17. júla 2017
Čítaní: 179
KN 28/2017 | Kultúra
Ten, ktorý zanechal nezmazateľnú stopu
Na začiatku júna vo veku nedožitých osemdesiatich rokov nečakane odišiel jeden z našich najoriginálnejších umelcov - Jozef Jankovič

 Na poslednej rozlúčke v bratislavskom krematóriu ho odprevádzali stovky ľudí nielen z umeleckej komunity. Jozef Jankovič bol totiž najvýraznejšou slovenskou sochárskou osobnosťou druhej polovice 20. storočia, ktorá posunula hranice tradičného sochárstva. Ako odkaz nám tvorbou a životom zanechal aktuálne a zároveň nadčasové posolstvo – posolstvo o človeku. 

Cesta k figurácii
Profesionálny príbeh Jozefa Jankoviča bol úzko prepojený s dobovými udalosťami, ktoré vytvárajú alebo, naopak, limitujú podmienky na sochársku tvorbu. Tá je - viac ako iné výtvarné disciplíny - viazaná na priestor a verejnú objednávku. Absolvent oddelenia figurálneho sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení (1956 - 1962) u profesora Jozefa Kostku, vstúpil na výtvarnú scénu už počas štúdia, začiatkom 60. rokov.

Bol účastníkom hnutia bratislavských Konfrontácií umelcov (1961 – 1964), ktorí testovali možnosti informelu,  abstraktného umenia. Ich prvá neverejná výstava sa konala práve v jeho ateliéri. Jankovič bol však predovšetkým bytostným figuralistom. V tvorbe uplatnil podnety surrealizmu, popartu či nového realizmu, poznačeného existencializmom a subjektívnym spôsobom nazerania na človeka.

Príbeh jednej sochy
Šesťdesiate roky boli vo výtvarnom umení vtedajšieho Československa obdobím otvorenosti svetu, znovu uzavretom po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, po ktorom nasledovalo obdobie takzvanej normalizácie. V tomto krátkom, ale intenzívnom období vznikali na Slovensku unikátne výtvarné programy a diela, schopné konkurovať aktuálnemu medzinárodnému dianiu. V roku 1965 sa Jankovič zúčastnil na najvýznamnejšej prehliadke svetového súčasného umenia – Benátskom bienále.

Spoluprácou s architektom Dušanom Kuzmom na realizácii stavby Múzea SNP v Banskej Bystrici (1964 - 1969) vznikla vzácna symbióza medzi architektúrou a pamätníkom, ktorý tvoril srdce budovy. Jankovič razantným a novátorským spôsobom prispel k téme monumentu vo verejnom priestore a k jeho novému definovaniu. Súsošie Obete varujú totiž nevelebí hrdinov, ale poukazuje na drámu a tragédiu obetí každej vojny. Aj kvôli nenaplneniu predstáv ideologicky zaťaženej interpretácie dejín komunistickým režimom, bolo súsošie v roku 1972 odstránené a v roku 1974 premiestnené do obce Kalište. Na pôvodné miesto sa vrátilo až v roku 2004 a dodnes patrí k neprekonaným vzorom protivojnového pamätníka, na ktorý návštevník a ani dejiny umenia nezabudnú.

Nezameniteľný rukopis
V roku 1968 sa v bratislavskom Dome umenia pripravovala významná prehliadka medzinárodného umenia Danuvius 68. Pre politické udalosti v auguste tohto roka bola posunutá, no napokon sa ešte stihla uskutočniť. Jozef Jankovič tu vystavil dielo Veľký pád, ktoré získalo hlavnú cenu Grand Prix. Nešlo o klasickú sochu na podstavci, ale prostredie (environment), ktorým sa môže návštevník prechádzať a stať sa jeho súčasťou.
Dielo vo farebnosti trikolóry pracuje s fragmentmi izolovaných, predimenzovaných rúk a nôh. Tvoria typický autorský rukopis, ku ktorému Jankovič dospel náhodným experimentom - liatím sadry do pančúch a gumených rukavíc. Dielo, ktoré sa do zbierok Slovenskej národnej galérie, kam nepochybne patrí, mohlo dostať až v 90. rokoch, prostredníctvom irónie a grotesknej nadsádzky komentuje dobu a stratu nádeje na budovanie slobodnejšej spoločnosti. V týchto dňoch je Veľký pád možné vidieť v rovnakom priestore, kam sa po rokoch vrátil - na aktuálnej výstave v bratislavskej Kunsthalle.

S nástupom normalizácie sa Jankovič, podobne ako mnohí jeho kolegovia, odmietol stať ilustrátorom režimu v podobe ideologicky podmieneného socialistického realizmu. V súkromí ateliéru, mimo verejného života, naďalej tvoril, zmenila sa však mierka aj médium tvorby. Nútené okolnosti nedobrovoľného azylu, na tzv. neoficiálnej scéne, dokázal využiť vo svoj prospech. Venoval sa komornej forme sochárstva - autorskému šperku, ktorý nadobudol podobu miniatúrnych figúr, a stal sa jedným z priekopníkov počítačovej grafiky na domácej scéne. Našťastie, rok 1989 priniesol slobodu a nové možnosti aj do oblasti umenia a dnes sú Jankovičove diela početne zastúpené v najvýznamnejších zbierkach doma aj v zahraničí. V exteriéri by sme ich našli napríklad v sochárskej Galérii Horský park v Bratislave, v parížskej štvrti La Défence či v olympijskom parku v Soule.  

Osobnosť spoločenského života
V rokoch 1990 - 1994 sa stal Jankovič prvým ponovembrovým rektorom reformovanej Vysokej školy výtvarných umení a pedagogicky tu pôsobil až do roku 2011. Bol výraznou a vplyvnou osobnosťou nielen vo svete umenia. Jeho výtvarný a ľudský názor mal autoritu aj v širšom spoločenskom kontexte. Stretávať sme ho mohli takmer na každej bratislavskej vernisáži, čím prispieval k prepájaniu rôznych názorových prejavov umeleckého spektra.

Jozef Jankovič zanechal svojou tvorbou nadčasové posolstvo. V centre jeho záujmu stálo utrpenie človeka a ľudstva, traumatizovaného udalosťami a totalitnými ideológiami 20. storočia, v zápase hľadania, ťažko si vykupujúceho svoju slobodu. Opakovane pracoval s témou stigmatizácie figúry, odkazmi na symbol kríža a ukrižovanie (napr. Svedectvo VI., 1965), vracal sa k téme vzkriesenia (Zmŕtvychvstanie, 1996). Prihlásenie sa k hodnotám kresťanstva je v jeho tvorbe prirodzene prítomné a viaceré jeho diela sú cenným príspevkom k dialógu kresťanstva a súčasného umenia.

Jankovičova tvorba ani v posledných rokoch nestratila na aktuálnosti. Presvedčiť sme sa o tom mohli na minuloročnej monografickej výstave v Galérii mesta Bratislavy. Plánovaná výstava v Múzeu umenia v Olomouci, ktorú do posledných dní pripravoval, sa už uskutoční bez jeho účasti. Prítomný však ostáva vo svojej tvorbe, o ktorej môžeme s istotou povedať, že nám zanechala nezmazateľnú stopu. 

Daniela Čarná, snímka: archív KHB/ Marek Kuchár
Páčilo sa :
2