14. júna 2017
Čítaní: 68
KN 22/2017 | Novokňazi
Sme služobníci, nie páni

V prijímacej miestnosti visel obraz sv. Augustína, veľkého duchovného učiteľa, ktorý preňho tak veľa znamenal, pretože bolo na ňom možné študovať dramatický, ľudský zápas o pravdu viery. Namiesto červených topánok mal Benedikt XVI. obuté už iba sandále ako mních. To, že bol na ľavé oko už niekoľko rokov slepý, vedel iba málokto, medzičasom slabol aj jeho sluch. Pochudol, ale celý jeho zjav pôsobil krehko ako nikdy predtým. A bolo fascinujúce sledovať, že odvážny mysliteľ, Boží filozof, prvý muž, ktorý sa necháva oslovovať emeritný pápež, dospel na koniec, kde už intelekt nestačí: do ticha a modlitby, do srdca viery.
Jeho cesta bola dramatická, plná víťazstiev i porážok, ktorá priviedla muža s veľkým nadaním, ktorý veľmi skoro spoznal svoje povolanie, až na Petrov stolec.


O svojich začiatkoch na vysokej škole ste
raz napísali: „Keď som začal študovať teológiu,
začal som sa zaujímať aj o intelektuálne problémy, a to preto, lebo odhaľovali drámu môjho života a predovšetkým tajomstvo pravdy.“
V knihe
Soľ zeme sme už o tom hovorili, a vy
ste vtedy uviedli, že to bolo vyjadrené trocha
pateticky. Opýtam sa tu teda ešte raz celkom
priamo: Čo bola vlastne „dráma vášho života“?

Nuž, ako mám nastaviť svoj život. Mám sa
stať kňazom alebo nie? Hodím sa na to alebo
nie? A vôbec, prečo som tu? Čo sa so mnou
deje? Kto som?


Ešte raz: Ako ste vnímali samého seba?
Boli sme pokrokoví. Teológiu sme chceli od základov obnoviť a s ňou obnoviť a oživiť aj Cirkev. Z tohto pohľadu sme boli šťastní, že žijeme v nových časoch, v ktorých sa pre mladých aj liturgickú obnovu otvárali nové horizonty. Tu sme chceli napredovať s Cirkvou v presvedčení, že sa práve týmto spôsobom omladí. Všetci sme, to bola vtedy móda, istým spôsobom pohŕdali 19. storočím. Neogotikou a tými trocha gýčovými sochami svätých, úzkoprsou, dosť gýčovou zbožnosťou a prehnanou sentimentálnosťou. To všetko sme chceli prekonať. A to novou vlnou nábožnosti, ktorá sa utvorí práve z liturgie, jej vecnosti i veľkosti, čím sa vráti k svojim koreňom – a tým bude opäť nová a moderná.


„Rozhovor s Augustínom“, na ktorý ste sa cítili dostatočne zrelý, bol rozhovorom, ako to píšete vo svojich spomienkach, „ktorý som rozličným spôsobom hľadal už dávno“. Znie to akosi tajomne.
(Smiech.) Nuž áno, keď je človek mladý, trocha si na seba potrpí a potom si myslí, že niečo dokáže. Nepoznal som komplex „o tom už predsa poctivo písali veľkí učenci“, ale myslel som si: „My sme mladí ľudia, máme nový prístup.“ A v tejto istote, že môžeme dobývať svet, som nemal strach z veľkých vecí. Bolo správne, že som na začiatku roka 1946 narazil na Augustína a niečo som od neho čítal. Tento osobný zápas, ktorý je u Augustína vyjadrený, ma veľmi oslovil. To, čo napísal Tomáš, sú v podstate učebnice, a tie sú neosobné. Hoci aj za tým, samozrejme, stojí veľký zápas, ktorý odhalíte až neskôr. Augustín naproti tomu bojuje sám so sebou, a to aj po svojom obrátení. A práve to celú vec dramatizuje a skrášľuje.


K štúdiu postupne pribudli aj praktické kňazské cvičenia. Vy ste to zrejme nebrali vážne, pretože ste si mysleli: Aj tak nebudem kňazom. Teda budem kňazom, ale preto, aby som sa stal niečím iným.

Nie, nie, vedome som si hovoril: „Nemusím sa stať profesorom. Som pripravený stať sa kňazom a chcem to.“ Bol to pre mňa dôležitý vnútorný zápas. Považoval som za veľmi dôležité, že budem plne k dispozícii, keď biskup nebude chcieť, aby som sa stal práve farárom.


Vo svojich spomienkach totiž uvádzate pozoruhodný výrok, že ste už zavčasu pocítili, že Boh chce od vás niečo, čo sa môže uskutočniť tým, že sa stanete kňazom.
Áno. Nejakým spôsobom som mal vedomie,
že Boh odo mňa niečo chce, niečo očakáva. A že
to je spojené s kňazstvom, mi bolo čoraz jasnejšie.


Zjavne tu však ide o niečo viac, čo presahuje kňazstvo.
Áno, veď od každého človeka vyžaduje niečo špecifické. Bol som presvedčený, že to chce aj odo mňa. Preto som si, pravda, myslel, že to bude niečo smerom k teológii. No bližšie to nebolo definované...


Na vašej primičnej pozvánke je napísané nasledovné motto: „Nepanujeme nad vašou vierou, ale sme služobníkmi vašej radosti.“ Ako ste na to prišli?
V súvislosti s modernými názormi sme si uvedomovali nielen to, že zvyk oslovovať kňazov „vaša velebnosť“ je nesprávny a že kňaz je vždy služobníkom, ale intenzívne sme zároveň pracovali na tom, aby sme do týchto sfér neprenikli. Ani som sa neodvážil predstaviť si seba samého ako „veľadôstojného pána“. Vedomie, že nie sme páni, ale služobníci, bolo pre mňa nielen utešujúce, ale aj osobne dôležité, aby som vôbec mohol prijať kňazskú vysviacku. V takomto chápaní bol tento výrok mojím ústredným motívom. Motívom, ktorý som našiel v čítaní, štúdiu Svätého písma aj v rozlič- ných textoch, a mimoriadne ma oslovil.


Vaši žiaci hovoria, že vás mohli celé roky pozorovať, ako ste pri slávení Eucharistie nikdy neprepadli rutine, ale pri premenení ste sa zakaždým naplno odovzdali, akoby sa to dialo po prvý raz.
Je úžasné, že to tak človek stále prežíva. Myslím si, že je to niečo veľmi výnimočné, keď je tu sám Pán. To, že chlieb už nie je chlebom, ale Kristovým telom, vás zasiahne.

 Výňatky sú z knihy

Benedikt XVI., Peter Seewald: POSLEDNÉ ROZHOVORY,
Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2017
snímka: Profimedia.sk
  

Páčilo sa :
0