12. januára 2018
Čítaní: 28
KN 2/2018 | Mladým
Človek je stvorený pre radosť, nie pre skleslosť
Na prelome rokov sa vo švajčiarskom Bazileji konalo jubilejné 40. európske stretnutie mladých organizované komunitou Taizé. Do mesta na križovatke Švajčiarska, Nemecka a Francúzska prišlo v dňoch 28. decembra – 1. januára približne 20-tisíc ľudí. Spoločne uvažovali o hľadaní a šírení radosti.

 Témou 40. európskeho stret­ nutia mladých Taizé bola ne vyčerpateľná radosť. „V tomto dejinnom okamihu sa totiž i mnohým mladým ľuďom zdá, že budúcnosť je neistá a neschodná. Sami vidíme, že sa v našich spoločenstvách a cirkvách toho veľa nemení. Chceme sa preto vydať k prameňom evanjeliovej radosti, aby mladí ľudia naplnení útechou a odvahou mohli znova začať, a to práve vďaka radosti, ktorá prúdi z evanjelia,“ priblížil pre Vatikánsky rozhlas výber témy prior komunity Taizé brat Alois. Na čerpanie radosti sa zameral aj v tradičnom liste na nový rok. „Nedávno som videl deti v Afrike. Vďaka ich prítomnosti dokonca aj v utečeneckých táboroch, kde sa sústreďuje toľko tragických príbehov, prýšti život. Ich energia premieňa masu zlomených existencií na škôlku plnú nádeje. Keby vedeli, ako veľmi nám pomáhajú udržať si nádej! Ich radosť zo života je lúčom svetla,“ uviedol brat Alois v liste, v ktorom ponúkol štyri podnety na rok 2018. 

 
Hľadať radosť v istote, že patríme Bohu
Prvým podnetom je začrieť hlbšie do prameňov radosti. „Zmŕtvychvstanie Krista je tajomný zdroj radosti, ktorý náš rozum nikdy nebude schopný plne pochopiť. Keď pijeme z tohto prameňa, môžeme v sebe nosiť radosť, lebo vieme, že zmŕtvychvstanie bude mať nakoniec posledné slovo. Táto radosť nie je preceňovaným pocitom ani individualistickým šťastím, ktoré by nás mohlo izolovať od ostatných, ale pokojným uistením, že život má zmysel. Radosť evanjelia pochádza z presvedčenia, že nás Boh miluje. Má ďaleko od povznášajúceho stavu, ktorý vedie k úniku pred výzvami súčasnej doby. Radosť nás robí vnímavejšími na utrpenie iných,“ napísal mladým brat Alois. Vyzval ich, aby hľadali radosť predovšetkým v istote, že patria Bohu. Ďalej ich pozval živiť radosť spoločnou spievanou modlitbou a takisto objavovať odlesk Božej lásky v každej ľudskej radosti.

Vykročiť k zraneným životom
Druhým tohtoročným podnetom je začuť nárek najzraniteľnejších. „Začuť nárek zraneného človeka, pozrieť sa mu do očí, vypočuť či dotknúť sa tých, čo trpia: staršieho človeka, chorého, väzňa, bezdomovca, migranta... Toto osobné stretnutie nám umožňuje objaviť dôstojnosť druhých a robí nás schopnými prijať od nich niečo, lebo aj najchudobnejší majú čo ponúknuť,“ poznamenal prior komunity Taizé. Mladým pripomenul, že vykročením smerom k ľuďom, ktorí sú zranení životom, sa približujú k Ježišovi, chudobnému medzi chudobnými. Vyzval ich, aby sa prostredníctvom osobných kontaktov nechali viesť k pomoci núdznym. „Nečakajme nič na oplátku, avšak buďme pozorní na to, o čo sa oni chcú s nami podeliť. Dovoľme tak nášmu srdcu, aby sa otváralo a neustále zväčšovalo,“ uviedol brat Alois. Dodal tiež výzvu, aby svet počúval aj nárek zeme. „Starajme sa o ňu. Snažme sa bojovať proti jej postupnému ničeniu, a to hlavne zmenou nášho spôsobu života.“
 
Neustále oživovať túžbu po radosti
Tretí podnet je zameraný na delenie sa o ťažkosti a radosti. Prior komunity k tomuto podnetu napísal: „Vnútorná radosť solidaritu s druhými neoslabuje, ale ju podnecuje. Dokonca nás núti prekonávať hranice a pripájať sa k tým, ktorí zá pasia s ťažkosťami. Obnovuje v nás vytrvalosť, aby sme sa angažovali a zostali verní vo svojom životnomrozhodnutí. V privilegovaných kruhoch, kde sú ľudia dobre živení, majú dobré vzdelanie a je o nich dobre postarané, chýba občas radosť, akoby boli niektorí unavení a znechutení banalitami svojhoživota. Paradoxne, niekedy práve stretnutie s chudobným človekom dáva radosť, možno len iskru radosti, avšak skutočnú radosť.“ Mladých preto pozval neustále oživovať túžbu po radosti. „Človek je stvorený pre radosť, nie pre skleslosť. A zmyslom radosti nie je, aby si ju človek ponechal sám pre seba, ale aby sa o ňu delil, aby ju vyžaroval,“ napísal brat Alois. Zároveň dodal, že tak, ako plakal po smrti Lazára Ježiš, aj ľudia by sa mali odvažovať plakať pre ľudské utrpenie. „Nesme vo svojom srdci tých, ktorí trpia. Keď ich vkladáme do Božích rúk, nenechávame ich napospas slepému a nemilosrdnému osudu. Odovzdávame ich do súcitu Boha, ktorý miluje každého človeka,“ vysvetlil s tým, že sprevádzanie trpiacich môže dodať odvahu.
 
Spoločné obrátenie kresťanov ku Kristovi
V poslednom, štvrtom podnete brat Alois pozval tešiť sa z darov ostatných kresťanov. „Mnohí túžia po zjednotení kresťanov, aby svojimi rozdeleniami už ďalej nezahaľovali posolstvo univerzálneho spoločenstva, ktoré priniesol Kristus. Nemohla by byť jednota medzi nami – ako medzi bratmi a sestrami – istým znakom, predzvesťou jednoty a mieru medzi ľuďmi?“ pýtal sa prior ekumenickej komunity a pridal odpoveď: „Odvážme sa, my kresťania z rôznych cirkví, obrátiť spoločne ku Kristovi a bez toho, aby sme počkali, kým sa naše teologické názory úplne zosúladia, odvážme sa zhromaždiť spolu pod jednou strechou.“ Pomohol si i slovami egyptského koptského mnícha Mattu el Maskineho: „Musíme začať tým, že budeme spolu žiť podstatu jednej viery a nečakať, kým sa dosiahne zhoda vo vyjadrení jej obsahu. Podstata viery, ktorou je sám Kristus, je založená na láske, na darovaní seba samého.“ Začať tento proces brat Alois odporučil tým, že ľudia budú ďakovať Bohu za dary druhých. „Rozpoznávajme v druhých hodnoty, ktoré do nich Boh vložil, no ktoré nám možno chýbajú. Pokúsme sa prijať ich odlišnosť ako obohatenie pre nás, hoci by nás niektoré jej aspekty mohli sprvu odrádzať. Nájdime v daroch druhých sviežosť radosti,“ dodal na záver listu prior komunity Taizé.
 
–JL–
SNÍMKA: TAIZE.FR
Páčilo sa :
0