11. januára 2018
Čítaní: 13
KN 2/2018 | Rozhovor
Drina, ktorá stála za to
ALŽBETA HAVRANČÍKOVÁ (54), bývalá reprezentantka Československa a neskôr Slovenska v bežeckom lyžovaní, sa so športom nerozlúčila ani po ukončení športovej kariéry. Táto štvornásobná účastníčka zimnej olympiády dnes zasväcuje do tajov športu mladých ľudí – vyučuje telesnú výchovu na základnej škole v Liptovskej Tepličke.

 Spomeniete si ešte, ako sa to všetko začalo? Kedy ste sa zamilovali do lyží?

Prvé spomienky na šport siahajú do môjho detstva. Hovorí sa, že deti majú byť všestranné, nemajú sa zameriavať len na jednu športovú disciplínu. Aj my sme teda robili všetko, čo nám ponúkali ročné obdobia a prírodné podmienky. S radosťou spomínam, ako sme od rodičov dostali prvú kolobežku, bicykel, detské lyže, sánky, korčule, bedminton, ktorý sme drvili počas letných večerov. Športoviskom bola cesta, lúka, močariská, kopce za dedinou. K tomu sa pridružili práce v záhrade, ktoré nám nedovolili zaháľať. Boli dobrým fyzickým i psychickým tréningom. Musela som najprv dokončiť prácu a až potom som si mohla užívať svoj voľný čas. Televízia ma nelákala, pretože okrem rozprávok v nedeľu a na sviatky nevysielala programy pre deti. Preto sme boli skoro stále vonku. V tom čase ma veľmi motivovali prenosy Tatranského pohára a majstrovstiev sveta v roku 1970 na Štrbskom Plese. Obdivovala som pretekárov, ktorí tam súťažili. Mojím želaním bolo štartovať raz na týchto pretekoch. A vtedy sa to všetko začalo.

Aké boli vaše prvé lyže?
Boli to detské lyže. Slúžili mi každú zimnú sezónu, až kým ma nevybrali do športovej triedy v Štrbe. Vyhrala som beh na 500 metrov, a tak som bola do tejto triedy zaradená. Tie lyže mám dodnes odložené.
 
Nepochybujeme, že začiatky boli ťažké. Kto vás v tom čase najviac podporoval?
Podporou boli moji starí rodičia a rodičia, hlavne otec, ktorý veril, že sa raz stanem reprezentantkou v behu na lyžiach. V športovej kariére ma podporoval aj vtedajší farár Jozef Kožár, ktorý sa vždy potešil, keď som mu rozprávala zážitky z pretekov. Mali sme tiež dobrú učiteľku a trénerku. Jej prístup k nám začínajúcim športovcom bol úžasný. Vďaka nej boli moje začiatky skôr veselé ako ťažké. 
 
Kedy prišiel moment, keď ste si uvedomili, že ste fakt dobrá a treba si posúvať hranice?
Zlom nastal, keď som odišla na strednú školu do Liptovského Hrádku. Vtedy som si po niektorých tréningoch aj poplakala. Tvrdo sme makali. Od rána do večera. Silový tréning sme mali ako tretiu fázu aj o šiestej večer. Počas prázdnin
sme vždy trénovali najviac, lebo nás neťažili školské povinnosti. Doma som bola v lete maximálne jeden týždeň. V sezóne 1979/1980 som vyhrala majstrovstvá ČSSR na Štrbskom Plese a o päť rokov neskôr som sa prvýkrát zúčastnila na majstrovstvách sveta v Seefelde. Tam som skončila na trinástom mieste voľnou technikou. Odvtedy som na medzinárodných pretekoch dosahovala výborné umiestnenia. Spomínam si, ako som počas Svetového pohára v Kanade bola prvýkrát vo vedení. Na trati som stále premýšľala, ako poskytnem interview, keď neviem po anglicky (smiech). Nakoniec som však skončila trinásta.
 
Aká bola cesta na vrchol? Čo všetko ste museli pre šport obetovať?
Tvrdo sme trénovali. Štyri tréningové fázy denne neboli výnimkou ani v dorasteneckom veku, ani v reprezentačnom družstve. Veľmi mi pomohli tréningy s Gabrielou Svobodovou Soukalovou, matkou Gabriely Soukalovej, známej českej biatlonistky. Na príprave v Apatitoch v Rusku sme počas jednej tréningovej jednotky spolu najazdili aj 50 kilometrov. Vtedy som si uvedomila, že keď chcem byť dobrá, musím tvrdo trénovať. Spomínam si tiež na tréning v Jablonci nad Nisou, kde sme absolvovali dvakrát 8 kilometrov do kopca na kolieskových lyžiach a mali sme sa vrátiť na obed. Mala som šťastie, pretože som šla s kolegyňou, ktorá trasu späť poznala. Niektoré športovkyne prišli až o štvrtej poobede. My dve sme v meste stopovali autá, aby nás niekto odviezol do ubytovne (smiech). Šport mi dal veľa. To, čo som robila, mi prinášalo radosť, uspokojenie. Nemôžem povedať, že by som niečo obetovala.
 
Vaše prvé víťazstvo – kedy a kde to bolo?
Prvé víťazstvo som dosiahla ako staršia žiačka na pretekoch v Geravách v školskom roku 1977/1978. Vyhrala som plyšového medvedíka, ktorého mám dodnes odloženého. Pripomína mi moje prvé víťazstvo a začiatok športovej kariéry. 
 
Čo pokladáte za svoj najväčší úspech?
Určite sú to dve štvrté miesta na majstrovstvách sveta v Lahti (1988/1989) a celkové umiestnenie vo Svetovom pohári v tom istom roku, keď som skončila na druhom mieste.
 
Snom každého športovca je dostať sa na olympiádu. Vám sa to prvýkrát podarilo v roku 1988. Aké pocity sa vás zmocnili, keď padlo rozhodnutie, že pocestujete do Calgary?
Na zimnú olympiádu v Sarajeve, ktorá sa konala štyri roky predtým, som bola prvou náhradníčkou. Umiestnenia mojej predchodkyne Květy Jeriovej a druhé miesto v štafete nás zaväzovali nadviazať na úspechy. Zimná olympiáda je síce snom každého športovca, ale my sme chceli dosiahnuť medailové umiestnenie. Všetky sme cítili veľkú zodpovednosť. Chceli sme zopakovať tieto úspechy alebo sa k nim aspoň priblížiť. Dosiahla som vtedy trináste miesto a v štafete
sme skončili na šiestom. Atmosféru olympiády sme si veľmi neužili, pretože sme bývali v Canmore – 100 kilometrov od olympijskej dediny.
 
Prišli ďalšie olympiády. Keď sa spätne pozeráte na toto obdobie, ako by ste ho opísali? Ktorá olympiáda sa vám najviac vpísala do srdca?
Ďalšia zimná olympiáda v Albertville bola podobná ako tá v Calgary. V štafete sme dosiahli piate miesto. Prvýkrát sme reprezentovali Slovensko na zimných olympijských hrách v Lillehammeri v Nórsku (1994), kde sme všetci športovci bývali spolu. Na tú veľmi rada spomínam, pretože v atmosfére sa Nórsku nevyrovná žiadna krajina na svete. Stretávali sme olympijských víťazov. Zážitkom bolo zhovárať sa s hokejistami, ktorí pôsobili za veľkou mlákou. Povzbudzovali sme sa navzájom a tešili sa z úspechu toho druhého. Bola to pre mňa olympiáda najbohatšia na zážitky. O štyri roky neskôr v Nagane nás zase prišli v behu na pätnásť kilometrov povzbudiť hokejisti Pavol Demitra, Miroslav Šatan, Richard Zedník.
Bolo to super. Avšak ak na olympiáde nemáte dobré umiestnenie, ste tam len do počtu. Niektorí členovia realizačného tímu vám to dajú patrične pocítiť. Heslo, že nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa, už dávno neplatí. Sama som to
v Nagane zažila.
 
Podelili by ste sa s nami s milými zážitkami z vašej športovej kariéry?
Jedným zo zážitkov bola moja diskvalifikácia na Svetovom pohári v talianskom Cogne. Večer na porade nám tréner zdôrazňoval, že všetky musíme prísť do cieľa a nesmieme si zabudnúť označiť lyže. Získala som šieste miesto, ale v cieli ma už čakal predseda Medzinárodnej lyžiarskej federácie, ktorý tvrdil, že som diskvalifkovaná. Pozrela som sa naňho nechápavo, no on ukázal na lyže, ktoré som nemala označkované. Tréner sa vrátil z trate a v cieli mi blahoželal. Ja som mu potichu do ucha šepkala, že som diskvalifkovaná pre neoznačené lyže. To však nebolo všetko. O chvíľu sa za mnou objavila kolegyňa, ktorá v rukách držala štartové číslo. Vzdala preteky. Keď som videla výraz jeho tváre, vedela som, čo bude nasledovať. Na obede sme to schytali (smiech). Ešteže na druhý deň boli štafety a veľkým dielom som prispela k druhému miestu. Na tieto preteky a zážitok máme doma spomienku – krásnu gravírovanú zlatú placku so štátnym československým znakom, ktorú dostali všetky členky štafety. Tým sme naše „prehrešky“ napravili. Nie vždy sa stáva, že máte na návšteve olympijskú medailistku. Počas Svetového pohára na Štrbskom Plese ma navštívila v rodnej obci ruská reprezentantka Larisa Lazutina. S členkami ruskej reprezentácie som vychádzala dobre. Ja som im dávala šuňavskú domácu slaninu a od nich som dostávala ruský kaviár. Často ma pozvali k nim na návštevu počas pretekov Svetového pohára a reprezentačných zrazov v zahraničí. Bolo s nimi veselo a občas sme si dali aj pravé ruské šampanské.
 
Veríme, že všetko – úspechy či neúspechy – vás niekam posunulo. Aké miesto mal v tomto všetkom Boh?
Sme veriaca rodina. Ďakujem starým rodičom aj rodičom, že mi dali vieru. Nie vždy to bolo jednoduché, nie vždy sa mi chcelo ísť do kostola, na spoveď. V takýchto situáciách vždy zakročila mama. Jej ďakujeme za to, že ja aj moje tri sestry sme sa v ťažkých životných situáciách utiekali k Bohu a prosili ho o pomoc. Keď som bola žiačkou na prvom stupni, vždy som sa tešila na svätú omšu. V Šuňave máme dva kostoly, a keď bola svätá omša v tom druhom, na ktorú som nemohla ísť, bola som nešťastná. Počas tréningov a pretekov myslíte na úspech. Viera v Boha mi dala silu prekonávať prekážky aj samu seba. Počas kariéry som nemala možnosť často chodiť do kostola a na sväté prijímanie. Stále som
bola v jednom kolotoči. Keď robíte zimný šport, bývate v horách. Možnosti ísť do kostola sú obmedzené. Myslíte na Boha a v duchu sa modlíte. V súčasnosti je pre mňa najväčším uspokojením púť na Mariánsku horu v Levoči, kde všetko intenzívnejšie prežívam a ďakujem Bohu za všetko. Som presvedčená, že práve on ma viedol a stále vedie.
 
Po úspešnej športovej kariére ste sa vydali na dráhu učiteľky. Ako vnímate túto zmenu?
Šport mi dal terajšie zamestnanie. Dá sa povedať, že učiteľkou telesnej výchovy pokračuje moja športová kariéra v inej forme. Na hodinách by som mala byť menej prísna. Nerada mám však pocit, že si žiaci neodnesú z vyučovacej hodiny to, čo ich môže posunúť ďalej, aj keď ide „len“ o telesnú výchovu.
 
Ako vnímate vzťah dnešných detí k športu?
Žiaci, hlavne naprvom stupni, sa radi hýbu. Na základnej škole v Liptovskej Tepličke máme nadaných žiakov. Rodičia ich vedú k športu. To je pre mňa motiváciou. Aj keď si myslím, že v dnešnej dobe majú deti z mesta väčšie možnosti na šport. Rovnako majú viac možností, ako tráviť voľný čas. My sme mali len pohyb na čerstvom vzduchu. Rodičia nás naháňali domov, nie ako dnes, keď je to naopak. Verím však, že časom to bude iné.
 
Čomu sa dnes venujete, keď máte čas pre seba?
Lyžovať chodím málo, menej sa hýbem. Musím sa viac pripravovať na vyučovacie hodiny. Rada však bicyklujem. Keď máme dobré snehové podmienky, pripnem si bežky a obdivujem zimnú prírodu v okolí Šuňavy, Štrby, Važca a Liptovskej Tepličky. Ukončila som štúdium biológie. Pracujem okolo domu, v záhrade, kde mama pestuje zeleninu. Navštevovala som jazykovú školu, lebo som si chcela splniť sen, že raz budem ovládať anglický jazyk.
LENKA HORÁKOVÁ
Páčilo sa :
1