12. januára 2011
Čítaní: 13 523
KN 2/2011 | Téma
Dva fenomény: J. R. R. Tolkien a Pán prsteňov
Hoci sa vo svojich dielach vyhýbal očividným a explicitným obrazom, ktoré by boli čisto náboženské, Tolkienove postavy a ich osudy sú hlboko preniknuté jeho katolíckou vierou. Hádam najjasnejším dôkazom sú postavy hobitov, ktorí sú stelesnením „anawím“ z Ježišových blahoslavenstiev, či „humiles“ z Máriinho Magnifikatu v najznámejšom románe J. R. R. Tolkiena Pán prsteňov.

Filmové spracovanie diela J. R. R. Tolkiena Pán prsteňov vyvolalo veľký ohlas. Trilógia, ktorá sa zrodila pod vedením režiséra Petra Jacksona, získala množstvo ocenení, zožala pozitívnu kritiku a vyvolala medzi mladými nový záujem o Tolkiena. Na to, aby sme však pochopili, ako, prečo, pre koho a s akým cieľom dielo vznikalo, treba poznať život samotného autora.
V jednom z listov z 2. decembra 1953 Tolkien píše svojmu priateľovi jezuitskému kňazovi otcovi Robertovi Murrayovi: „Pán prsteňov je od základu náboženské a katolícke die­lo. Keď som ho písal, ani som si to neuvedomoval. Toto presvedčenie som nadobudol pri korektúre diela. To vysvetľuje aj fakt, prečo som sa rozhodol nevkladať – naopak, snažil som sa tomu úplne vyhnúť – akékoľ­vek náboženské narážky alebo kultové prvky. Náboženský prvok je totiž založený v dejinách a v symbolike môjho diela.“ 

 

ťažký rodinný príbeh
John Ronald Reuel Tolkien sa narodil 3. januára 1892 v Bloemfonteine v Južnej Afrike. Na jar 1895 sa spolu s bratom Hilarym a matkou Mabel (rodenou Suffieldovou), ktorej robilo­   problémy africké podnebie, pre­s­ťa­hoval do Anglicka. O rok sa rodina musela rozlúčiť s otcom Arthurom, ktorý zomrel v Južnej Afrike na krvácanie do mozgu. Mabel sa so synmi usadila neďaleko Birminghamu v Sarehole Mill. Pani Suffieldová tam spolu so sestrou konvertovala na katolícku vieru. Tento krok jej priniesol otvorenú nenávisť (prevažne baptistických) rodín z oboch strán – Tolkie­novcov i Suffieldovcov. Mladej vdove odmietli vypomáhať. V roku 1904 Mabel ako 34-ročná zomrela na cukrovku. Tolkien si na tento smutný okamih spomenul v liste svojmu synovi Michaelovi v roku 1965: „Keď myslím na smrť mojej matky, vysilenej prenasledovaním, chudobou a chorobami, a na jej túžbu a úsilie odovzdať nám, deťom, vie­ru, keď myslím na maličkú prenajatú izbičku, v ktorej sme všetci bývali a kde osamotená zomrela, ťažko sa mi prijíma fakt, že moje deti sa odkláňajú od viery.“
Po matkinej smrti sa Tolkienovým tútorom stal otec Francis Xavier Morgan, osobný priateľ kardinála Johna Henryho Newmana. Práve dielo a život kardinála Newmana poznačili aj mladého Tolkiena. Otcovi Morganovi vďačil za veľa: „Od neho som sa naučil, čo je to láska a schopnosť odpúšťať“ – napísal neskôr synovi Michaelovi. Príklad tohto kňaza mu pomohol prekonať aj „liberálnu tmu“ mariánskej úcty. Postava Panny Márie zohrala v jeho myslení i tvorbe významnú úlohu.
V roku 1916 sa oženil so svojou dlhoročnou láskou Edith, ktorú spoznal ešte ako 16-ročný študent. Aj ona konvertovala na katolícku vieru. Po začiatku prvej svetovej vojny musel narukovať, no v roku 1917 sa pre chorobu z frontu vrátil. V tom istom roku sa Tolkienovcom narodil prvý syn John, ktorý sa neskôr stal kňazom. Vo vojne prišiel Tol­kien o mnohých priateľov. V roku 1917 sa pustil do diela Silmarillion. O rok sa dostal do Oxfordu, kde začal vyučovať. Tolkien bol v prvom rade profesorom filológie. Až do roku 1959 vyučoval anglosaštinu v Oxforde. Osobitne sa venoval výskumu stredovekých jazykov severnej Európy. Písal len vo voľnom čase. V roku 1926 sa spriatelil so C. S. Lewisom. Ten neskôr napísal: „Priateľstvo s ním znamenalo ukončenie dvoch predsudkov. Keď som prišiel na svet, varovali ma, aby som nedôveroval ,pápežovcom‘, a po príchode na fakultu angličtiny, aby som nedôveroval filológom. Tolkien­   bol jedno i druhé.“ V roku 1920 sa Tolkienovcom narodil syn Michael, potom Christopher (1924) a dcéra Priscilla (1929). V roku 1930 začal písať dielo The Hobbit, ktoré publikoval v roku 1937.
Jeho najlepšími kritikmi boli vlastné deti. Tolkien rád vymýšľal fantastické príbehy pre ich zábavu. Každé Vianoce im napísal listy a zostavil tak sériu krátkych príbehov – neskôr zozbieranú a publikovanú ako The Father Christmas Letters.

 

Dvadsať rokov s Pánom prsteňov
V roku 1949 dokončil po takmer 20 rokoch práce svoje dielo Pán prsteňov. Proti autorovej vôli ho editor pre technické ťažkosti vydania rozdelil na tri časti, ktoré postupne vyšli v rokoch 1954 – 1955.
V roku 1959 zanechal vyučovanie v Oxforde. Veľkou ranou bola preňho smrť C. S. Lewisa (1963). „Je to ako by ma zasiahli priamo pri koreňoch“ – zveril sa v liste dcére Priscille. V roku 1971 zomrela jeho manželka Edith, mala 82 rokov. V roku 1973 ochorel a 2. septembra v tom istom roku zomrel v Bournemouth. Rok pred smrťou mu univerzita v Oxforde udelila čestný doktorát.

 

Viera – celoživotná opora
J. R. R. Tolkien bol celý život známy ako hĺbavý človek so zmyslom pre fantáziu. Veľmi dobre ho charakterizuje múdrosť, ktorú vložil do úst Gandalfa: „Ten, kto rozbije nejakú vec, aby zistil, ako funguje, opustil chodník múdrosti.“ Od svojej konverzie na katolícku vieru spolu so svojou matkou, keď mal osem rokov, zasvätil život úprimnému hľadaniu pravdy. Viera mu bola celoživotnou oporou.
Jedným zo zaujímavých diel zaoberajúcich sa vzťahom Tolkienovej vie­ry a jeho tvorbou je štúdia Andreu Monda, ktorú nazval Prsteň a kríž. Tento stredoškolský učiteľ náboženstva hovorí, že nová popularita Tolkienovho diela poznačila nielen dejiny literatúry, ale životy celých generácií študentov. To je podľa neho znakom toho, že mladý človek hľadá čistotu pravdy. Z dejín literatúry je známe, že grécki autori mali na rozdiel od kresťanských tragickú víziu. Tragédia bola tragédiou bez riešenia. Neexis­toval šťastný koniec, neexistovalo to, čo poznáme ako happy end. Ten je ovocím kresťanskej túžby a vízie. Tragédia sa tak v kresťansky inšpirovanej literatúre stáva predposlednou kapitolou. Sám Tolkien o tom napísal synovi Christopherovi v roku 1944: „Kresťanská radosť vyvoláva slzy, pretože je kvalitatívne podobná bolesti. Majú niečo spoločné, a pritom sú také rozličné ako egoizmus a altruizmus, ktoré sa strácajú v Láske.“ Fantázia a radosť sú podľa Monda u Tolkiena a Lewisa na spoločnej ceste a jedna dáva život druhej, pretože pre oboch kresťanských autorov majú dejiny človeka nielen koniec (una fine), ale aj cieľ (un fine). Tým cieľom je spoločenstvo s Bohom.

 

Čo treba robiť
Pre Tolkiena má teda príbeh dôležitejší význam ako len sled udalostí. Všetko, čo sa v jeho románoch odohráva, má zmysel. Každá z postáv, jej konanie, výroky, vzťahy, majú zmysel. Najviac to cítiť práve v diele Pán prsteňov.
Jedným z dôkazov je rozhovor me­dzi Aragornom a Eomerom: „Ako sa môže v takýchto časoch človek rozhodnúť, čo treba robiť?“
„Tak, ako to robil vždy,“ odpovedal Aragorn. „Dobro a zlo zostali vždy nezmenené a ich význam je ten istý pre elfov, trpaslíkov i ľudí. Je na každom z nás, aby sme ich spoznávali, tak v Zlatom lese, ako aj vo svojom dome.“
Veľmi zaujímavý pohľad, možno ho nazvať až teologicko-morálnym, nachádzame v kontraste dvoch čarodejníkov. Gandalfa a Sarumana. Jeden z nich v skúške obstojí, druhý nie. Gandalf je označovaný ako „sivý“. Ani on totiž nie je ešte úplne bie­ly. Aj on sa rozhoduje medzi dobrom a zlom, medzi mocou prsteňa a túžbou ho zničiť. Až po svojom hrdinskom obetovaní života sa pri návrate stáva bielym. Prešiel skúškou a stal sa plne hodným. (Alúzia na skúšku anjelov.) Saruman, naopak, túžbe po moci podľahne. Je farebný, no stáva sa čiernym. Odvekí priatelia sa definitívne rozdelia.

 

Definitívny víťaz je jasný
Zlo má však obmedzenú moc. Nejde o bojisko, kde dobro a zlo bojujú, no my nevieme, kto zvíťazí. To je pohľad manichejskej filozofie. Kresťanský pohľad je jasný – je tu boj me­dzi dobrom a zlom, no dobro definitívne zvíťazí. Stvoriteľ prsteňa, Sauron, chce ovládnuť všetko a všetkých. Keďže je však ako stelesnené zlo obmedzený a nemôže svoju moc a bytie rozširovať donekonečna, jediné, čo dokáže zväčšovať, je „vlastnenie“. Teda nie byť, ale mať sa stáva zmyslom jeho života. A práve na to kladie Tolkien veľ­ký dôraz. Dobrí sa vedia zriekať vecí i moci, zlí chcú vlastniť a ovládať. Kým tí prví sú silnejší schopnosťou zriekať sa, druhí sa zamotávajú do vlastnej zahľadenosti. A rozoznať tie­to dve reality je pomerne ťažké. Podľa C. S. Lewisa čím sa človek stáva lepším, tým viac vníma zlo, ktoré v ňom ešte zostáva. No keď sa stáva horším, zlo v sebe si vôbec neuvedomuje. Je to ako so snom. Od reality ho vie odlíšiť ten, kto bdie, nie ten, kto spí.“
Ani Sauron však nebol pôvodne zlý. Takým sa stal svojím vlastným rozhodnutím. Rovnaký boj medzi dobrom a zlom sa odohral i v postave Glocha. Hoci sa rozhodol pre zlo, má v živote niekoľko možností, ako sa z tejto cesty vrátiť späť. Skláňa sa nad spiacim Frodom a má svoj prsteň, svojho „miláška“ na dosah. Namiesto toho, aby Froda zabil, sa však nad ním skláňa a zvyšok dobra v ňom mu šepká, aby ho pohladil. Vinou nevedomosti Frodovho kamaráta Sama, ktorý sa preľakne, že Gloch chce jeho priateľovi ublížiť, sa mu však dostane nového opovrhnutia, čím sa definitívne dostáva na stranu zla. Čím viac sa človek zabára do bahna zla, tým ťažšie je preňho rozhodnúť sa opustiť zlo.

 

Frodo, spoločenstvo a tí druhí
Kristologický obraz nachádzame naj­mä v postave Froda. Jeho úlohou je zničiť prsteň, ktorý je sídlom zla. Frodo musí zanechať milovanú krajinu, priateľov, dobré jedlo, jednoducho všetko, čo je pre hobita príčinou nevyčerpateľnej radosti zo života. A nakoniec, tesne pred splnením cieľa, zostáva sám, v utrpení, akoby v Getsemanskej záhrade. Tolkien ho však nestavia na roveň Boha či bôžika. Frodo v poslednej chvíli zlyhá. Opustia ho všetky sily. Fyzické i morálne. V tom okamihu však zasiahne prozreteľnosť v podobe nenásytného Glocha. Zlo a nenávisť jedného využije prozreteľnosť na záchranu Froda, ale i všetkých ostatných. Paralela medzi Judášovou zradou je viac ako jednoznačná. Prozreteľnosť zohráva v celom románe veľkú úlohu. Ak by Glocha, zohaveného hobita, ktorý sa nechal premôcť zlobou prsteňa, zabili už skôr (a mnohí na to mali viac ako sto chutí), dielo záchrany by nemohlo byť vykonané. Sám Tolkien neskôr uviedol: „Nie sme to my, kto vidí budúcnosť. Máme však istotu, že treba byť mimoriadne štedrými. Ak chceme dúfať vo veľkú zhovievavosť voči nám, musíme ju najskôr preukázať sami.“ Keď sa vrátime k Frodovej obete, jeho rozhodnutie opustiť svoj domov bez toho, aby vedel, či sa tam ešte raz vráti, je rozhodnutím obetovať seba samého pre záchranu ostatných. V celom postoji Froda, ktorý sa o moci prsteňa dozvedá od Gandalfa, je výrazná jeho vie­ra. Napriek hrôzostrašným dejinám moci prsteňa, napriek obave, ktorá ho čoraz viac napĺňa pri pomyslení, že on je ten, kto má prsteň zničiť, vystupuje do popredia Frodova oddanosť, viera a dôvera v dobro. To je predstavené v poslovi Gandalfovi. Frodo nechápe všetko, no dôveruje. „Ponesiem prsteň, hoci nepoznám cestu.“ Tak ako Abrahám – ísť s nádejou proti akejkoľ­vek nádeji. Úplne sám však nezostáva. Vytvorí sa Spoločenstvo prsteňa. Tých, ktorí sa zaviažu Frodovi pomáhať, ktorí jedia z jedného chleba (cum-panis, teda kompánia). Predzvesť Cirkvi a Eucharistie. Podľa Andrea Monda môžeme v románe pripísať trom postavám kristologický charakter. Aragorn je obrazom Krista Kráľa, Gandalf obrazom Krista Proroka a Frodo obrazom Krista Kňaza, lebo je ochotný priniesť najvyššiu obetu – obetovať vlastné telo a vlastnú vôľu. Ak sme už pri biblických paralelách, Tol­­kien tiež tvrdil, že ako inšpirácia pre elfskú kráľovnú Galadriel mu slúžil obraz Panny Márie – jej náuka a jej obraz. Najvernejším priateľom Froda je Sam – jeho záhradník a  verný priateľ. Oddanosť vyzná v kritickej situá­cii, keď sa zdá, že misia stroskotá. „Odvahu, pán Frodo! Nemôžem niesť prsteň ja, ale môžem niesť vás a s vami aj prsteň.“ Je ako oslík, ktorý je šťastný, že môže Ježiša niesť, hoci vie, že v Jeruzaleme ho čaká utrpenie.
Frodo a Sam dovedú svoju misiu do úspešného konca. Nie však výlučne pre vlastné zásluhy, ale preto, že sú ochotní byť pripravení na obetu. Bez prozreteľnosti a milosti by ich ľudské sily nestačili. Počas celej misie je s nimi ešte niekto iný. Je to milosť.

 

Jediná veta na záver
Zaujímavým je aj koniec románu vyjadrený jedinou vetou, keď hobit Sam prichádza domov a povie: „Vrátil som sa!“ Sám Tolkien v liste z roku 1944 priznal, že má úmysel román ukončiť scénou, keď Sam po príchode domov drží v rukách veľkú knihu (vždy túžil po poznávaní a štúdiu, hoci bol iba záhradníkom) a vysvetľuje svojim potomkom všetko, čo sa udialo. Nakoniec sa však autor rozhodol pre praobyčajnú vetu a aj tú nevloží do úst hlavnému hrdinovi. Sam povie: „Vrátil som sa.“ Je to alúzia na večný život. Ak vykonáme všetko, čo bude treba na zemi vykonať, jediné, čo vo svojej jednoduchosti povieme, je „vrátil som sa“. Bude to návrat k Bohu vo všetkej dôvere v neho.
Tolkien sa vrátil k Bohu, ktorému zasvätil život svojím dielom, v roku 1973 a je pochovaný v Oxforde na cintoríne Wolvercote spolu so svojou ženou. Pri ich menách sú vytesané aj mená Beren a Lúthien na počesť jedného z najväčších príbehov lásky v Stredozemi.               

Jozef Kováčik
Spracované podľa internetu
a diela Prsteň a kríž
Páčilo sa :
88