11. januára 2018
Čítaní: 104
KN 2/2018 | Téma
Koniec záhady, pápež Ján Pavol I. zomrel prirodzenou smrťou
Najkratším pontifikátom v 20. storočí bol pontifikát Jána Pavla I., občianskym menom Albina Lucianiho. Trval iba 33 dní. Jeho neočakávaná smrť bola pre všetkých šokom. Vatikán o tejto smutnej udalosti neinformoval najlepšie, a preto vzniklo množstvo konšpirácií, ktoré tvrdili, že bol otrávený či inak zavraždený. Po 39 rokoch bola táto záhada zodpovedaná.

 Po prvý raz, vďaka starostlivému skúmaniu odtajnených prameňov a historickému výskumu, boli objasnené okolnosti úmrtia pápeža Jána Pavla I. Kniha Pápež Luciani. Kronika úmrtia od novinárky Stefanie Falascovej doslova formou

policajného vyšetrovania ponúka dodnes nezverejnené dokumenty a svedectvá, ktoré dávajú bodku za touto „detektívkou“ o benátskom pápežovi. Tajomno okolo smrti Jána Pavla I. doslova zvádzalo hľadať za ňou sprisahania a nechávalo nezodpovedané otázky. A pritom jeho život ukončil infarkt myokardu. Bolo to neočakávané a nikto v Apoštolskom paláci ani mimo neho to nemohol predpokladať. Kniha vicepostulátorky kauzy blahorečenia Jána Pavla I. ponúka množstvo dokumentov, zdravotné záznamy pápeža Lucianiho, výpovede svedkov, predpísané recepty na lieky a rekonštruuje posledné hodiny jeho pozemského života.
 
Konkláve
Luciani bol zvolený za pápeža 26. augusta 1978 vo veľmi krátkom konkláve a priniesol mnoho noviniek do života pápežov. Predovšetkým upustil od používania „pluralis maiestaticus“ – „my“, ktoré sa nahradilo osobným zámenom „ja“, zrušil „sedia gestatoria“ (nosidlá), aj keď neskôr sa nechal presvedčiť a využil ich, aby ho veriaci videli. Na prvom mieste hovoril o sebe ako o človeku, počas generálnej audiencie zavolal k sebe deti a Apoštolský palác ironicky nazval „knósskym labyrintom“. Benátsky pápež veriacim počas stredajších zamyslení odporúčal, aby milovali blížnych, pomáhali im, súcitili s nimi, znášali ich a odpúšťali im.
 
28. september, posledný deň
Kronika posledného dňa života Jána Pavla I., 28. septembra 1978, sa začína bez významnejších zmien oproti predchádzajúcim dňom. Detailne ho opísala očitá svedkyňa, rehoľná sestra Margherita Marinová z Kongregácie Dieťaťa Panny Márie. Dnes má 76 rokov a ako jediná zo sestier, ktoré pomáhali v pápežskom apartmáne, ešte žije. Pápežovi pomáhala komunita štyroch sestier. Ona bola z nich najmladšia, mala 37 rokov. Vo svojej výpovedi po prvý raz povedala, čo sa stalo počas hodín, ktoré predchádzali nečakanej smrti pápeža. Sestra Margherita vo svojom svedectve odmietla, že Ján Pavol I. bol unavený, akoby ubitý pod ťarchou novej zodpovednosti. „Vždy bol pokojný, plný dôvery, istý.“ Rovnako potvrdila, že pápež Luciani nedodržiaval nejakú špeciálnu diétu a že jedol to, čo jedli aj ostatní. Posledné hodiny života Jána Pavla I. 28. septembra popoludní opisuje takto: „Žehlila som bielizeň v práčovni a mala som otvorené dvere. Videla som ho ako chodil hore­dolu. Kráčal po apartmáne s papiermi v rukách a čítal ich... Pamätám si, že keď ma videl, že žehlím, povedal mi: ,Sestra, nechávam vás veľa pracovať..., ale nemusíte veľmi žehliť tú košeľu, pretože je teplo,
potím sa a musím si ich často meniť... Vyžehlite iba golier a manžety, veď ostatné vôbec nie je vidieť.‘ Povedal mi to v benátskom dialekte. Zvykol ho používať, keď sa s nami rozprával. A takto strávil celé popoludnie.“

Nevoľnosť
Dlho nevyjasnenou udalosťou bola nevoľnosť, ktorá zasiahla pápeža Lucianiho večer pred smrťou. Krížovým porovnávaním svedectiev sa nakoniec dospelo k tomu, že 28. septembra pred večerou, počas modlitby so svojím írskym sekretárom Johnom Mageem, sa Ján Pavol I. sťažoval na bodavú bolesť v oblasti hrudníka. Hovorí o tom aj lekárska správa, až dodnes nezverejnená, ktorú po smrti napísal Renato Buzzonetti, lekár, ktorého ako prvého zavolali k mŕtvemu pápežovi. V podrobnej správe napísanej 9. októbra 1978 pre Štátny sekretariát sa hovorí o „epizóde bolesti lokalizovanej v hornej tretine hrudníka, ktorá zasiahla Svätého Otca okolo 19.30 v deň úmrtia a trvala viac ako 5 minút. Bolesť sa prejavila, keď pápež sedel a začínal sa modliť kompletórium s otcom Mageem. Následne ustúpila bez nejakej terapie“. Toto bolo rozhodujúce svedectvo, keďže bolo napísané bezprostredne po smrti. Vyplýva z neho aj to, že nikto neurgoval Vatikánsku lekáreň; na bolesť neupozornili ani predstavenú komunity, sestru Vincenzu, ktorá bola zdravotnou sestrou a práve v ten večer telefonicky hovorila s lekárom Antoniom Da Rosom, ktorý sa o pápeža staral, ale býval v regióne Vittorio Veneto. Pápežovi
teda nepodali žiaden liek, nezavolali lekára, aby ho vyšetril, napriek silnej bolesti v hrudníku, čo je prejav srdcovocievneho problému, ktorý mu tú istú noc zastavil srdce. Jeden z dvoch sekretárov pápeža, otec Magee vo svojom svedectve
uviedol, že bol to sám pápež, ktorý povedal, aby nevolali lekára. O tom všetkom sa lekár Buzzonetti dozvedel až nasledujúci deň, keď stál pred pápežovým telom.
 
Nájdenie tela
Kniha Pápež Luciani. Kronika úmrtia od novinárky Stefanie Falascovej prináša nové svedectvá a vďaka nim sa dozvedáme veľmi detailne, ako bolo nájdené pápežovo mŕtve telo. Tu prichádza na scénu polopravda, ktorú v tejto súvislosti zverejnil Vatikán. Ten totiž uviedol v ofciálnom vyhlásení, že pápežovo mŕtve telo bolo nájdené jedným zo sekretárov, otcom Johnom Mageem, aj keď on proti tomu namietal. Vatikánske tlačové stredisko vydalo toto vyhlásenie: „Dnes ráno, 29. septembra 1978, približne o 5.30, osobitný sekretár pápeža, otec John Magee vstúpil do izby Jeho Svätosti Jána Pavla I., keďže ho nevidel v kaplnke, a našiel ho mŕtveho v jeho posteli v polohe, ako číta. Svetlo v izbe bolo zažaté. Lekár, ktorý prišiel okamžite, konštatoval smrť, ku ktorej prišlo včera okolo 23.00, pravdepodobne na akútny infarkt myokardu. Telo pápeža bude vystavené v Klementínskej sále Apoštolského paláca.“ Toľko ofciálne komuniké. A práve táto polopravda bola jedným z dôvodov, prečo tlač roky živila čiernu legendu o pápežovi, o rôznych sprisahaniach, o neexistujúcich nepriateľoch pripravených na všetko. Toto všetko len preto, aby sa nezverejnilo, že to bola žena, rehoľníčka Vincenza Taffarelová, čo našla jeho telo. Táto predstavená malej komunity sestier v pápežskom apartmáne sa starala o Lucianiho dlhé roky a mala jeho úplnú dôveru. Svedectvo spolusestry Margherity Marinovej objasňuje, ako to bolo v to ráno. „Približne o 5.10, tak ako každé ráno, pripravila sestra Vincenza kávu pre Svätého Otca, ktorú nechala v sakristii pri pápežovom apartmáne. Zvyčajne, keď Svätý Otec vyšiel z izby, vypil si túto kávu v sakristii ešte predtým než vošiel do kaplnky na modlitbu. V to ráno však káva ostala na svojom mieste. Keď prešlo asi 10 minút, sestra Vincenza povedala: ,Ešte nevyšiel? Ako je to možné?‘ Ja som bola vtedy na chodbe a videla som, ako zaklopala dvakrát na dvere, ale nikto neodpovedal... Stále bolo ticho. Vtedy sestra otvorila dvere a vstúpila dovnútra. Ja som tam bola, ale zostala som pred izbou. Počula som ako povedala: ,Svätosť, nemali by ste so mnou takto žartovať.‘ Potom ma zavolala. Bola v šoku. Ja som vstúpila a uvidela ho.... Dotkla som sa jeho rúk, boli studené, a všimla som si, že nechty mal tmavšej farby.“ Rehoľníčka tiež uviedla, že jeho výraz bol pokojný. „Zdalo sa, akoby práve zaspal pri čítaní,“ uviedla. V izbe bolo všetko na svojom mieste, nič nebolo prevrátené, alebo spadnuté na zemi.
 
A pritom jeho život ukončil
infarkt myokardu.
 
Svedectvo Benedikta XVI.
Správa o pápežovom nečakanom úmrtí sa veľmi rýchlo rozšírila do celého sveta. Prekvapila krakovského arcibiskupa, kardinála Karola Wojtyłu, ktorý zamýšľal osláviť 20. výročie svojej biskupskej vysviacky svätou omšou. Správa prišla aj do Ekvádoru, kde sa nachádzal kardinál Joseph Ratzinger ako pápežský legát na mariánskom kongrese v meste Guayaquil. Z dejinného pohľadu je preto písomné svedectvo emeritného pápeža Benedikta XVI. o Jánovi Pavlovi I. niečím výnimočným. Emeritný pápež odpovedal na otázky v rámci procesu blahorečenia v júni 2015. Kniha prináša v bohatej prílohe celé svedectvo emeritného pápeža, ktorý si na tie chvíle spomína takto: „V deň pápežovho úmrtia som spal v arcibiskupskom
sídle v meste Quito. V istej chvíli, uprostred noci som sa zobudil, pretože sa otvorili dvere a do izby niekto vstúpil. Keď som zažal svetlo, uvidel som rehoľníka v hnedom odeve. Vyzeral ako tajomný posol zo záhrobia, a preto som zapochyboval, či som skutočne zobudený. Povedal mi, že práve dostal správu o tom, že pápež zomrel. Najprv som tomu nemohol uveriť, ale potom som nepochyboval o pravdivosti informácie...“
 
Pochybnosti kardinálov
Medzi doteraz neverejnými dokumentmi, ktoré sa nachádzajú v prílohe knihy, sú lekárske správy, v ktorých sa ukazuje, že už v roku 1975, počas hospitalizácie, bola zaznamenaná malá kardiovaskulárna patológia, ktorá sa riešila antikoagulantmi a považovali ju za vyliečenú. Veľmi zaujímavou vecou, ktorú kniha odhaľuje, boli pochybnosti kardinálov pred novým konkláve o príčine úmrtia. V absolútnej tajnosti sa kolégium kardinálov obrátilo na lekárov,
ktorí pracovali s telom pápeža počas balzamovania. Prostredníctvom štátneho sekretariátu sa pýtali, či skúmanie tela vylúčilo „telesné rany akéhokoľvek pôvodu“; či bola potvrdená diagnóza „náhlej smrti“; a nakoniec sa opýtali: „Je náhla smrť vždy prirodzená?“ Boli to vážne a významné pochybnosti a kardináli a priori nevylučovali zavinenú smrť. Lekári to však vyvrátili. V súvislosti so stanovením príčiny úmrtia sa vynorila aj otázka možnej pitvy pápežovho tela. Hovorí o nej v podrobnej lekárskej správe pre Vatikánsky štátny sekretariát z 9. októbra 1978 lekár Renato Buzzonetti. S touto otázkou sa lekár obrátil telefonicky na advokáta Vittoria Trocchiho, generálneho sekretára Governatorátu Mestského štátu Vatikán, ktorý kategoricky vylúčil túto možnosť.
 
Cesta k blahorečeniu je voľná
V utorok 7. novembra 2017 sa vo Vatikáne konalo riadne zasadanie kardinálov a biskupov z Kongregácie pre kauzy svätých. Tí sa vyjadrili k hrdinským čnostiam Albina Lucianiho. Vo štvrtok 9. novembra pápež František potvrdil
dekrét o jeho hrdinských čnostiach. Cesta k blahorečeniu Božieho služobníka Jána Pavla I. tak bola otvorená. Zároveň prebiehajú dva procesy o pravdepodobných zázrakoch, pripisovaných príhovoru benátskeho pápeža. Pomaly sa tak blížime k blahorečeniu pápeža Jána Pavla I., ktorého 33-dňový pontifkát patrí k najkratším v dejinách Cirkvi.
 
ĽUDOVÍT MALÍK
SNÍMKY: PROFIMEDIA.SK, WIKIMEDIA COMMONS/CC
Páčilo sa :
0