12. januára 2018
Čítaní: 9
KN 2/2018 | Téma
Bol moslim a vo fitnescentre spoznal Bibliu
MINULÝ ROK PRIJALO VO VIEDENSKEJ ARCIDIECÉZE KRST 254 DOSPELÝCH, KTORÍ OKREM RAKÚSKA POCHÁDZALI Z 18 KRAJÍN SVETA. BOL MEDZI NIMI AJ TRIDSAŤDVAROČNÝ IRÁNEC ARMIN

 Armin prišiel do Rakúska v roku 2015 v čase najväč šej utečeneckej krízy. Dôvodom na jeho odchod z rodného Iránu bola jeho túžba spoznať kresťanskú vieru, ktorú v Teheráne objavil netradičným spôsobom. „Pracoval som ako tréner vo ftnescentre a raz tam prišiel cvičiť muž, ktorý mal na ušiach slúchadlá. Pýtal som sa ho, či sa mu nepáči hudba, ktorú púšťame, a on mi na to povedal, že počúva Bibliu,“ hovorí mladý moslim, ktorý vtedy po prvý raz počul o Svätom písme a začal sa oň zaujímať. „Kamarát mi rozprával o Biblii i o cirkvi, do ktorej patril, a ja som sa ho pýtal, či môžem ísť s ním do kostola. Nedovolil to, lebo by to bolo nebezpečné. Ale dal mi adresu domu, kde sa ľudia stretávali na modlitbe,“ opisuje začiatky hľadania kresťanskej viery Armin. „V Iráne, ktorý patrí medzi najkonzervatívnejšie islamské krajiny, je síce dovolené pôsobenie arménskej cirkvi, jej členovia však nesmú nijakým spôsobom vykonávať misijnú činnosť. Keby do nej vstúpil nekresťan, veriaci by mali veľký problém. Vieru si môžu odovzdávať výlučne v rámci rodiny. Ľudia sa preto stretávajú tajne v takzvaných domácich cirkvách,“ vysvetľuje viedenský teológ Daniel Vychytil, ktorý v Konferencii biskupov Rakúska pracuje v koordinačnom centre pre katechumenát a azyl. 

 
Veľa sme o utečencoch počúvali a vtedy sa v našom srdci niečo pohlo – chceli sme niekoho prijať.
 
„Kamarát mi dal adresu jednej domácej cirkvi. Začal som tam chodiť a postupne som sa dozvedel viac o kresťanstve. Stretnutia sa konali vždy v inom dome. S mojím priateľom sme sa mnoho rozprávali o Biblii. Raz ma zatkla polícia a vyšetrovali ma, no napokon ma pustili,“ opisuje ťažkú situáciu, v ktorej sa ocitol v tom čase už manžel a otec štvorročnej dcéry. Arminov záujem o kresťanstvo neutíchal a domácu cirkev navštevoval naďalej. Keď ho polícia chytila
druhý raz, nezostávalo mu iné, ako utiecť a opustiť svoju vlasť.
 
Prichýliť pocestného
V istej malej rakúskej farnosti neďaleko Viedenského lesa sa v čase najväčšej utečeneckej vlny v roku 2015 vytvorila skupinka dobrovoľníkov, ktorým situácia utečencov nebola ľahostajná. „Veľa sme o utečencoch počúvali a vtedy sa v našom srdci niečo pohlo – chceli sme niekoho prijať,“ vysvetľuje Gertie Täublerová, ktorá je v dedine s necelými tisíc obyvateľmi zástupkyňou starostu. Náročnosť situácie bola zrejmá aj Erni Klimpfngerovej angažujúcej sa v Katolíckom hnutí žien v rámci Viedenskej arcidiecézy. „V meste sa táto téma chápe jednoduchšie, lebo ste v kontakte s množstvom ľudí, na vidieku je to zložitejšie a vzniká mnoho predsudkov. Vedeli sme však, že je našou kresťanskou povinnosťou podať pomocnú ruku,“ vysvetľuje. Energické dámy sa s odvahou pustili do prípravy na prijatie utečeneckej rodiny, no nestretli sa vždy s pochopením. „Keď sme hľadali voľný dom na prenájom alebo predaj, majitelia vždy povedali, že sa musia spýtať susedov, či súhlasia, a na tom to väčšinou stroskotalo. Napokon sme sa so súhlasom farskej rady rozhodli, že rodinu ubytujeme na fare, ktorá bola v tom čase prázdna,“ vysvetľuje Gertie. V spolupráci s organizáciami venujúcimi sa utečencom vo Viedni prijali napokon Armina s rodinou. Po tom, čo ľudia v dedine nových obyvateľov osobne spoznali, počiatočné predsudky sa rozplynuli a každý sa usiloval pomôcť, ako vedel. Už mesiac po príchode získal Armin, ktorý má v súčasnosti status azylanta, prácu na plný úväzok u miestneho vinára, čo je prvým krokom k jeho integrácii v novej vlasti.

Rozhodnutie byť kresťanom
V Rakúsku Arminovo dobrodružstvo viery pokračovalo. Spočiatku navštevoval protestantské spoločenstvo vo Viedni, kam každú nedeľu dochádzal aj po usadení sa na novom mieste. „Jeho manželka však bola už v tom čase tehotná a bolo preňho čím ďalej, tým ťažšie odchádzať z domu. Vtedy som mu navrhol, aby chodil na bohoslužby do nášho kostola, ak chce,“ spomína Arminov verný duchovný sprievodca a pastoračný asistent Martin Wieser, ktorý vo farnosti bez kňaza organizuje duchovný život. Armin začal v tom čase uvažovať o tom, že sa stane kresťanom. „Postupne sme sa mu snažili vysvetliť rozdiel medzi Katolíckou cirkvou a Evanjelickou cirkvou. Keďže evanjelický kostol v našom okolí nebol, ponúkli sme mu, kde by ho mohol navštevovať. On sa napokon rozhodol, že sa stane rímskym katolíkom, pretože sa chcel naplno zapojiť do života našej komunity,“ dodáva Martin. V marci 2016 sa začala Arminova príprava na krst. „Stretávali sme sa raz za týždeň na hodinu a pol. Ťažké to bolo pre jazyk, ale aj preto, že to bol prvý dospelý, ktorého som pripravoval na krst,“ prezrádza Martin. Príprava dospelých katechumenov prebieha v spolupráci s Viedenskou arcidiecézou a Konferenciou biskupov Rakúska, ktorá má dôkladne vypracovaný jej koncept. „Ak je to možné, príprava prebieha vo farnostiach. Takýto individuálny prístup je niekedy pre kňazov náročný, hlavne pre jazykové bariéry, lebo nie je ľahké nájsť tlmočníka, ktorý je kresťan. Máme však vypracované materiály pre farnosti v celom Rakúsku, rovnako preklady Biblie do rozličných jazykov a veľkou pomocou je to, že teraz vyšiel v Nemecku Youcat v perzskom jazyku fársi, ktorý sa používa v Iráne,“ myslí si Daniel Vychytil.

Túžia po Ježišovi
V Rakúsku za posledných sedem až osem rokov prudko stúpol počet moslimov, ktorí sa dali pokrstiť, a veľký záujem o kresťanstvo sa ukazuje hlavne v Iráne. V roku 2017 iba vo Viedenskej arcidiecéze prijalo krst 130 Iráncov. „Mnohí ľudia v Oriente snívajú o Ježišovi. Veria, že to nie je iba prorok, ale Ježiš z kresťanskej Biblie, o ktorom sa chcú dozvedieť viac. Mnohí z nich prežili dramatický útek a cítia sa pod Božou ochranou. Sú presvedčení, že ich zachránil kresťanský Boh, pretože sa im napríklad prevrátil čln a oni prežili. Vidia, že kresťania pomáhajú moslimom bez toho, aby sa pýtali na náboženstvo a povedia si, u nás to tak nie je, moslimovia kresťanom nepomáhajú,“ hovorí Daniel Vychytil a vysvetľuje, prečo sa práve v Iráne prebúdza smäd po poznaní Krista. „Irán je prevažne šiitský a šiíti chápu kresťanstvo ľahšie, pretože majú prorokov. Keď moslimovia riešili otázku Mohamedovho nástupcu, šiíti tvrdili, že to má byť Mohamedov pokrvný príbuzný, no všetci šiitskí kandidáti boli napokon zavraždení a teraz ich uctievajú ako nevinných mučeníkov.“ Tu sa podľa Daniela Vychytila rodí aj vzťah k Ježišovi – šiíti si totiž vedia predstaviť, že Ježiš bol
nevinne odsúdený. „Podľa sunitov musí byť prorok na konci života úspešný, čo je potvrdenie jeho pravosti. Počas života môže dôjsť k zlyhaniam a chybám, tie sa považujú za Alahove skúšky, ale na konci života musí všetko dobre dopadnúť. To sa podarilo Mohamedovi, pretože na konci jeho života bola väčšina súčasnej Saudskej Arábie moslimská. Kríž je preto pre sunitov veľmi ťažko pochopiteľný. Uznávajú, že Ježiš bol prorok, ale prvou chybou kresťanov je, že Ježiš zomrel na kríži,“ odkrýva zaujímavé súvislosti viedenský teológ. Keďže moslimovia veria, že Boh potrestá tých, ktorí konvertujú na inú vieru, v Iráne je veľa prípadov, keď boli ľudia prenasledovaní pre konverziu, a preto sa stali utečencami. „V mnohých krajinách jestvuje za konverziu trest smrti. Ale tu treba podotknúť, že problém s konverziou je známy aj v prípade iných krajín a náboženstiev – príkladom je budhistické Mjanmarsko,“ dodáva Daniel Vychytil.
 
Chcem prehlbovať vzťah s Bohom
Po ročnej príprave na krst, pri ktorej Martin a Armin spolupracovali aj so skupinou štrnástich mladých iránskych katechumenov, žijúcich v neďalekej obci, prijal Armin 20. mája 2017 uprostred farského spoločenstva krst. „Mal som pocit znovuzrodenia, akoby sa všetko zmenilo a obnovilo. Dúfam, že budem ďalej rásť a rozvíjať sa, že sa môj vzťah s Bohom bude prehlbovať. Verím, že sa naplní moja nádej,“ vyznáva sa mladý muž zo svojich pocitov. Osobitne má rád Sväté písmo a spolu s ostatnými farníkmi sa raz za dva mesiace schádza na biblických stretnutiach. Uvedomuje si však, že na ceste viery je iba na začiatku a intenzívne o nej premýšľa. „Keď som Arminovi hovorila, že by sa mohol viac spriateliť s mladými Iráncami zo susednej dediny, nemal výrazný záujem, tvrdil, že sú iní ako on. Oponovala som mu, že keď sa chce stať kresťanom, sú to jeho bratia, veď aj oni sa pripravujú na to, že sa stanú kresťanmi. Po istom čase mi povedal, že premýšľal o tom, čo som mu rozprávala, a že mám pravdu. A začal sa s nimi stretávať,“ spomína Gertie, ktorá sa o Armina a jeho rodinu stará ako o vlastné deti, pričom ju Arminova dcéra oslovuje babka. „Sme ako skutočná rodina. Otvorene sa s ním rozprávam a občas sa aj hádame,“ vraví Gertie. Armin je rád, že má stálu prácu a nesmierne si cení prístup svojho šéfa vinára, ktorý je dokonca mladší ako on. „Vďaka Bohu, mám dobrého zamestnávateľa, ktorý ma hneď zamestnal napriek všetkým ťažkostiam, ktoré s tým súviseli. Bol ku mne od začiatku veľmi milý, hoci niektorí kolegovia mi sprvoti dávali najavo, že ma tam nechcú,“ konštatuje Armin a smeje sa, že v práci robí dievča pre všetko. „Pracujem vo vinici, ale aj v pivnici. Rád robím murárske práce, pretože pôvodne som murárom.“ So šibalstvom v očiach vymenúva aj ďalšie výhody toho, že sa stal kresťanom – môže piť víno a jesť bravčové mäso. Jednotlivé odrody vína už pozná celkom dobre a Erni dopĺňa, že tiež vynikajúco varí iránske jedlá. „Keď bola jeho manželka tehotná, varieval dosť často. Má tiež záhradu a pestuje zeleninu. Bolo vtipné, keď sme mu vysvetľovali, že v zime rastliny neprežijú. On nám neveril a aj tak nasadil v jeseni papriky a paradajky,“ spomína s úsmevom.
 
Mnohí ľudia v Oriente snívajú o Ježišovi. Veria, že to nie je iba prorok, ale Ježiš z kresťanskej Biblie, o ktorom sa chcú dozvedieť viac.
 
Armin chce hlavne poctivo pracovať a našetriť si nejaké peniaze pre budúcnosť. Jeho prioritou je naučiť sa lepšie po nemecky. O jeho húževnatosti svedčí aj to, že si už urobil vodičský preukaz, čo mu prinieslo istú nezávislosť, pretože v dedine nie je obchod. A prezrádza aj svoju túžbu: „Chcel by som si postaviť malú pivnicu, aby sme sa tam mohli stretávať s rodinou i priateľmi pri víne a jedle.“ Potvrdzuje tým, že sa túži usadiť v novej vlasti, pretože Rakúšania takýmto spôsobom odjakživa utužujú svoje vzťahy. „Robili to tak naši starí rodičia a on to tak chce tiež robiť,“ uzatvára Martin Wieser.
 
MARTINA GROCHÁLOVÁ
SNÍMKY: ARCHÍV VIEDENSKEJ ARCIDIECÉZY, IGOR HANKO
Páčilo sa :
0