9. augusta 2017
Čítaní: 28
KN 32/2017 | Liturgia
Mátoha

 Kňaz, ktorý v mikulášskom oblečení animoval sviatočné stretnutie s deťmi vo farnosti, sa rozhodol, že takto navštívi aj svojich príbuzných. V neskorých večerných hodinách bez ohlásenia zaklopal na okno ich domu. Domáci pán mu odmietol otvoriť. Počul, že Mikuláš pozná po mene členov jeho rodiny. Vyhlásil však, že všetci v dome už spia a nech ich nevyrušuje. Keď ho však kňaz oslovil domáckym menom, príbuzný odhalil jeho identitu. S radosťou otvoril dvere, vykríkol: „Čo nejdeš ďalej?!“ a utekal zobudiť všetkých v dome, aby sa zvítali s nečakaným hosťom.

Evanjelium zachytáva učeníkov v situácii, keď ich dôveru a priateľstvo s Ježišom zahalí tma zneistenia. Vyhlásia ho za mátohu. Koľkokrát sa i k nám Ježiš priblížil a ostal nepoznaný? Koľkokrát ho považujeme za mátohu, keď sa s nami zbližuje nečakaným spôsobom, v neplánovanej alebo neželanej situácii? Bez Ježiša ostane každá neprijatá situácia – choroba, nezdar – strašidlom, pred ktorým utekáme. V tme pochybností, keď vietor zneistenia zasiahne naše srdce a myseľ, sa topíme v mori svojich slabostí. Zabúdame, že môžeme plávať a nastúpiť na loď Kristovej Cirkvi.

Vytvárame si okolo seba prázdnu zónu; nedovolíme, aby Ježiš k nám prišiel iným spôsobom, než to od neho očakávame. Bránime tomu, aby sa s nami zblížil cestou, na ktorej nám chce prejaviť moc svojej lásky a dokázať jej nezvratnosť. Nemusíme na neho volať ako Peter: „Pane, zachráň ma!“, lebo práve o to sa usiluje. Dovoľme mu vstúpiť do loďky nášho srdca, aby prevzal moc nad vlnami, ktoré ním zmietajú. Dovoľme mu prevziať moc nad vetrom našich ťažkostí, ktorý neraz duje proti nám. Náš Boh nie je mátoha! Je tam, kde vietor duje proti nám a chcel by do nášho srdca naviať záveje strachu z problémov. Ježiš nám dláždi cestu dôvery a zblíženia. Nemusíme mu hovoriť, aké máme problémy. Potrebujeme zažiť, akého máme Boha a spoznať, že Ježiš je naozaj Boží Syn.

Aurel Halajčík
Páčilo sa :
2