23. augusta 2017
Čítaní: 35
KN 34/2017 | Duchovná obnova
Ježiš dal deti aj do stredu našej pozornosti
V tomto roku sa opätovne vraciame k fatimským deťom, ktoré nám Cirkev ponúka ako vzor svätosti. Dá sa vôbec stať svätými v takom útlom veku (Hyacinta Martová, 1910 – 1920; František Marto, 1908 – 1919; Lucia dos Santosová, 1907 – 2005)? Veď deti, ktorým sa Panna Mária zjavila v roku 1917, nemali na prvý pohľad priveľmi svätých rodičov či vychovávateľov. A predsa, hrdinské čnosti týchto detí žiaria až dodnes. Nebude to však akoby zázračný prútikom „iba“ v dôsledku zjavení Panny Márie. Tajomstvo ich svätosti je ešte v niečom hlbšom.

 Všeobecne sa pri posudzovaní svätosti detí v rámci polemiky stretávame s dvoma krajnosťami. Jedni ju nepripúšťajú vzhľadom na vek a nedostatočnú zrelosť detí, a preto akoby aj nedostatočnú možnosť slobodnej voľby. Jednoducho povedané, ak deti ešte nemôžu vážne zhrešiť, respektíve obrátene: keď ešte nemôžu dokázať veľkosť svojej duchovnej sily odolávaním pokušeniu a odporovaním voči vážnemu hriechu, ako by sa mohli stať naozaj svätými? Veď svätí predsa musia byť veľkými askétmi, zakladať dôležité diela, ba často robiť aj zázraky; prinajmenej vyliať krv za Krista ako mučeníci a zomrieť v povesti svätosti. Druhý názor – a ľudí, ktorí ho zastávajú, asi nie je mnoho – považujú deti a priori za sväté práve pre ich nevinnosť a čistotu srdca. A to z rôznych uhlov pohľadu. Lebo dnes, v našich časoch, nádhera bytostnej nevinnosti vôbec nie je málo. Zdá sa, že jej cena z roka na rok stúpa. Aj u tých najmenších.

Je čas upozorniť na deti

Asi je čas upozorniť na deti. Čas vziať ich veľmi vážne. Nielen preto, lebo ich je v našej populácii čoraz menej; ale najmä preto, že sa šliape po ich právach. Zaiste, nešliape sa po práve detí na zdravú výživu, zdravotnú starostlivosť či školskú dochádzku. V tom sa doslova pretekáme, samozrejme, v našom západnom kontexte. Každodenne sa však šliape po niečom dôležitejšom: po ich práve na normálnu rodinu, a tým aj po práve na všestranne zdravú výchovu. Ba aj po ich práve na mravnú ochranu – dokonca aj zo strany tých najbližších.

Vráťme sa však k fatimským deťom. Ich hlboko ľudské práva podľa všetkého pošliapané neboli. Na fotografiách síce vyzerajú – keď sa na to pozrieme súčasnými očami - akoby z iného sveta; sveta hroznej chudoby a zaostalosti. No napriek tomu boli tieto deti bohaté na lásku, na ľudské i kresťanské hodnoty. Preto už vo veľmi útlom veku z nich rástli opravdivé osobnosti. Opravdivé v najhlbšom zmysle slova.

Lucia, Hyacinta a František vzali nesmierne vážne slová Panny Márie o modlitbe a pokání. Tak vážne ako to vedia len deti: do bodky. Vôbec nešpekulovali s poslušnosťou voči Božej Matke, jej slovám a poslaniu, ktoré im zverila. Dokonca aj verejní predstavitelia museli malých pastierikov rešpektovať, lebo si nijakým ľudským spôsobom neporadili s ich rozhodnosťou a neoblomnosťou. Všetky tri deti na sebe - pre dobro svojej duše, ale, pravdaže, aj mnohých iných ľudí - pracovali so všetkou vážnosťou a konali pokánie s vrúcnosťou najväčších kajúcnikov. Až tak ďaleko, že ich musel mierniť sám Pán Boh, keď im cez Pannu Máriu odkázal, aby si na noc kajúce pásy nedávali: „Pán je spokojný s vašimi obetami, ale nechce, aby ste spávali s kajúcim povrazom. Noste ho iba cez deň,“ povedala deťom Kráľovná nebies, plná nebeskej nehy, pri zjavení 13. septembra 1917 (Gonzaga da Fonseca, Fatima. Mária hovorí k svetu, Východoslovenské vydavateľstvo, Košice 1992). Tak to dopadne, keď dobrú, zdravú ľudskú výchovu prenikne nebeská milosť.

Fatimské deti pochopili, že treba urobiť všetko, aby sa zabránilo desivým hrôzam vojny. Strašnému hladomoru miliónov obetí za i pred ostnatými drôtmi, ktorý mal prísť. A nielen hladomoru tela, ale hlavne ľudskosti. Tieto deti prevzali zodpovednosť i za seba navzájom, aby čo najviac rástli v láske k Pánovi. Tak sa stali patrónmi všetkých detí, ktoré to myslia s Pánom opravdivo.

Vskutku, deti sa na nič nehrajú, nič nepredstierajú, čo sa nám dospelým nestáva. Samozrejme, nemyslíme herecké výkony. Skôr ide o hranie pred sebou samými, o akúsi subtílnu hru na niečo, na čo nemáme, čím nie sme. Lebo deti sú opravdivé. Dokonca aj v negatívnych vlastnostiach a prejavoch. Sú si totiž vedomé svojej obmedzenosti, neúplnosti, odkázanosti. Skrátka, pri nich vieme, na čom sme. Nepoužívajú žiadne prešpekulované, sofistikované, rozumové stratégie. Ak by sa o to aj pokúsili, tak by to bolo úsmevné a priehľadné. Lebo deti ešte v sebe nemajú vypestované stuhnuté schémy myslenia ani podvedomé obranné mechanizmy a nepružné postoje. Nemajú v myslení, cítení a konaní žiadne rušivé dopredu vytvorené štruktúry a schémy správania; naopak, deti sú tvárne, prispôsobivé, tvorivé, odvážne a majú množstvo ďalších požehnaných a úžasných vlastností.

Deti vo Svätom písme

Aj vo Svätom písme mali deti odjakživa prím. Hoci ich Starý zákon považuje za nedokonalé bytosti, odkázané na pevnú výchovu, predsa len ich predstavuje ako privilegované Božie stvorenia. Napríklad malý Samuel prijíma Pánovo slovo a verne ho odovzdáva - „Pán prišiel, zastal si a volal ako predtým: ,Samuel, Samuel!´ A Samuel odvetil: ,Hovor, tvoj sluha počúva!´“ (1 Sam 3, 10); najmladší Dávid dostáva prednosť pred svojimi staršími bratmi - „Nato Samuel vzal roh s olejom a pomazal ho uprostred jeho bratov. A od toho dňa pôsobil na Dávida Pánov duch. Samuel potom vstal a odišiel do Rámy“ (1 Sam 16, 13); slúžtička Námanovej ženy radí najvyššiemu vojenskému veliteľovi, čo má robiť - „Z Aramejska raz vytiahli koristníci a zajali z Izraela malé dievča, ktoré sa dostalo do služby k Námanovej žene“ (2 Kr 5, 2); a mladý Daniel je múdrejší nad starcov, ktorí nespravodlivo odsúdili nevinnú Zuzanu - „Keď ju viedli na smrť, vzbudil Pán svätého ducha v istom mladom chlapcovi, ktorý sa volal Daniel, i zvolal veľkým hlasom: ,Ja som čistý od krvi tejto (ženy)´“ (Dan 13, 45 – 46).

Deti dokonca nie sú vylúčené ani z Pánovho kultu: „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! Tvoja veleba sa vznáša nad nebesia. Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu naprotiveň svojim nepriateľom, aby si umlčal pomstivého nepriateľa“ (Ž 8, 2 – 3; porov. Mt 21, 16). Dokonca sa deti zúčastňujú aj na kajúcich úkonoch: „Zvolajte ľud, zasväťte zástup, zjednoťte starcov, zhromaždite maličkých aj tých, čo sajú prsia; ženích nech vyjde zo svojej izby a nevesta zo svojej chyže“ (Joel 2, 16; porov. Jdt 4, 10; porov. Jon 3, 5).

Kategória maličkých

V tejto starozákonnej atmosfére sa vyvinula zvláštna kategória maličkých Pána – anawím. Bol to jednoduchý, skromný ľud, ktorý celkom dúfal, veril, dôveroval Pánovi. Nezakladal si na veciach tohto sveta - na prestíži, moci, majetku. Jeho prioritou bol Pán. Všetky ostatné veci boli pre týchto ľudí sekundárne. Takto žili vo svojich väčších či menších rodinách priamo v spoločenstve s Najvyšším.

Ducha týchto maličkých, chudobných Pána, vidíme i v Ježišovej pokrvnej rodine, ale aj u prvých učeníkov: „V tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: ,Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým´“ (Lk 10, 21).

Ježiš miloval veľké, staré, choré „deti“

Všetci vieme, že Ježiš zvlášť miloval deti. Zastával sa ich, chránil a žehnal.  Možno nám však uniká, že osobitne miloval aj veľké „deti“, staré „deti“, choré „deti“, ba i hriešne „deti“. Rozumel si s deťmi všetkých kategórií a ony rozumeli jemu. No najmä mu šlo o tie deti – maličkých, ktorí môžu byť zvedení na zlo. S hrozivou výstrahou: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny“ (Mt 18, 6). A tieto slová pritom pochádzajú od najmilosrdnejšieho Ježiša! Spolu so stále akutálnou výzvou pre nás všetkých: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18, 3).

Deti, v ktorých niet falše a ktoré niekedy lepšie vedia, čo chcú, ako my dospelí, dal Ježiš do stredu našej pozornosti: „V tú hodinu pristúpili k Ježišovi učeníci a pýtali sa: ,Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?´ On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich (Mt 18, 1 - 2). Zaiste Ježiš nevyzdvihol do centra pozornosti deti v prvom rade pre ich materiálne potreby, ale najmä pre osobnostné a citové, pre potrebu lásky, starostlivosti a úcty zo strany dospelých:  „Tu mu prinášali deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci ich okrikovali. Keď to Ježiš videl, namrzený im povedal: ,Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.´ Potom ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich (Mk 10, 13 – 16).

Apoštol Pavol síce varuje pred detinskosťou dospelých, no pohľad na pravú kresťanskú poníženosť kompletizuje aj on slovami: „ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (1 Kor 1, 27).

Panna Mária a deti

Napokon je jasné, že si s deťmi dodnes najlepšie rozumie i Panna Mária, ktorá vo svojich zjaveniach vedie dialóg najčastejšie práve s nimi, ako to bolo aj pred sto rokmi vo Fatime.

Ježiš dal deti aj do stredu našej pozornosti: Aby boli pre nás každodennou školou toho, čím máme byť a akí máme byť. Aby boli pre nás akoby mapou, alebo ak chceme povedať moderným jazykom - živým GPS, a mohli sme tak precítiť, do akého bodu sa máme ako ľudia vo svojom srdci vrátiť. Aby sme každý deň s pomocou svätých detí mohli odhaľovať, čo je podstatné a naozaj hodnotné; čo je čisté a dojímavo krásne; a tak pochopili, o čo v našom živote vlastne ide.

Svätí, všetci svätci našej Cirkvi sú tí, ktorým sa podarilo znovu stať naplno Božími deťmi. Nielen krstom, ale celkovo, až do špiku kostí. Fatimská sestra Lucia, ktorá zomrela ako 97-ročná, si po celý život zachovala dušu dieťaťa. Určite jej k tomu pomohla i krásna jednoduchá, a pritom jadrná spiritualita karmelu. Veď kto by nepoznal malú veľkú svätú karmelitánku Terezku z Lisieux (1873 - 1897)?

 

Ako Božie deti nás čakajú veľké veci

Akým pokladom je šťastné detstvo! Aj spomienky na detstvo bývajú zväčša tie najkrajšie. Na ňom, predovšetkým na jeho základe, stojí vydarený, plodný manželský či zasvätený život. A tak sú sväté fatimské deti svetlom aj pre naše deti, rodiny a duchovné povolania. Ostávajú pre nás výzvou, aby sme chránili deti, ochránili deťom ich detstvo. No zachráňme aj to vlastné, Božie detstvo. Odmietnutím každej formy strnulosti, uzavretosti a tvrdosti srdca. Ako? Vnímavosťou, porozumením, odpustením - aj čo sa týka vlastnej krehkosti a rán, ktoré nám život často úplne nechtiac uštedril, niekedy aj cez našich vlastných rodičov.

No nikdy si nezabudnime spomenúť aj na to krásne. Veď kto vie mať väčšiu radosť ako deti? I z najmenších vecí. A tak raz v nebi, kde sa už budeme radovať z veľkých vecí, ktoré nám Boh pripravil, budeme naveky ako deti. 

DAGMAR KRÁĽOVÁ FMA
Páčilo sa :
0