13. júna 2012
Čítaní: 11 318
KN 24/2012 | Duchovná obnova
Sviatosť manželstva je pre ľudí fascinovaných láskou
„Načo papier, keď sa môžeme mať radi aj bez neho?“ počul som mnoho ráz z úst mladých ľudí. Fenomén spolužitia na skúšku či predmanželskej zmluvy je známy, no ešte som nestretol mladých ľudí, ktorí by sa rozhodovali vstúpiť do manželstva iba načas s tým, že neskôr zmenia partnera, ako sa bežne mení zamestnanie.

Všetci, ktorých stretávam – a vďaka kurzom prípravy na manželstvo ich naozaj nie je málo – sú presvedčení, že práve oni môžu zvrátiť nepriaznivé štatistiky rozvodovosti, lebo sú presvedčení o vzájomnej láske a túžia, aby to práve im vyšlo. V tej chvíli nevnímajú rozvod ako veľ­ké právo a prejav slobody človeka. Práve naopak, vnímajú ho ako absurdnosť, a ak naň pomyslia, tak iba s obavou, aby sa to práve im nestalo. Odkiaľ sa berie tento optimizmus? Ak ho nechceme povrchne pripísať iba blúzneniu prvotnej zamilovanosti, môžeme v ňom vidieť stopu Boha v nás. Dôveru v iného, ochotu milovať bez hraníc. Tak to Boh naplánoval od počiatku, keď stvoril človeka ako muža a ženu. Manželstvo nie je len povinnosť, ale veľký dar, ktorý so sebou nesie aj veľké poslanie a úlohy.

 

Kríž bez Kristovho tela
Práve preto ho Kristus vyzdvihol a urobil z neho sviatosť Nového zákona. Pre mnohých môže znamenať iba to, že treba prísť do katolíckeho kostola a vykonať predpísaný sobášny obrad. Podstata sviatosti manželstva však tkvie omnoho hlbšie. Raz sa ma istý snú­benecký pár spýtal, či si môžu na vyjadrenie manželskej prísahy priniesť na sobáš kríž bez Kristovho tela. Povedal som, že v princípe áno, ale zaujímal ma dôvod. Dostal som zvláštnu odpoveď: „Chceme ten deň prežívať ako naše veľké šťastie a radosť. Ako sa môžeme zároveň pozerať na toľké utrpenie, akým je smrť na kríži?“
V tej chvíli som si uvedomil, aké je dôležité vnímať súvis medzi šťastím manželov a Kristovou smrťou na kríži. Láska je najdôležitejšia skutočnosť ľudského života. V hlbokom vzťahu muža a ženy je takmer najhmatateľnejšie prítomná, a preto dokáže prebudiť veľké prežívanie šťastia. Každý medziľudský vzťah má však aj svoje ohrozenia v podobe vlastných limitov, slabosti či zlyhania. V človekovi vzniká napätie: na jednej strane naše srdce túži po totálnej, hlbokej a vernej láske, na druhej strane nemá žiadne záruky, že mu ten druhý takúto lásku dokáže dať alebo že on sám bude schopný takúto lásku odovzdať. Preto je veľký rozpor medzi túžbami zaľúbených, ktorí vstupujú do trvalého zväzku manželstva s presvedčením, že práve im to vyjde, a krutou štatistikou rozvodovosti, podľa ktorej sa už aj na Slovensku viac ako polovica týchto odvážlivcov tvrdo sklame.

 

Láska je vždy možná
Kristovi preto tak veľmi záležalo na vzťahu muža a ženy, lebo dobre pozná rozpor medzi túžbou srdca a našimi limitmi. To, že pozdvihol manželstvo na sviatosť, neznamená iba ustanovenie, aby muž a žena uzatvorili manželstvo presne stanovenými úkonmi za prítomnosti svedkov a spoločenstva Cir­kvi, prípadne jeho zástupcu. Sviatosť manželstva znamená, že láska muža a ženy je viditeľným znamením Božej lásky k človekovi. A Božia – Kristova láska je presne taká, po akej túži každý zamilovaný: slobodná, bezpodmienečná, trvalá a plodiaca nový život. Ježiš počas svojho fyzického pobytu na zemi neprejavoval lásku ľuďom preto, lebo boli úspešní, bohatí alebo krásni, alebo preto, že by chcel zahnať vlastnú samotu, alebo by potreboval od ľudí nejakú službu. Práve naopak, prišiel nám povedať, že nás miluje láskou Otca, ktorému záleží na dob­rých aj zlých, na chudobných aj bohatých, spravodlivých aj hriešnikoch. Kristus miloval nielen vtedy, keď ho počúvali zástupy a nasledovali učeníci, nielen keď ho chceli ustanoviť za kráľa či mu prejavovali úctu. To všetko rád prijímal, ale jeho láska nebola výmenou za to, čo dostal, a preto ani neprestala, keď sa okolnosti náhle zmenili. Celým svojím životom ukázal, že láska je možná aj vtedy, keď prídu nedorozumenia, keď sa stretne s chladom a nezáujmom, je možná pri zapretí priateľom, pri zrade, ubližovaní, ponižovaní. Láska je možná aj vtedy, keď si vytrvalosť v nej vyžaduje obetu vlastného života.
Pýtal som sa mnohých snúbencov, či si želajú mať po svojom boku životného partnera, ktorý by bol ochotný dať za nich a ich spoločné deti aj život. Vždy mi spontánne odpovedali: áno. A presne to urobil Kristus na kríži. Pohľad na jeho telo na kríži teda nie je narušením svadobnej radosti, ale jedinou zárukou, že to, čo sa pri sobáši deje, má naozaj zmysel. Je zárukou, že manželský sľub vernosti v dobrom aj zlom, v zdraví aj chorobe, v šťastí aj nešťastí, ktorý je podstatný pre uzatvorenie sviatosti, nie je zo strany muža a ženy iba nenaplniteľnou túžbou, chvíľkovým sebaklamom, ópiom, ktoré prestane účinkovať pri prvej väčšej ťažkosti, keď láska začne aj bolieť.

 

Ideál verzus realita 
Nie náhodou celé dejiny spásy, ktoré nám odhaľuje biblické posolstvo, neprestajne nachádzajú v obrazoch silné prepojenie medzi láskou Boha k človekovi a manželstvom muža a ženy. Sviatosť manželstva je zmluva, ktorá ak je postavená na vzťahu oboch aktérov s Bohom, nemá ani zďaleka iba právnu podobu „papiera“, akéhosi úradného potvrdenia, ale je trvalou iniciatívou lásky na obraz Božej lásky k  stvoreniu. Vtedy už nie je jedno, či muž a žena žijú „bez papiera“, ak sobášny obrad nie je pre nich iba vonkajšia záleži­tosť, ale okamih skutočného rozhodnutia zjednotiť sa so zdrojom lásky a čerpať posilu z tohto zdroja deň čo deň a za každých okolnos­tí. V tomto kontexte sa už podstatné známky sviatosti manželstva, jedinosť a nerozlučiteľnosť, nejavia ako obmedzenie možností, ale ako vrchol lásky, ktorý môžu muž a žena dosiahnuť v limitovanosti svojich tiel určených na výlučné zjednotenie a v prepojení na hĺbku ľudskej duše túžiacej po trvalosti vzájomného naplnenia.
Každodenná skúsenosť svedčí o tom, že tieto túžby sú viac ideálom ako reálnou možnosťou ľudských síl. Preto pri povýšení manželstva na sviatosť ide nielen o zviditeľnenie Božej lásky v láske muža a ženy, ale aj o posilu, ktorá sa manželom dáva, ak dajú Kristovi reálny priestor vo svojom vzťahu. Sviatosť manželstva nezbaví manželský vzťah ohrození a ťažkostí. Ukazuje však manželom isto­tu, že Boží život je silnejší ako smrť. Svia­tostné manželstvo nie je konečným a pokojným prístavom lásky, ale cestou k plnej láske alebo školou lásky, ku ktorej patria aj ťažké skúšky. V nich sa vernosť jedného z manželov môže stať požehnanou misiou za človeka, ktorý bol na začiatku cesty adresátom najväčších citov lásky a nádeje. Táto etapa si možno bude vyžadovať veľa námah, možno i odlúčenie, ktoré pozná aj právny poriadok Cirkvi a rešpektuje ho vo forme manželskej rozluky. Práve vtedy sa môže zvýrazniť ďalší aspekt účasti manželov na Božej láske, a to podpora spoločenstva. Kresťanské spoločenstvo je totiž povolané pomáhať týmto osobám, aby kresťansky prežívali svoju situáciu, verní svojmu manželskému zväzku, ktorý ostáva nerozlučiteľný.

 

Láska, ktorá zachraňuje
Ešte ako diakon som pochovával manžela staršej ženy, ktorá sa po pohrebe pri mne zastavila, aby mi porozprávala svoj príbeh: veľká prvotná láska, veľké sklamanie, manželov sklon k alkoholu, veľa bolesti a dramatických situácií. V tom všetkom však spočívala jej stála túžba zostať verná manželskému sľubu až do konca. Myslím si, že nikdy nezabudnem na jej slová o posledných chvíľach manžela na smrteľ­nej posteli: „Strašne ma mrzí, aký som bol na teba zlý,“ hovoril tichým hlasom držiac ju pevne za ruku. „A viem, že je už neskoro. Ale aj tak ti chcem povedať, že si jediný človek, ktorý mi pomohol uveriť, že som naozaj milovaný. Ďakujem ti, že môžem odísť na druhý svet s poznaním, že jestvuje skutočná láska.“ Bola to pre ňu naj­­­krajšia chvíľa manžel­stva. „Zabudla som v nej na všetku bolesť, ktorú som v našom manželstve prežila.“ Nie každý man­­želský vzťah musí prejsť podobnou drámou, no žiaden úprimný vzťah nie je bez ťažkostí a prekážok. Sviatosť manželstva je sviatosťou zachraňujúcej lásky. Nie je pre všetkých a nie všetci jej dokážu rozumieť. Je iba pre tých, ktorí sa dajú fascinovať Kristovou láskou. Bez nej by svia­tostný obrad zostal iba úradným úkonom, príliš komplikovaným získaním „papiera“ či folklórnym zvykom. Pre tých, ktorí uveria, že Boh má moc uzdravovať bolesť a vzkriesiť k novému životu, je však začiatkom cesty k extáze a hĺbke lásky, ktorú Boh pripravil pre každé ľudské srdce. 

ROMAN SEKO
Páčilo sa :
62