17. júla 2017
Čítaní: 13
KN 28/2017 | Téma
Ako Boh postavil studňu v Afrike
Už rok bojujem s myšlienkou vyjaviť Božie milosrdenstvo, s akým sa Boh stará o svoje deti. Je to jeho každodenná prozreteľnosť a používa na to celé svoje stvorenie, ako v tomto príbehu použil aj mňa

Príbeh začal mojou každoročnou aktivitou v októbri, mesiaci misií, keď učím žiakov myslieť aj na potreby takzvaného tretieho sveta. Keďže som vyše roka sledovala činnosť nášho misionára Juraja Augustína v africkom Čade (svoju misiu tam už ukončil – pozn. red.), školská zbierka mala podporiť jeho dielo. Každá moja katechéza sa opierala
o Ježišovo slovo, ktorým pochválil chudobnú vdovu, lebo nedala dva haliere iba zo svojho zvyšku, ale dala všetko, čo mala. Žiaci si zvyčajne napíšu do zošita: „Veľkosť daru sa nemeria podľa toho, koľko dáš, ale koľko ti zostane.“ A potom koluje po triede košík, do ktorého vkladajú ľubovoľnú sumu, aj keď len jeden cent. Za celý október v roku 2015 som nazbierala 67 eur a tie som použila na balíčky do Afriky. Veľmi ma potešilo, keď som sa dozvedela od misionárovho príbuzného, že zásielky dostal, ale práve sa liečil z malárie. Potom bude robiť studne.„Studne?“opýtala som sa a v tej chvíli mnou prenikla nepochopiteľná bázeň a obrovská túžba pomôcť týmto ľuďom. „Koľko stojí
taká studňa v Afrike?“ „Tisíc eur,“ znela odpoveď. Fúha,to budem zbierať aspoň dva roky, pomyslela som si. Ale už mi to nedalo. Do môjho srdca vstúpila Ježišova túžba zahasiť smäd tým ľuďom. Veď aj on sám je smädný a prosí: „Daj sa mi napiť!“ 

Túžba otvárala srdcia i peňaženky 
Práve prebiehal Svätý rok milosrdenstva, ktorý každého vyzýval a pozýval vidieť väčšmi, ako predtým, potreby blížneho a konať skutky lásky. Vnuknutie Ducha bolo skrze túžbu zasiate do môjho srdca a rozmýšľala som, čo s tým. Ako začať? Moje slová otvárali srdcia i peňaženky ľuďom, ktorí v mojej túžbe objavili aj pre seba Božiu výzvu.
A tak som už o týždeň neveriacky spočítala okolo 200 eur, ktoré som na budúcu studňu v Afrike dostala. Ako veľmi som sa tešila, že Afričania budú mať pitnú vodu. Ktovie? Možno zachránime aj celú dedinu. Postupne sa s príchodom Vianoc príspevky zmenšovali, čo som nemohla nikomu vyčítať. Pomaly prešiel november, december, január
a mne ešte do studne chýbali rovné tri štvrtiny! Vo februári 2016 som sa už modlila takto: „Pane, prosím, už dlho zbieram na tú studňu, nemohol by si mi poslať nejakého sponzora, ktorý by mi tých 750 eur doplatil? Ja by som už tak veľmi chcela, aby ju mohli postaviť, ale som veru zvedavá, ako to urobíš, keď sa do Európy valia migranti práve z Afriky a mnohým sa to nepáči. No to by musel byť taký blázon – aspoň ako ja, čo by zaplatil väčšinu tej studne.“
Na druhý deň som opakovala Bohu podobnú prosbu za jednu chudobnú ženu, ktorá nemohla nájsť prácu a bola vo svojej núdzi nemohúca.
  „Pane, prosím aj za túto ženu, vzbuď nejakého človeka, ktorý jej pomôže, ak to neurobíš ty, na tomto svete si ju okrem teba naozaj nik ani nevšimne!“ Mám skúsenosť, že Boh odpovedá, keď sa modlíme za druhých ľudí – zvlášť, ktorí sú slabí a zraniteľní... On sám sa ich ujíma a rieši ich ťažkú situáciu, niekedy priam famóznym a dobrodružným spôsobom. Robí to však
veľmi rád prostredníctvom ľudí.

Tri prstene
Na ďalší deň som vstúpila do istého obchodu, v ktorom predávajú veci z druhej ruky, kde som si vybrala sveter, aký som už dávno hľadala. Potešilo ma to a jeho cena tiež. Cestou k pokladnici som uvidela koženú kabelku, ktorá mi akosi „cvrnkla do nosa“ a pritiahla moju pozornosť. Čosi mi šepkalo, aby som si ju kúpila. Po chvíľke zaváhania som odolala a podišla smerom k pokladnici. Ešte som sa otočila, poznáte to, keď váhate, ale už som uvidela, že si ju obzerá ďalšia zákazníčka. Predsa len ešte posledný pohľad. Hurá! Nekúpila ju! Už som vôbec neváhala, mala som akúsi zvláštnu istotu... A tak som spokojná vykračovala domov. Čo sa však nestalo? Zistila som, že v taške je zazipsované staré igelitové vrecúško zaviazané na uzol a v ňom niečo je... Keď som to vybrala, zhíkla som. Boli tam tri prstene!
Neskôr som sa v jednom zlatníctve dozvedela, že sú zlaté a dokonca dva z nich mali diamanty! Všetci v zlatníctve žasli, pretože tam zo mňa vyhŕklo, že som sa práve modlila za studňu v Afrike a Boh mi takto odpovedal. Keď mi ohodnotili nájdený poklad, cena bola 700 až tisíc eur. Presne toľko mi chýbalo na studňu. „Pane, ty si veľký. Tebe tak veľmi záleží na ľuďoch v Afrike,“ pomyslela som si. Takéto riešenie by mi ani vo sne nenapadlo. Ešte som v tom zlatníctve prosila, aby o tom nikomu nehovorili. Svoje slovo splnili, a tak po ročnom zvážení a radách, že Božie skutky netreba utajovať, ale zjavovať a hlásať zo striech, som sa rozhodla príbeh o studni rozpovedať. Veď Boha treba osláviť aj svedectvom. Za všetko som bola nesmierne vďačná, ale som aj trocha zaváhala – nemám azda nájdené veci do toho obchodu vrátiť? Napadli mi však Ježišove slová z podobenstva: „Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole
kúpi“
(Mt 13, 44). Povedala som si, že presne to sa mi stalo a keby som poklad vrátila, určite by peniaze neboli použité na studňu v Afrike. Myslím si, že jasnejšiu odpoveď na moju modlitbu som nemohla dostať.
Studňa v Afrike je už hotová. Aleluja! Daný misionár minulý rok v júli písal v jednom zosvojich ďakovných listov: „Vyvŕtali sme studňu hlbokú štyridsaťdva metrov vďaka milodaru sestry Anežky z rehole Notre Dame a žiakov CŠ z Trenčína. V Trenčíne máme studňu od moslima za Fatimu a v moslimskej krajine máme studňu z Trenčína
z cirkevnej školy a za ‚zázrak‘ tašky zo second-handu.“
Nikdy nebudete ľutovať, keď niekomu pomôžete. A tak moje poďakovanie patrí Pánu Bohu a jeho vynachádzavej láske, bohuznámym dobrodincom, neznámej žene, ktorá sa stala hlavným „darcom“ na studňu, hoci o tom ani nevie, ale Boh ju pozná a bola za ňu odslúžená aj svätá omša. Boh skutočne napĺňa potreby ľudí, hoci aj vo vzdialenej Afrike, no rád si použije naše srdcia a naše ruky. „Púšť je krásna tým, že kdesi uprostred ukrýva studničku,“ hovorí Malý princ v kultovom diele Antoina de Saint-Exupéryho. A mňa hreje, že možno je to tá moja studnička.

 

Anežka A. Žatková, ŠKOLSKÉ SESTRY DE NOTRE DAME
snímka: Juraj Augustín
Páčilo sa :
0