14. mája 2014
Čítaní: 268
KN 22/2014 | Kultúra
Noemova archa príjemne spestrí deň
V marci sa v Bratislave objavil príbeh Noemovej archy v dvoch diametrálne odlišných podobách. V kinách ako film Darrena Aronofského s veľkou reklamnou kampaňou a v skromných priestoroch divadla Arteatro ako „veselá divadelná jednohubka“ z produkcie divadla Teatro Colorato.

Názov Teatro Colorato s príchuťou talianskeho komediantského umenia vznikol len nedávno a ex post pomenoval repertoár divadla, ktorého inscená­cie spája najmä osoba režiséra (či skôr principála) Petra Weincillera a sú naozaj ukážkou divadelnej pestrosti. Z posledných rokov spomeňme aspoň poeticky štylizované Tajomstvo prázdneho hrobu (2007), komediálneho Shakespeara (2008), vizuálne hravého Michelangela (2011) či baladicky ladeného Hviez­doslava (2013). Hodnotu inscenácií potvrdzuje aj záujem o ne a ohlasy v zahraničí. Shakespearovo Oko za oko reprezentovalo slovenskú kultúru vo Francúzsku na shake­s­­pearovskom festivale (Tournon sur Rhône 2010), Miche­langelo v Taliansku (Rím 2012) a inscenácia Ó, SLÁVA HVIEZD, Ó, SLÁVA zaujala nielen v Taliansku (Rím, Forlì 2013), v Srbsku (Belehrad, Stará Pazova, Kovačica 2014), ale aj v susednej Českej republike (festival Zlomvaz v Prahe 2014; Poděbradské dni poézie, kde získala najvyššie ocenenie – Hlavnú cenu festivalu, 2013).
Okrem repertoáru sa pestrosťou a premenlivosťou vyznačuje aj výber účinkujúcich. Režisér dáva možnosť predovšetkým mladým profesionálnym umelcom. Uprednostňuje otvorenosť, chuť pracovať a najmä odvahu prijímať výzvy.
Najnovší divadelný „kúsok“ s názvom Noemova archa alebo Nezabudni na slona takouto výzvou nepochybne je. Jeho úspešnosť totiž stojí a padá na výkone jedného herca (Peter Pavlík) a sprevádzajúceho hudobníka (akordeonista Adam Hanzl). Na rozdiel od spomenutého filmu, v ktorom režisér kladie dôraz predovšetkým na vodu ako obrovský živel, na mohutnú nezastaviteľnú silu presahujúcu človeka, Peter Weinciller ukazuje až banálny ľudský „mik­rokozmos“. Špinu sveta zhmotnenú v kope odpadkov a ľudstvo stelesnené dvomi rozdielnymi typmi hrdinov. Mlčanlivý, životom ostrieľaný pouličný hudobník a živelný, menej skúsený, a preto optimistickejší upratovač. Nie náhodou pripomínajú dvojicu klaunov. Smiech vyplavuje v priebehu predstavenia na povrch mnoho smutných právd.

 

Pre rodinného diváka
Napriek tomu, alebo práve preto je Weincillerova Noemova archa divadelné dielo vhodné pre tzv. rodinného diváka. Jej devízou je ľahkosť a hravosť. Režisér príbeh histo­ricky nerekonštruuje ani „inovatívne“ neinterpretuje. Príbeh o Noemovej arche vzniká „tu a teraz“, na základe rovnakej východiskovej situácie – na svete je neporiadok a špina. Kartóny, igelit, staré pančuchy, mop, plastová fľaša so zvyškom nápoja, rúra od vysávača a mnoho iných neestetických vecí rozhádzaných po celom javisku tvorí základ scénografie (jej autorkou je Miriam Horňáková). Z tejto „znôšky“ vzniká prekva­pivo estetický a vizuálne pútavý divadelný jazyk inscenácie, ktorá sa žánrovo pohybuje medzi divadlom jedného herca, klauniádou a (aj pre deti) príťažlivým divadlom objektu.
Weincillerovo spracovanie príbehu teda nie je v pravom zmysle slova dramatizáciou, ak pod týmto pojmom rozumieme vytvorenie dramatického textu (dialógov) na základe predlohy z iného literárneho druhu. Je to skôr libreto, v ktorom dominujú mimoslovné prostriedky. Slovo, gesto, hudba, animácia (bábkarské oživovanie predmetov) – to všetko vytvára pomyselnú skladačku a provokuje do hry. Vec sama osebe je iná ako vec v spojení s hudbou či vec v kontexte príbehu o Noemovej arche (napríklad z lana vďaka hudbe vzniká had a ten chce neskôr na arche zožrať myšku). Divadlo jedného herca je v tomto prípade hrou, tvorivým dialógom, do ktorého sa mentálne zapája i publikum. Riešenie hádaniek „čo je čo“ a „čo sa stane“ v kontexte známeho príbehu, radosť z očakávaného, prekvapenie z netušeného – to sú atribúty, ktoré zvyšujú divácku príťažlivosť predstavenia, ale i nároky na hlavného predstaviteľa.

 

Náročný výkon
Peter Pavlík rozohráva príbeh Noemovej archy postupne vo viacerých rovinách. Jeho premýšľavý a mierne moralizujúci upratovač sa postupne mení na temperamentného zabávača, z ktorého v závere predstavenia zostane len smutný klaun. Zahrať v priebehu približne štyridsiatich minút naplno viac ako desiatku postáv – niektoré činoherne a iné bábkarskými technikami, rozprávať sa sám so sebou v podobách od Boha až po nenažraté prasiatka, predmetmi napodobniť „všetky“ zvieratá od žirafy a slona až po myšku večne cupitajúcu po okraji paluby, postaviť archu a na štyridsať dní zaplaviť svet... to je výkon náročný aj pre skúseného herca či bábkoherca. O to príjemnejšie prekvapí výkon mladého Petra Pavlíka. Už v úvode predstavenia sa prejaví jeho zmysel pre štylizované divadlo. Divadelná skratka a schopnosť hereckého odstupu sa v jeho prejave zúročuje v podobe množstva precízne premyslených, často groteskných hereckých masiek, ktorými vykresľuje postavy príbehu. Vzácnosťou je i schopnosť odhadnúť vhodnú hranicu zveličenia či zosmiešnenia.

 

Záleží na každom detaile
Treba priznať, že nie všetky scény a nie v každom predstavení sú (či budú) rovnako vydarené. Záleží tu na každom detaile. Stačí nesprávne chytiť papierovú vreckovku – a holubica z korábu bude mať zlomené krídlo, stačí pohľad nesprávnym smerom či nesprávne  nasadený hlas a význam ostane ešte pár sekúnd zahmlený či celkom nejasný. Protagonista však tieto drobné nedostatky naplno vynahrádza obrovským nasadením a sympaticky ľudským stvárnením svojho hrdinu.
On a jeho nenápadný spoločník akoby boli stelesnením „dvojitej tváre lenivosti“ (ako o nej píše Kateřina Lachmanová v rovnomennej knihe). Jeden nekoná takmer vôbec a druhý koná priveľa, nie však to, čo by mal. Ani jeden – ani upratovač, ani hudobník – v konečnom dôsledku nespravia s neporiadkom na scéne takmer nič. Preto posledná veta o poučení ľudstva vyznieva ako celé predstavenie – veľmi ľudsky a veľmi intímne. Ak sa na predstavení k týmto dvom hercom pridá spolupracujúce a tvorivé publikum, môže byť Noemova archa skvelou zábavou, ale i nenásilným konštatovaním náš­ho smut­ného stavu: Všetci vieme, čo by sme mali, ale...
Na začiatok by možno bolo dobré spolu s upratovačom zneškodniť papagáje, ktoré neustále prinášajú zlé správy, alebo si pre tento pocit zájsť aspoň do divadla. Tea­t­ro Colorato prinieslo inscenáciu, ktorá je naozaj pestrá – hravá, zábavná, eticky mierne provokatívna. A najväčším bonusom je jej kvalita, ktorá prudko rastie spolu s počtom odohratých predstavení.

 

Zdenka Pašuthová
SNÍMKA: JÁN LUKÁŠ
Páčilo sa :
0