23. augusta 2017
Čítaní: 319
KN 34/2017 | Misie
Chudobní sú naši učitelia
Otec IVAN ĎURIŠ (54), útly slovenský kňaz žijúci na periférii Nairobi, nás privítal praženými orechmi a kávou. Jeho skromná izbička uprostred zelene v susedstve bratov z Taizé a exercičného domu pre mládež bola súčasne sakristiou, skladom, študovňou i spálňou. Rýchlo sme naložili chlieb, mlieko a malinovky do kufra auta a vydali sa do slumu Mathere medzi najchudobnejších z chudobných. Otec Ivan ich stretáva denne. Narkomanov, siroty, chorých na HIV, TBC, týfus a hepatitídu. Deti ulice s typickou fľašou lepidla pri tvári, ktorá im slúži ako anestetikum proti chladu, chudobe a strachu.

 Prečo ste sa rozhodli žiť v Keni?

Keňu som si nevybral. Bola mi daná. Verím, že z Božej prozreteľnosti, ako možnosť zúčastniť sa a spolupracovať na misii s kňazmi Matky Terezy. Pretože týchto kňazov nie je vo svete až tak veľa, nemajú bežne formáciu pre tých, ktorí sú už kňazmi. Práve tu v Afrike to možné bolo, pretože som už predtým strávil niekoľko mesiacov s Misionárkami lásky v Etiópii a v Benine, kde sestry nemali dostatok kňazov. Potom som dostal ponuku prísť do Kene.

Ako vyzerá vaša misia?

Žijem a pracujem s laickými spolupracovníkmi v Oáze pokoja, lásky a milosrdenstva v Keni s premostením na Slovensko. Toto premostenie je veľmi podstatná časť misie; konkrétne ide o takzvanú duchovnú adopciu najchudobnejších detí zo slumov. Adopcia spočíva v duchovnej pomoci, ako to hovorí samotný názov, s rozdielom, že pomoc sa už nepodáva iba na jednu stranu, ale na obe zúčastnené strany. Adopcia sa uskutočňuje sprostredkovane cez malé drevené srdiečka. Na pripravenom stretnutí asi s 25 deťmi rozdávame malé drevené srdiečka, ktoré potom opracúvajú, maľujú a nakoniec do nich vyrývajú klincom slová God is love – Boh je láska. Z druhej strany vyryjú svoje meno. Pri našich stretnutiach s ľuďmi vo farnostiach opisujeme našu prácu s chudobnými; ponúkame ľuďom možnosť spolupracovať na tomto projekte; a nakoniec ponúkneme rodinám možnosť adoptovať si jedno z týchto detí tým, že si vyberú takéto srdiečko a zaväzujú sa modliť každý deň za toto dieťa. Deti, ktoré sa na tejto adopcii zúčastňujú, už boli informované a modlia sa za rodinu, ktorá si ich ešte len vyberie. A to už nie iba zo Slovenska, ale aj z Poľska, Česka, zo Španielska, Švajčiarska i z Francúzska.

Spomínali ste, že ste boli vo viacerých afrických krajinách, takže môžete porovnávať. Pôsobili ste aj v Indii. V čom je Keňa iná?

Keď som bol v iných krajinách, ako je India alebo na mnohých ďalších miestach, sestry mi vravievali:  „Páter, musíš ísť raz aj do Afriky, tam sú ľudia omnoho radostnejší.“ Afričania naozaj prežívajú svoju vieru radostne, sú viac otvorení a ľahšie sa s nimi komunikuje, čo vidieť aj v samotnej liturgii, v ich tancoch a spevoch.

Práca v slume patrí k najťažšej misijnej práci. Ako vyzerá váš bežný deň a týždeň?

Deň začíname modlitbou v kaplnke. Po modlitbe je krátky čas na rozjímanie nad Božím slovom, nasleduje svätá omša. Duchovný rozmer našej misie je kľúčový. Ako často zdôrazňovala svätá Matka Tereza, Misionárky lásky nie sú sociálne pracovníčky, ale sú misionárkami lásky a charity, čo znamená, že to, čo chcú samy dosiahnuť pre seba ako najväčšie dobro, mali by priniesť aj iným.

Počas dvoch dní v týždni sa u nás varí vo veľkých hrncoch. Vo veľkom sa varí ryža, fazuľa a kapusta. Potom sa všetko zmieša dohromady a balí sa do plastových vreciek, čo je jednoduchšie na distribúciu, ale aj konzumáciu na ulici, kde nie je často miesto na umytie rúk. V pondelok, stredu a piatok sme poobede v slume, kde máme kuchárku, ktorá varí pre 150 detí, niekedy aj viac. Tam sa s deťmi zvyčajne hráme, modlíme a spievame. Máme tam k dispozícii podarované spoločenské hry a iné hračky pre ne. Deťom v slume stačia drobnosti, keďže sú zvyknuté hrať sa iba s kamienkami – a dokážu sa s nimi hrať celé hodiny. V Prozreteľnosti, ktorá bdie nad touto misiou pre najchudobnejších, sme dostali a dostávame veľkú podporu na program Sýtiť chudobných na uliciach a v slumoch práve cez podporu slovenskej misie.

Čo dáva zmysel vašej práci?

Keď vstúpite do takejto biedy, stačí len málo nato, aby určitá vec bola lepšia, a naši chudobní sú za to málo veľmi vďační. To je to, čo mi dáva silu. Radosť, že môžem robiť dobro, snažiť sa byť dobrý, ako je Boh dobrý, a každý deň sa o to pokúšam znova. Chudobní sú naozaj veľmi vďační, žehnajú nás. A ak ťa chudobný človek požehná, tak to je čosi nesmierne mocné. Pre ich utrpenie, ktoré už teraz prežívajú s Kristom, nespravodlivo odsúdeným, Boh ich už teraz povyšuje a zdanlivo poslední sú už teraz prví. Sú naši učitelia a naši páni - ako hovoril sv. Vincent de Paul.

Autor je sociálny pracovník a pôsobí na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave – Ústave Dr. Pavla Blahu v Skalici  

Michal Oláh, snímky: autor
Páčilo sa :
3