21. januára 2016
Čítaní: 140
KN 3/2016 | Kultúra
Pavol Strauss o milosti a milosrdenstve
Vstúpme do nového roku 2016 aj s menom lekára a filozofa Pavla Straussa (1912 – 1994); načerpajme v mimoriadnom Svätom roku milosrdenstva z výberu citátov z diela Zbytočný denník Pavla Straussa

O situácii sveta
Situácia sveta i nášho sveta sa zdá bezvýchodisková. Nik už nemá rozhodujúci vplyv. (...)
Svätý Otec je ustarostený a on vlastní jediný recept na uzdravenie sveta. Každý si len robí svoje a tie veľké koncepty na usporiadanie sveta zabúdajú, že všetko stroskotá pre nepripúšťanie zákrokov Božej prozreteľnosti. Kým nebude neskoro.
Keby sme hľadali predapokalyptické príznaky v našej dobe, nemusíme hľadať ďaleko. Všetko je tu, hrôzy prírodné i človekom vyvolávané. Svet je zrelý na strašný koniec.
Svet vedome vynechal zo svojho inventára Boha a všetko rozumom nepolapiteľné a sústreďuje sa len na najnižší a najbližší úžitok. Človek sa minul svojmu najvlastnejšiemu poslaniu. Preto aj v tejto forme nemá čo hľadať.
Čakám veľké gesto Božie.
Hrozivé nebo. Hrozivé sú čítania konca evanjelií. Hrozivá je celá svetová situácia, umelo udržiavaná z nejakého toho svetového cen­tra, i keď len v plamienkoch, aby sa to v danej chvíli mohlo rozhorieť.
Všetko riadené a pripúšťané zhora, ale určite i zdola. – Nech len nám i svetu je Pán milostivý.

 

O chorobe a utrpení
Ani človek, ani spoločenstvo, ani národ sa nezaobíde bez straty, bez nešťastia, ani bez choroby.
Vždy každý nevisí na nitke milosti. To je vždy nepreniknuteľný dar. Tu je vždy súvis medzi nepochopiteľným svetom a našou úbohosťou.
Všetko je v rukách Božích. Všetko má svoj hlbší a nepochopiteľný údel, od narodenia a slobody až po chorobu, biedu a zánik. Naša veľkosť je v tom, že všetko vieme prijať a všetkému pritakávať, najmä veľkosti Božej.
V živote sme neraz na pokraji. Keď nám je zle, keď nás kvária bolesti zubov a iného. Keď sa trápime pre deti, ale vždy menej ako matky, ktoré do smrti majú komunikáciu cez celoživotne nepretrhnutú pupočnú šnúru.
Ale náš spoj s Matkou Božou a s Otcom nebeským je a nemôže byť prerušený. Tak môžeme preplávať cez marasy hriechov, cez okraje všetkých bezvýhľadností a zúfalstiev. Len si vyčkať na správny spoj.
Všetko, čo od Boha vyšlo, je večné. I prísľuby a prisľúbenia. Nikdy nik nemôže byť opustený. Nik z nás nie je schopný zniesť také trápenia a bolesti očí a trápenie od myší ako sv. František, a pritom nebol nik šťastnejší ako on v živote tu i vo večnosti. Lenže my už nie sme schopní zniesť ani čakanie. Čo ak dôjde trápenie konca? Prosme o silu v ostatnej chvíli zvolať: Príď, Pane Ježišu!
Nikdy nepostrehneme význam nejakého úbytku, nejakej straty, nejakej bolesti. Veď všetko, čo máme a čo sme dostali od Boha, by sme mu darmo, i keď vďačne, vrátili. Však to bolo a je Božie. Iba naše bolesti, naše príkoria, naše úbytky sú jediným darom, hodnotným a v sebe vyprodukovaným. Len to je naše. V našich dušiach je všetko odraz Boží.
Človek ostáva večným dlžníkom. Od darovaného života a nového dňa až po možnosť sústrediť sa, vďaka myšlienkovému vnútru a prípadnému novému nápadu. Nič nie je naše, všetko sme dostali, a tak nič nie je skutočne naše, nič nie je celkom náš výtvor. Všetko vložil Stvoriteľ do nás. Jedine bolesti nášho života môžeme premeniť na dar pre večnosť.

 

O milosti a milosrdenstve
Úplná dôvera v Boha je vždy oprávnená. Nieto takej zlej a ničivej chvíle, aby nás z nej nevyviedol. A odpustil a odpúšťa i nerovnú cestu, ako odpustil Abrahámovi aj jeho nepodarenú lesť.
Aj my sme boli a sme i naďalej v dobe ohrozenia zvonka i zvnútra. Bože, daj, aby sme nedoplatili duševne na príšerné výkyvy tohto sveta. Nás už len smrť vyslobodí od úzkosti a rán!
Vždy znova narážame na svoju nedokonalosť, na svoju hriešnosť. Ale drží nás presvedčenie, že nás Boh miluje, napriek všetkým nedokonalostiam. Veď je plnosť bytia. Nie filozofia nás spasí, ale viera.
Láske sa nemožno naučiť. Každá čnosť je vrodená dispozícia. Len to, čo je v nás, sa môže rozvinúť.
Byť kresťanom je ťažká úloha. Kde nepomáha Božia milosť, ťažko sa môže realizovať. Sme a ostávame iba krehkou nádobou. Plnosť je len v Bohu.
Sme len dlžníci. Celý život je jediný dar. Že vidíme krásu sveta i krásu duší. Že počujeme dobré slovo i slovo života, že sme účastní nádhery sveta hudby.
Život je ustavičné darovanie. A čoho sme sami schopní, je nedostatočné, neúplné a biedne. Sme slabí v ďakovaní, v rozdávaní dobra, v oslave.
Každý dych a každý úder srdca je nevedomá modlitba chvály. A na takéto duchovné drobné sa dá premeniť celý deň.
Čo sa podarí, je vždy veľké gesto milosti. Tie drobné si ani nevieme uvedomiť.
V našich životoch pokračuje deň stvorenia. Z tej pôvodnej atmosféry spolupráce Božej sa nedá uniknúť. Lepšie je vedome sa k nej priradiť.
Ľudia už stratili duchovné prežúvacie reflexy a nevedia si vyvinúť nové. Nultý vývinový bod môže vzniknúť na rôznych úrovniach. Ale v oblasti nešťastia sa trieštia možnosti i v tých negatívnych integráloch. Otvorené sú vždy len hranice milosti. Najväčšia milosť je dostať sa sem.
Dakedy si človek myslí, že je konkurenčný boj medzi Bohom a človekom. Ale všetko, i každý výsledok, je vec milosti. Len to niekedy trvá po celý život, kým na to prídeme. Vždy je to milosť, keď prídeme na to, že všetko je milosť. My sme nič a Boh všetko vo všetkom.
Ak nám výkupné utrpenie Kristovo nedá silu, sme zúfalci. V tom, čo hľadali, nenašli nič. A v tom, čo nehľadajú, je sila nádeje. – Kde sa triešti nádej, tam zasiahne milosť Božia. A v tú veríme.
V tej našej morálne rozhádzanej atmosfére sú aj niektoré poj­my zdiskreditované, napr. pojem milosrdenstva. V tejto dobe nastupujúceho trhového hospodárstva (rok 1991! – J. R.) sa teraz dá zrejmejšie diferencovať lokalizácia rozumu. Bolo zvykom mať ho v hlave, v súčasnosti ho väčšina má v lakťoch. A až tam sa súcit a milosrdenstvo nedostanú.
Ale kde by sa tento svet dostal, keby sa u Boha milosrdenstvo a spravodlivosť nedržali v rovnováhe.
Potkýname sa na vlastných nedostatkoch a na vlastných chybách. Už dochádza aj nádej a vytrvalosť, aj oddanosť a trpezlivosť. Z celoživotných možností neostalo skoro nič, len odrobinky ochoty k dobru.
A tak sa tackáme neďaleko od poslednej stanice a zastávky životnej krížovej cesty. Ale milosrdenstvo Božej prozreteľnosti prevyšuje našu slabosť a ochabnutosť.
A vzniká obnova nádeje pri spomienke na slová sv. Jána: Boh je väčší ako naše srdce.
Zdá sa, že sme strašne sami. Smutní, čo bude so Slovenskom, čo bude s nami starými? Ideme životom, zdanlivo bez nádeje, ako učeníci. A pritom je Ježiš pri nás. Taký je náš pohľad – vždy zatienený. A pritom a vo všetkom je Boh stále tu. Pre Slovensko i pre nás osobne. Strácame zrak pre absolútno.
Čakanie je podmaňujúci i bolestný stav. Celý život je len veľké čakanie na Boha a na jeho poslov: môže to byť človek, môže to byť Boží nápad v nás, môže to byť kniha v akejkoľvek forme; že vznikne v nás a keď už vznikla, ako výtlačok.
Vnútro človeka sa vyformuje v čakaní. Lebo čakanie je len veľká nádej. Nádej na milosť, ktorá dôjde ako Božia vernosť a láska, napriek našej zrade a v rôznych formách odpadnutia.

 

O nádeji
Stále sú v popredí večné problémy a problémy o večnosti. V osobnej a národnej opustenosti sa zdanlivo vytratil Boh. Ďaleko od duchovnej vlasti pozeráme bezradne do zakrytého neba budúcnosti.
A razom vieme, že je tu, medzi nami i v nás. Dejiny sú dôkazom jeho stálej prítomnosti. Len sa chce cez nás zviditeľniť. Silou nádeje. I keď umierame, sme tu.
Sme ako sv. Peter, keď chodil po vlnách v ústrety Ježišovi. Kým máme zrak upretý na Boha, plní istoty a dôvery chodíme aj my po vlnách života. Ale ak sa zľakneme pred divokosťou života, váhame a strácame dôveru a istotu pred Božou dobrotou, sme rozkývaní a klesáme v sebe i vo svete okolo seba.
Tak môcť do seba zvolať: „Sursum corda“ – Hore srdcia.
Nech už analyzujeme čokoľvek, dôjdeme vždy na to, že korene vývoja človeka, ale i národa, sú duchovné.
Terajšia doba je strašne rozháraná, vášne a nálady a kadejaké resen­timenty citové a neraz i záujmové zbytočne rozbúrili hladinu verejného života. Všetko je postavené na hlavu. Všetko sme odhodili, alebo nám to minulé roky vzali. Keď vydržalo Slovensko tisíc rokov, vďačí za to tomu, že najpodstatnejší zákon života sa riadil Písmom.
I v terajšej situácii sa náš verejný život znova musí riadiť cestovným poriadkom evanjelia. Počuť sa navzájom, pochopiť, odpustiť a do všetkého investovať kúsok lásky.
 

Zo Zbytočného denníka Pavla Straussa – Zobrané literárne a mysliteľské diela V.,
str. 121 – 216, vybral a pripravil Julo Rybák
Páčilo sa :
1