 3, 16). Láska Otca ide skrze Ježiša skutočne „až do krajnosti“ ( Jn13, 1); a Kristov kríž odhaľuje tajomnú Božiu múdrosť, ktorá zostáva pre mnohých bláznovstvom a pohoršením (porov. 1 Kor 1, 18 – 31). Golgota tak vysvetľuje zmysel dialógu o chráme, ktorý počas veľkonočných sviatkov viedol Ježiš so Židmi a z jeho úst zaznelo: „,Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.‘ Židia povedali: ,Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?‘ Ale on hovoril o chráme svojho tela“ ( Jn 2, 19 – 21). Novým miestom zmierenia človeka s Bohom sa stáva kríž na Golgote a Ježišovo telo vydané „za nás“ je novým chrámom, v ktorom možno stretnúť láskavú prítomnosť Boha.
 

Skala (nového) stvorenia
Na mieste skaly Abrahámovej obety a niekdajšieho chrámu stojí dnes Skalný dóm, pôsobivá mohamedánska stavba so zlatou kupolou, ktorá – verná svojmu menu – uchováva vo svojom vnútri skalu viažucu sa k patriarchovi. Podľa podania rabínov však korene miesta siahajú hlbšie. V jednom zo židovských komentárov sa nachádza výklad o spôsobe stvorenia človeka: Stalo sa tak z prachu vzatého na mieste, o ktorom bolo povedané v Ex 20, 24: „Urobíš mi oltár zo zeme“; teda – ako upresňujú ďalší – zo zeme miesta budúceho chrámu. Adam bol stvorený z prachu zeme, na ktorej bol neskôr vybudovaný oltár a chrám. Jeruzalemská skala a jej „prach“ nachádza zvláštne vyvolenie v pláne Stvoriteľa a ukazuje sa ako skala spásy od samotného úsvitu ľudstva. Golgota dnes zas tvorí súčasť komplexu Baziliky Božieho hrobu anebyť niekoľkých presklených častí, zostala by úplne pohltená stavbou, ktorá od Konštantínových čias upriamovala pozornosť na tajomstvo zmŕtvychvstania. Na vzdialenosť hodu kameňom sa totiž nachádza skala Pánovho hrobu, ktorý „naúsvite prvého dňa v týždni“ (Mt 28, 1) objavili ženy aučeníci prázdny. „Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal,“oznámil vtedy ženám anjel (Mt28, 5) a ľudstvo zaplavilo nové svetlo. Kristus, nový Adam, ktorý vzal na seba telo z prachu zeme, aby „bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4, 15), prelial svoju krv na oltári opovrhovanej skaly, „skaly pohoršenia“. Jeho vzkriesenie však začalo prvý deň nového stvorenia, ktoré viac neskončí v prachu, lebo bolo pozdvihnuté z pominuteľnosti pre večnosť. Tak ako skala Golgoty tvorí s torzom skaly Anastasis, čiže vzkriesenia, jedinú svätyňu tajomstva vykúpenia; i Golgota s vrchom Moria sú zjednotené prostredníctvom mesta Jeruzalem do jedného celku stretnutia dokonalej poslušnosti človeka a bezhraničnej lásky Boha. Pútnik, ktorý dnes sleduje stopy niekdajších zástupov prichádzajúcich do Svätého mesta od východu, od Olivovej hory, má možnosť zjej zvažujúceho sa svahu kontemplovať vranných lúčoch slnka panorámu Jeruzalema a dve takmer sa prekrývajúce kupoly. Zlatú kupolu Skalného dómu a do siva ladenú kupolu Baziliky Božieho hrobu. Obe v sebe uchovávajú spomienku na výstup naplnený utrpením obety najcennejšieho, súčasne však i Boží dar siahajúci poza horizont ľudských očakávaní. Dve ukryté skaly siahajúce od stvorenia prvého Adama po nové stvorenie vKristovi, novom Adamovi. Sú pripomienkou a súčasne pozvaním vystupovať na ceste vlastného života do priestoru dôverujúcej poslušnosti, ktorá otvára pre Boží dar. Etienne Dahler ( Jeruzalém vdějinách spásy, 1993) totiž spomína okrem uvedených dvoch aj „tretiu skalu“, pretože dejiny Božej lásky, otvorené stvorením, ešte nie sú dokončené. Tou treťou skalou je vlastný život veriaceho, ktorý sa stáva výstupom k „svätému mestu“ stretnutia s Bohom, k nebeskému Jeruzalemu, „Baránkovej manželke“, kzavŕšeniu nového stvorenia. Oňom v Knihe zjavenia zaznieva: „Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh – ich Boh – bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo“ (Zjv 21, 3 – 4). Na konci výstupu po skale života Boh premení bolesť obety na radosť plnosti života v spoločenstve s ním.

Ilustračné snímky: profimedia.sk, www.istockphoto.com
Páčilo sa :
1