14. júna 2017
Čítaní: 263
KN 22/2017 | Novokňazi
Vysvätenie kňazov oslavuje celá Cirkev
kňazská vysviacka je nepochybne veľkou udalosťou nielen pre svätencov, ich rodiny a farnosti, ale aj pre diecézu a celú Cirkev. Je to okamih zrodenia nových kňazov, akoby nanovo slávená posledná večera, pri ktorej slová „toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19; 1 Kor 11, 24) sa nevzťahujú len na lámanie chleba a účasť na jednom kalichu, ale aj na službu pokory a lásky, ku ktorej Ježiš stále pozýva tých, ktorých si vyvolil.

Pán aj dnes opakuje: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13, 15). Snáď preto pri každej kňazskej vysviacke cítime, že stojíme pred nesmiernym tajomstvom lásky i služby, vyvolenia i pokory, ktoré je vyjadrené v bohatých obradoch liturgie.

Dať sa celý

Po zvolaní „tu som“ a „áno, chcem“, bohoslužba nezvyčajne graduje. Vzývanie svätých spojené s prostráciou, pri ktorej kandidáti ležia dolu tvárou na dlažbe chrámu, zasahuje celé spoločenstvo prítomných a dotýka sa našich sŕdc. Je to chvíľa intenzívnej adorácie, pripomínajúca Abraháma, Mojžiša, Jozueho a všetkých, ktorí stáli pred Bohom, vedomí si svojej nehodnosti. Tvár dotýkajúca sa zeme svedčí o tom, akí sme slabí a ako ťažko na nás doliehajú bremená služby i vlastnej slabosti. Ale bez toho sa nedá ani priblížiť k Bohu, ani duchovne rásť. Je to chvíľa intenzívnej prosby, ktorú by mal každý kňaz často opakovať. Nielen preto, aby sa sklonil pred Bohom, ale aby poznal a precítil, že celá Cirkev stojí nad ním a modlí sa spolu s ním presne tak, ako v okamihoch vysviacky pri speve Litánií k svätým.

Ich spev vystrieda ticho. Nevyjadruje absenciu niečoho, chýbajúce gestá, slová alebo zvuky, ale prítomnosť Ducha Svätého. Naznačuje, že sa deje niečo výnimočné. Azda práve preto je hlboké ticho jediným sprievodným znakom vkladania rúk. Aby navždy ostalo vpísané v kňazských srdciach ako okamih povolania, definitívnej odpovede naň i trvalého zasvätenia. Vkladanie rúk je starobylé gesto vyjadrujúce odovzdanie moci, posvätenie niekoho alebo niečoho. Pri kňazskej vysviacke je to však aj gesto epiklektické, teda sprevádzajúce vzývanie Ducha Svätého nad svätencami. Toho Ducha, ktorý kňaza pripodobní samému Kristovi.

Keď modlitba rozpráva

Z tohto ticha sa zrodí ordinačná modlitba, ktorá zdôrazňuje zmysel toho, čo sa dialo doteraz, predovšetkým vkladania rúk. Je veľmi starobylá, s niektorými obmenami ju nachádzame už vo Veronskom sakramentári zo 6. storočia. Už len tento fakt nás pozýva k zamysleniu sa nad zástupom kňazov, ktorých Cirkev po stáročia vysvätila práve touto modlitbou, a súčasťou ktorého sa stávajú aj terajší novokňazi. Modlitba je typicky kresťanská so židovským nádychom: má svoj začiatok, incipit, ktorý celej modlitbe udáva tón – dvíha nás k Bohu, pôvodcovi všetkých milostí, k Otcovi, ktorý sa neustále stará o svoj ľud, a to aj dnes, prostredníctvom vysvätených kňazov. V anamnetickej časti modlitba „vyrozpráva“ konkrétne udalosti, ktorými Boh Otec potvrdzoval svoju prítomnosť uprostred ľudu: pozval Mojžiša, aby si vyvolil sedemdesiatich dvoch starších a aby predstavil ľudu Árona a jeho synov. A poslal na svet svojho Syna Ježiša, ktorý je najdokonalejším veľkňazom, prinášajúci obetu sám v sebe i povolávajúcim apoštolov a ich pomocníkov, aby niesli evanjelium až na kraj zeme. Vzťahy Mojžiš - starší, Áron - synovia, apoštoli - pomocníci dokazujú, že služba kňazov je účasťou na tom istom Duchu, ktorý bol daný aj biskupovi, prvému služobníkovi Božieho ľudu. Kňazi sú teda najbližšími pomocníkmi biskupa, ktorých on pre službu apoštolského kňazstva potrebuje. Jadro modlitby je vzývaním Ducha Svätého: „obnov v ich srdciach Ducha svätosti“, ktorého svätenci už predtým prijali v iniciačných sviatostiach a ktorý má teraz vytvoriť osobitné puto medzi nimi a Kristom; inak nebudú schopní vykonávať službu evanjelia. 

Zahalenie do kňazského rúcha

Po vrcholnom okamihu kňazskej vysviacky – modlitby k Duchu Svätému - nasledujú vysvetľujúce obrady, ktoré symbolicky naznačujú, čo Boh vykonal prostredníctvom vkladania rúk a ordinačnej modlitby biskupa. Prvým je oblečenie posvätného rúcha. Každá časť tohto odevu zahaľuje, no zároveň odhaľuje; vo vnútornom napätí týchto skutočností dostáva liturgický odev symbolický význam: vyjadruje rozdielnosť úloh pri slávení liturgie a dodáva jej krásu. Pri pomazaní svätou krizmou zaznejú slová apoštola Petra, ktorý hovorí, že Otec pomazal Syna „Duchom Svätým a mocou“ (Sk 10, 38), aby sa naznačilo, že účasť na tomto Kristovom pomazaní chráni a posilňuje kňazov v službe ľudu a pri prinášaní eucharistickej obety. Napokon odovzdanie obetných darov zdôrazňuje, že kňaz neprijal vysviacku pre seba ani neprináša svoju obetu. Silný ekleziálny rozmer, zdôrazňujúci prvoradú službu kňaza pre ľud, teda Cirkev, vyjadrujú slová: „prijmi obetné dary svätého ľudu a obetuj ich Bohu“. Spoločenstvo s biskupom a s ostatnými kňazmi diecézy je vyjadrené objatím biskupa a znakom pokoja s prítomnými kňazmi. Následné slávenie Eucharistie je prvou službou i obetou, pre ktorú boli novokňazi vysvätení.

Po vysviackach nasledujú primície – prvá slávnostná omša novokňaza. Pôvodne sa slávili v spoločenstve, do ktorého bol novokňaz poslaný, neskôr sa preniesli do jeho rodiska. S nimi je spojené aj primičné či novokňazské požehnanie, ktoré oddávna požívalo u veriacich veľkú úctu. Jeho účinnosť spočívala vo viere, že novokňaz je plný milosti Ducha Svätého, že jeho príhovor má osobitnú silu. Je zvykom udeľovať novokňazské požehnanie nielen pri primíciách, ale aj určitý čas po nich a po prvýkrát už pri omši svätenia, keď ho novosvätenci udeľujú prítomným veriacim aj svojmu biskupovi-svätiteľovi.

Štefan Fábry
Páčilo sa :
0