12. januára 2018
Čítaní: 79
KN 2/2018 | Kultúra
Bez trpezlivosti sa fotiť nedá
PETER OLEKŠÁK (46) Z LEVOČE PRACUJE V SPRÁVE NÁRODNÉHO PARKU SLOVENSKÝ RAJ A VO VOĽNOM ČASE ZAZNAMENÁVA FOTOAPARÁTOM NAJMÄ KRAJINU A KULTÚRNE PAMIATKY RODNÉHO SPIŠA

 Dnes už fotí takmer každý, no ako si spomínate vy na svoje začiatky, keď ste sa zoznamovali s fotoaparátom?

Začínal som fotiť v sedemnástich rokoch ako študent. Kupoval som si päťmetrové rolky flmu, ktoré som navíjal potme do kaziet, lebo už vtedy ma to veľmi bavilo. Môj prvý fotoaparát sa volal Kiev 4, ktorý som si na narodeniny kúpil od Ukrajinca v Košiciach na blšáku. Tento fotoaparát mal krásny a brilantný objektív Jupiter 2/50 a odvtedy ma to chytilo. Neskôr som vystriedal viacero foťákov na flm (Zenit, Pentacon six, Flexaret, Praktica, Pentax, Yashica), Kiev 4 má však vo vitrínke s foťákmi čestné prvé miesto. Dopracovať sa k fotke bola vtedy hotová alchýmia a aj celkom stres, keďže po nafotení prišiel rad na vyvolávanie filmu v tmavej komore a človek tŕpol, či to všetko dobre dopadne a zobrazia sa na flme negatívy. Po vyvolaní flmu už nasledovala pohoda v tmavej komore a čaro postupného vyliezania obrázkov vo vývojke. Malo to neopakovateľnú atmosféru a kto to zažil, ten vie, o čom rozprávam. Postupne som vôňu vývojok v tmavej komore a fotenie ľudí vymenil za diaflm a fotenie krajiny. Keďže každý záber stál vtedy 10 korún, dobre som si každý cvak pri fotení rozmyslel, a to mi ostalo dodnes.
 
Ktoré lokality z prírody fotíte najradšej?
Je veľa pekných miest, kde sa cítim pri fotení dobre, ale najlepšie doma na Spiši – Spišský hrad, Spišský Jeruzalem, Tomášovský výhľad. Minule sa ma kamarát pýtal, či ma baví fotiť miesta a objekty, z ktorých už mám fotku a dokonca skvelú fotku, s ktorou povyhrávam súťaže. Podľa mňa však ten istý objekt, hoci by bol fotený stokrát, stále poteší.
 
V súčasnosti akoby fotografia strácala svoju výnimočnosť. Veď aj pomocou mobilu môže vzniknúť dobrá fotografia s príbehom či emóciou. Ako vy osobne pristupujete k fotografovaniu?
Fotografa má v dnešnej dobe určite menšiu fnančnú hodnotu ako v ére flmu, lebo dostať sa k nej je technicky oveľa ľahšie. Nemyslím si, že by to muselo byť nutne zlé. Pre nás, čo sa fotografi intenzívnejšie venujeme, je veľa možností, ako sa dopracovať k zaujímavým obrázkom cez digitálne snímanie a spracovanie obrazu. Mám síce rád aj nekvalitné, ale zato autentické „mobilovky“, no nemyslím si, že skvelé fotky krajiny do kalendárov a propagačných materiálov urobíte mobilom. Nedávno ste sa stali absolútnym víťazom súťaže Choď a foť, ktorá už niekoľko rokov propaguje zaujímavé známe i neznáme miesta Prešovského kraja. Tam ste zabodovali u poroty fotografiou z Braniska pod názvom Konfrontácia.
Dúbrava na svahoch Braniska je miesto, ktoré je dnes medzi fotografmi známe tým, že sa dá odtiaľ odfotiť Spišský hrad s Tatrami. Chodievam tam už od čias fotenia na flm a za to obdobie mám variácií na túto tému celkom dosť. Nedá mi však a vraciam sa tam stále, aj keď čaro samoty a výnimočnosti sa pri fotení z tohto miesta dnes už čiastočne vytratilo – pri dobrých podmienkach tam dnes už môžete očakávať kopu fotografov, flmárov a aj televízne štáby. Vrátim sa však k samotnej víťaznej fotografi Konfrontácia. Jedno zimné mrazivé ráno pri inverznom počasí som sa vybral na to miesto na „fotolov“ spolu s bratom. Podmienky boli sľubné, ale realita už pre mňa výnimočná nebola, totiž veľmi podobné zábery som už mal. Tak mi napadlo otočiť sa o 180 stupňov a fotiť úplne inú scénu, ako som plánoval. Síce bežný, ale v podstate vždy zázrak vychádzajúceho slnka bol zaujímavý vďaka zvyškom rannej hmly. Snehové pole pod našimi nohami
bolo spestrené ľadovými štruktúrami od vetra. Aby vynikli, použil som ultraširokouhlý objektív a napadlo mi zakomponovať postavu do tejto zaujímavej scény – je síce drobnou, ale podstatnou súčasťou fotky.
 
Máte v niekom zo známych fotografov na Slovensku či v zahraničí svoj vzor?
Karel Plicka a Martin Martinček. Oboch charakterizuje, okrem nesporného talentu, jedna vlastnosť: obaja mali vrúcny a srdečný vzťah k tejto krajine a ľuďom, ktorí v nej žijú.
 
S akými pocitmi fotíte krajinu?
S vášňou, úctou i pokorou.
 
Je dôležitá určite aj trpezlivosť, ktorá prináša ten správny záber?
Bez trpezlivosti to nejde.

A čo ešte?
Pozorné oko, remeselná zručnosť, trocha talentu a aj kus šťastia. A, samozrejme, vzťah k tomu, čo fotím.
 
Fotíte v súčasnosti výlučne digitálnym fotoaparátom alebo ste zostali občas verný aj klasickým prístrojom?
Fotím už len digitál. Sem­tam vytiahnem zo skrine staré foťáky, pocvakám si naprázdno a odložím späť. Možno keď budem mať viac času, tak sa dám aj na flm a zavriem sa namiesto kompu do fotokomory. Čo pre vás osobne znamená fotenie? Ako vás to obohacuje profesionálne, ale aj ľudsky či duchovne? Raz sme pozerali v televízii nejakú reláciu o tom, čo by si kto vzal na opustený ostrov, keď by tam bol sám. Na moju adresu odznelo, že určite foťák. Ja na to, že to by bola posledná vec. Pre koho by som tam fotil? Fotenie ma učí byť vnímavým k svojmu okoliu, ale bez ľudí, s ktorými komunikujem prostredníctvom fotografí, by to nemalo zmysel. Okrem vnímavosti ma fotenie učí trpezlivosti a pokore.
 
PAVOL KALL
SNÍMKY: ARCHÍV PETRA OLEKŠÁKA
Páčilo sa :
0