30. apríla 2013
Čítaní: 151
KN 18/2013 | Kultúra
Oslava Hviezd(oslava)
Sú zážitky, aj tie kultúrne, ktoré prirodzene zapadnú medzi množstvo iných spomienok a už nikdy sa spod ich vrstiev nevynoria. A potom sú aj také, ktoré sa pri rôznych drobných príležitostiach nástojčivo vynárajú z pamäti znovu a znovu.

Ó SLÁVA HVIEZD Ó SLÁVA – mnoho­významová slovná hra z plagátu pozývajúceho na nevšedné diva­delné spracovanie Hviezdoslavových epických básní je práve takým nepatrným impulzom. V súčasnosti nadužívané a významovo zdeformované slová „sláva“ a „hviezdy“, ktoré vyvo­lávajú skôr asociácie na televíznu spevácku súťaž, sa však v tomto prípade spájajú s niečím akoby novým a netradičným alebo, lepšie povedané, zabudnutým – s drobným hravým ornamentom, s minulosťou, s pokorou... S Hviezdoslavom ako člo­vekom, ktorý sa nechcel stať hviez­dou, ale vedomý si vlastnej malosti a nedostatočnosti túžil ospevovať a oslavovať ich krásu.
Tento dnes opäť nový a svieži význam zaznieva už v prológu najnovšej inscenácie režiséra Petra Weincillera. Už z prvých veršov je zjavné, že režisér i tri mladé protagonistky majú skúsenosti s hovoreným slovom; a nielen to, dokážu poéziu spracovať spôsobom jej najvlastnejším – obrazom, v tomto prípade divadelným.
Obraz, ktorý ponúkajú divákom, je vzácny i tým, že sa v ňom zrkadlí jeden zo základných paradoxov Hviezdoslavovej tvorby. Autor bol srd­com romantik, spätý s vysokými ideálmi štúrovskej generácie, ale rozumom a triezvosťou pohľadu na slovenský ľud bol neomylným realis­tom. Pochopenie tejto vnútornej dynamiky sa odráža aj v kompozícii inscenácie. Po vzletnom lyrickom prológu nasledujú tri epické príbehy.
Dramaturgicky výber básní Margita, Zuzka Majerovie a Anča spája okrem žánrového zaradenia aj mimoriadne súčasná téma. Zrejme i vďaka výhradne ženskému obsadeniu sa do popredia dostal ako ústredný motív mladých žien, ktoré sa z rôznych príčin nikdy nevydali, a ich životy tak vyšli nazmar – pre úklady inej ženy (Margita), pre rozmar a večné odkladanie vydaja (Zuzka Majerovie), pre neposlušnosť a neschopnosť kriticky posúdiť samu seba (Anča).
Súčasnému vyzneniu napomohlo i typovo vhodné herecké obsadenie, v ktorom si hlavné úlohy striedali tri protagonistky. Lyrickejšia Barbora Palčíková bola stelesnením jemnej krásy, ale i zatrpknutej staroby. Zrelo pôsobiaca Michaela Jacková (alias Nora Ibsenová) vyniká pôsobivým a zvládnutým hlasovým prejavom, ale i schopnosťou stvárniť generačne staršie postavy. Nevšedným a azda i najväčším prekvapením bol však herecký výkon Moniky Potokárovej, ktorej doménou bolo striedanie prežívania a odstupu, čím do inscenácie vniesla žiaduci „realistický“ humor.
V súvislosti s hereckými výkonmi je namieste spomenúť vynikajúco zvládnutú prácu s veršom a textom. Vďaka citlivým zásahom bol Hviezdoslavov text síce zredukovaný, ale nie ochudobnený. Tvorcovia dokázali množstvo slov premeniť na javiskové obrazy. Tak sa im podarilo priniesť na javisko Hviezdoslavovu poéziu v zhutnenej dramatickej, ale predovšetkým zrozumiteľnej podobe. Peter Weinciller sa opäť prejavil ako režisér, ktorý z minima doká­že vyťažiť maximum – tri herečky, kroje, jeden cimbal (aj s cimbalis­tom), rumpľa, rapkáč, pár stoli­čiek a svetlo – to mu stačilo, aby na javisku dokázal vytvoriť strhujúci rytmus krútňavy, dedinskej zábavy alebo naopak, smrteľne mĺkve ticho.
Weinciller vo svojom drobnom opuse neprináša Hviezdoslava ako hviezdu, ale ako autora mimoriadne súčasného, aktuálneho. Ponúka hravý a svieži, ale i prenikavý pohľad na jeho poéziu a v nej odhaľuje to, čo nie je síce lichotivé, ale je nám (ešte stále) vlastné. Cez Hviezdoslava sa zrazu pozeráme na seba.
Sú zážitky, aj tie kultúrne, ktoré prirodzene zapadnú medzi množstvo iných spomienok a už nikdy sa spod ich vrstiev nevynoria. A potom sú aj také, ktoré sa pri rôznych drobných príležitostiach nástojčivo vyná­rajú z pamäti znovu a znovu. Povinné čítanie tvorby Pavla Országha Hviezdoslava z pohľadu školopovinnej mládeže vo väčšine prípadov patrí k tým prvým. Divadelné spracovanie v podaní mladého tvorivého tímu sa však bez zveličenia dá zaradiť k tým nevšedným a dlhšie trvajú­cim, ktoré majú šancu uspieť aj (ale nielen) u školopovinnej mládeže.
 

 

 

Ó SLÁVA HVIEZD Ó SLÁVA

(nevšedné divadelné spracovanie Hviezdoslavových epických básní Margita, Anča a Zuzka Majerovie)

Účinkujú: Monika Potokárová, Nora Ibsenová (Michaela Jacková), Barbora Palčíková
Na cimbale hrá: Jakub Beľák
Dramaturgia: Juraj Fotul
Pohybová spolupráca: Michal Dudáš

Réžia: Peter Weinciller
V Divadle Arteatro, Biela 6, Bratislava

Zdenka Pašuthová
Snímky: Ján Lukáš
Páčilo sa :
1