28. augusta 2012
Čítaní: 4 886
KN 35/2012 | Téma
Kto sa rozlúči s rímskym biskupom, rozlúči sa s Cirkvou
Už dávno sa v Cirkvi u nás o pápežovi nehovorilo tak veľa a, žiaľ, aj negatívne, ako v uplynulých týždňoch. A to napriek tomu, že mnohým je jasné, ako veľmi je potrebné, aby sme sa osvedčili pred svetom, v ktorom narastá sekularizácia, a zvestovali mu evanjelium kresťansky jednomyseľne a jednoznačne.

V tejto súvislosti zazneli aj otázky, či a v akej podobe Ježiš Kristus službu najvyššieho pastiera – teda pápežstvo, ako sa neskôr označuje – chcel.

 

Vôľa zakladateľa Cirkvi
Poďme po poriadku. Vôľu zakladateľa Cirkvi spoznávame zvlášť z evanjelií, ktoré boli skoncipované, keď ešte žili viacerí, ktorí Ježiša počuli i videli. V troch evanjeliách – Matúšovom, Lukášovom a Jánovom – sú Ježišove slová, ktorými sv. Petra výslovne poveril a dal mu plnú moc. Ježiš tam vysvetľuje, že svoju Cirkev postaví na Petrovi ako na skale, a to tak natrvalo, že ju moc zla nepremôže ani do konca sveta. Ježiš navyše dáva Petrovi kľúče, čo znamená, že Peter má nad Cirkvou na zemi vykonávať moc ako otec v dome. Peter má teda plnú moc nielen oznamovať, čo je Božia vôľa, ale aj ako sudca pevne stanoviť, či sa Božia vôľa v jednot­livých prípadoch plní.
„Prvý Šimon, zvaný Peter“ (Mt, 10, 2) – týmto významným zdôraznením prvenstva Šimona Petra evanjelista Matúš vkladá do evanjelia zoznam Dvanástich, ktorý sa menom Šimon začína tiež v ďalších dvoch synoptických evanjeliách i v Skutkoch apoštolov (porov. Mk 3, 16; Lk 6, 14; Sk 1, 13). Tento zoznam s veľkou svedeckou hodnotou aj ďalšie evanjeliové úryvky (Mt 14, 28 – 31; 16, 16 – 23; 19, 27 – 29; 26, 33 – 35; Lk 22, 32; Jn 1, 42; 6, 67 – 70; 13, 36 – 38; 21, 15 – 19) jasne a jednoducho ukazujú, že Cirkev od počiatku brala vážne slová Ježiša Krista vzťahujúce sa na Petra a jeho úlohu v spoločenstve Dvanástich.
V Jánovom evanjeliu zmŕtvychvstalý Ježiš tri razy určil Petrovi jeho úlohou – starať sa o tých, ktorí patria Kristovi. Ježišom trikrát zopakovaná otázka a trojité uistenie Petra: „Ty vieš, že ťa mám rád“ naznačujú a pripomínajú Petrovo trojité zapretie Ježiša. Dôležitejšie však je, že Ježiš svojím rovnako trojitým poverením: „Pas moje ovce (baránky)“ Petra nielen rehabili­-tuje, ale zároveň mu zveruje plnú moc a autoritu (v starom Oriente sa právne formuly svedkov opakovali trikrát). Ak Ježiš hovorí „moje ovce“, „moje baránky“, myslí na všetkých, ktorí v neho (u)veria, myslí na celú Cirkev. To dosvedčuje – tak ako zverenie kľú­čov výlučne Petrovi – rozdiel medzi úradom Petra a úradom ostatných apoštolov.

 

Kde je Peter, tam je Cirkev
V postave, poslaní a úrade Petra, v jeho prítomnosti a smrti v Ríme – ktoré potvrdzuje najstaršia písomná a liturgická tradícia, ale aj archeologické dôkazy – Cirkev kontempluje hlbokú realitu, ktorá je v esenciálnom vzťahu s jeho mystériom spoločenstva a spásy: „Ubi Petrus, ibi ergo Ecclesia“ (Kde je Peter, tam je Cirkev) – ako v 4. storočí vyjadril sv. Ambróz, biskup z Milána. Cirkev teda už od počiatkov chápala, že postupnosť apoštolov v úrade biskupov náleží k trvalej štruktúre Kristovej Cirkvi, a čoraz viac si ujasňovala aj to, že táto postupnosť sa pevne viaže na miesto Petrovho martýria. Presvedčenie o pobyte sv. Petra v Ríme – dôležité z pohľadu pravdy o primáte biskupa Ríma – sa zakladá na veľmi skorých a presvedčivých svedectvách tradície.

 

Svedectvo z listov
Najstaršie svedectvo je obsiahnuté v liste cirkevnej obci v Korinte napísanom pred rokom 100, ktorý obsahuje výraznú zmienku o mučeníckej smrti sv. Petra v Ríme a umožňuje spojiť Petrovo mučeníctvo s prenasledovaním z čias Nera. List bol odoslaný z Ríma potom, čo sa tam dozvedeli, že časť cirkevnej obce v Korinte spustila rebéliu proti predstaveným Cirkvi. Rím poveril troch vyslancov, aby odovzdali list, ktorého vážne priateľské slová a výzva, aby pôvodcovia rebélie odišli z Korintu, mali nastoliť pokoj a poriadok. Hoci v liste je použitý plurál, ktorým „Cirkev Ríma“ oslovuje Korinťanov, list pochá­dza od jedného pisateľa, ktorý píše v mene rímskej Cirkvi. Jeho autorom je isto Klement z Ríma, tretí nástupca apoštola Petra. (O poradí prvých troch nástupcov Petra hovorí už Klement Alexandrijský /† 215/, ale aj ďalší, zvlášť biskup Dionýzius z Korintu.) Klement Rímsky ako nástupca sv. Petra hovorí Korinťanom, že je to Duch Svätý, ktorý cez neho hovorí, a dodáva: „Keď však niektorí z vás to, čo je od neho (od Krista!) skrze nás povedané, neposlúchajú, mali by poznať, že sa dostávajú do hriechu a do nemalého nebezpečenstva.“ Nástupca Petra teda od kresťanov v Korinte žiada poslušnosť v mene Krista, a to napriek tomu, že ešte žil v Efeze posledný z apoštolov sv. Ján a vzdialenosť Efezu od Korintu je len tretinou cesty, ktorá oddeľuje Korint od Ríma. Ak biskup Dionýzius z Korintu okolo roku 170 píše pápežovi Soterovi do Ríma, že list Klementa i Soterov list sa tam podľa starého zvyku čítajú pri nedeľných bohoslužbách, znamená to, že autoritu biskupa Ríma uznávali i v Korinte.
Podobne sv. Ignác († 107), bis­kup  Antiochie, v liste priznal Cirkvi v Ríme zvláštne postavenie, keď ju označil za „hlavu zväzkov lásky“. Významne tým potvrdil, že pobyt sv. Petra v Ríme sa tradoval i na východe.

 

Starobylé zoznamy biskupov Ríma
Aj sv. Irenej († 202), biskup z Lyonu, prízvukoval, že „Cirkev Ríma má osobitné postavenie, a preto sa jej každá cirkev musí podriadiť“. Veľmi dôležité svedectvo podal z diele Adversus omnes haereses (okolo 180), kde z dogmatických dôvodov uviedol zoznam všetkých rímskych biskupov až po svojho súčasníka – aby ariá­nom dokázal pravosť viery nástupnícky odovzdávanej, počnúc Petrom.
Otec cirkevných dejín Euzébius z Cézarey († 339), ktorý v 10-zväzkových cirkevných dejinách uviedol 28 pápežov s rokmi ich pontifikátu, spresnil, že Peter bol biskupom v Ríme 25 rokov (42 – 67). Catalogus Liberianus (366) obsahuje údaje spresnené až na dni a mesiace.
Hoci historickosť týchto dát nie celkom obstojí, neznamená to, že možno spochybniť apoštolskú postupnosť (následnosť) rímskych biskupov. Podobne nemožno spochybniť apoštolskú postupnosť len preto, lebo v celom Novom zákone o nástupcovi apoštola Petra niet zmienky. Vo Svätom písme sa nedočítame o viacerých samozrejmých veciach. Zdravému ľudskému rozumu však nerobí ťažkosti odpovedať na otázky typu: Mohla by Cirkev, ktorú Ježiš buduje na osobe Petra ako na fundamente, po smrti apoštola tento fundament nemať, keď má jestvovať do konca sveta?

 

Dávno ctený hrob a liturgický kult
V rokoch 1940 – 1949 a 1953 – 1958 sa pod Bazilikou sv. Petra v Ríme uskutočnil archeologický výskum. Odkryl staroveký cintorín, ktorý bol podľa úsudku vedcov okolo roku 160 prestavaný, aby vynikol jeden z hrobov. Tento hrob vo svetle ďalších svedectiev možno pokladať za hrob sv. Petra.
Ako svedčí tradícia, okolo hrobu sv. Petra sa koncentroval kult tohto apoštola – osobitne si ho ctili 29. júna. Spoločné slávenie s Pavlom je potvrdené od roku 258. Starobylý je i sviatok Katedry sv. Petra 22. februá­ra – VIII. Kal(endas) Martias natale Petri de catedra.

 

Rozhodca vieroučných sporov
Už v 2. a 3. storočí sa mnohí odvolávali do Ríma s cieľom získať prijatie svojho učenia (napr. Marcion v roku 139, Montanus, gnostici...). Aj hlásatelia neporušeného učenia hľadali a nachádzali ochranu v Ríme (napr. Atanáz v roku 339). O vážnosti úradu, ktorý zastávali rímski biskupi, svedčí aj výrok sv. Cypriána († 258), biskupa z Kartága: „Primát bol prepožičaný Petrovi. Ako sa môže nie-kto domnievať, že je v Cirkvi, keď sa odlučuje od Petrovho stolca, na ktorom je založená Cirkev?“ Cyprián pritom spočiatku odmietal prijať autoritu Ríma, najmä rozhodnutie pápeža Viktora I. v roku 196 o jednotnom slávení sviatkov Veľkej noci. Po zrelom uvážení však vyhlásil: „Jednotné spojenie s rímskym biskupom znamená spojenie s celou Katolíckou cirkvou.“ V tomto duchu napokon prijal aj nariadenie pápeža Štefana I. (254 – 257) o znovuprijatí do Cirkvi tých, čo od nej odpadli v časoch prenasledovania.
Skutočnosť, že na „Petrovi“ spočí­vala istota a absolútna spoľahlivosť apoštolskej tradície a Rím sa stal „strediskom pravej viery“, dosved­ču­je aj Hegesippos – okolo roku 160 prišiel do Ríma, aby sa „poučil o pravej viere“. Súpis rímskych biskupov, ktorý našiel, sa však nezachoval.      

 

Dejinné okolnosti a primát
Hoci na počiatku Cirkvi bol najvyšší úrad rímskeho biskupa nad celou Cirkvou nesporný, v priebe­­hu dejín sa v závislosti od okolností objavili protesty proti nemu. V 15. storočí to bola náuka konciliarizmu, ktorý žiadal, aby sa pápež podria­ďoval všeobecnému koncilu. V 16. storočí protestovali proti pápežovi reformátori Luther, Zwingli a Kalvín. V 18. storočí zas vznikol v Katolíckej cirkvi názor, že plnú moc pápeža treba obmedziť v prospech moci biskupov. Kniežacie panstvo biskupov a ich snahy však zmietla Francúzska revolúcia a koniec Svätej rímskej ríše. V roku 1845 zas sliezski kapláni Ronge a Czerski propagovali Nemeckú katolícku cirkev, protestovali proti kňazstvu a sviatostiam, ale aj proti pápežovi. Ani jeden z nich nedodržal svoju celibátnu prísahu, odpadli od viery a po 20 rokoch sa Rongovo protestné hnutie rozpadlo. Keď Pius IX. zvolal na 8. december 1869 Prvý vatikánsky koncil, vystúpil mníchovský profesor teológie Ignác Döllinger proti definícii neomylnosti učiteľ­ského úradu pápeža vo vieroučných otázkach a „jurisdikčnému“ primátu pápeža. Výsledkom jeho politiky bol vznik takzvanej Starokatolíckej cirkvi. Vodcovia v roku 1893 založeného Staronemeckého zväzu – práve tak antikatolíckeho, ako aj antisemitského – sa neskôr snažili hnutím Preč od Ríma oddeliť od Ríma rakúskych katolíkov a založiť jednotné náboženstvo nemeckej rasy. Po prvej svetovej vojne zas z protestu proti Rímu vznikla schizmatická Cirkev českosloven­ská. Nema­lé spoločenstvo vytvoril aj ďalší odporca pápeža Hans Küng.

 

Spoločný menovateľ odporcov
Vo všeobecnosti možno povedať, že súčasné hnutia proti pápežstvu začínajú odmietaním pápežského úradu v úsilí o väčšiu samostatnosť miestnych cirkví. Pozvoľna sa však usilujú zrušiť predovšetkým celibát, potom odmietajú svätú omšu a svia­tosť pokánia, chcú dosiahnuť legitimitu manželstva uzatvoreného po rozvode a nakoniec prichádza útok na vieru v božstvo Ježiša Krista, jeho panenské počatie a pôrod i jeho telesné zmŕtvychvstanie. Dejiny teda evidentne ukazujú, že ten, kto sa rozlúči s pápežom, rozlúči sa s Cir­kvou i Kristom.
Ako vidno, rubom odmietnutia primátu je nárast závislosti cirkví, ktoré sa od Ríma odlúčili, od štátu. Trvalo len niekoľko málo rokov a Lutherova reformácia vytvorila „zemské cirkvi“, ktorých prvými biskupmi sa stali kniežatá a panovníci. Podobne v ortodoxných cirkvách Východu, ktoré sa po roku 1054 rozišli s pápežom, často nastoľovali alebo zosadzovali patriarchov v Carihrade cisári. V nadväznosti na rozpad Byzantskej ríše na kniežatstvá a ríše sa rozdelila i Ortodoxná cirkev – každá zo vzniknutých národných cirkví sa snažila alebo si vymohla nezávislosť od carihradského patriarchu. Následkom bola – a je dodnes – ich závislosť od štátu a už desaťročia neúspešné úsilie o takzvaný panortodoxný koncil všetkých ortodoxných cirkví.
Ešte viac ako v oblasti ortodoxie, ktorá je aspoň vieroučne jednotná, bije do očí rozličnosť v protestantskej reformácii: ako ukázal čas, rozdelila sa nie­len na nacionálne cirkvi, ale aj na početné vieroučne protirečivé konfesie.

 

 

Cirkev – skala postavená na Božom slove
Rímsky primát, ktorému platnú formuláciu dali vatikánske koncily (1869 – 1870 a 1962 – 1965), sa však ukazuje ako ochrana jednoty vo vie­re i cirkevného spoločenstva a opora slobody Cirkvi v jednotlivých krajinách. Svätá stolica je totiž suverénnym subjektom medzinárodného práva, nepodlieha nijakej štátnej moci a pápež môže poskytovať Cirkvi v jednotlivých krajinách svoju ochranu, ak štát slobodu Cirkvi potláča – to je hlavnou úlohou pápežskej diplomacie. Neomylný učiteľský úrad pápeža zas zaručuje veriacim pravú náuku Ježiša Krista. Nástupca Petra je ako prvý učiteľ a pastier Cirkvi námestníkom Krista na zemi, je skalou, ktorá garantuje prísnu vernosť Božiemu slovu: nerozhoduje podľa vlastnej ľubovôle, ale dáva hlas vôli Pána, ktorý sa prihovára človeku v Písme žitom a interpretovanom Tradíciou: z toho vyplýva aj svedecký charakter primátu, ktorý obsahuje osobné svedectvo poslušnosti krížu, katolíckej viere a je aj garantom poslušnosti Cirkvi. V tomto zmysle je pápež servus servorum (služobník služobníkov). Na snímke hore pápež Ján XXIII., ktorého ponti­fikát znamenal zásadný obrat v cirkevných dejinách najmä preto, lebo zvolal Druhý vatikánsky koncil. Dole súčasný garant pevnosti Kristovej Cirkvi a pravej viery pápež Benedikt XVI. 
 

 

 

VILIAM JUDÁK
Snímky: isifa
Páčilo sa :
18