30. augusta 2017
Čítaní: 106
KN 35/2017 | Duchovná obnova
Láskou dokážeme premáhať zlo
Je zaujímavé uvedomiť si, aký zásadný vplyv na moderné európske myslenie mal jeden svätý Afričan zo 4. storočia. Jeho posolstvom bola dobrota a láska.

 Ako ovplyvnil svätý Augustín moderné európske myslenie? Touto otázkou som sa začal zaoberať po diskusii v istom oxfordskom bistre. S uznávanou svetovou odborníčkou na Augustínovo dielo sme pri obede preberali rôzne témy. Ona však, na moje prekvapenie, nemala na Augustínovu tvorbu veľa pochvalných slov. Logicky som sa preto spýtal: „Tak prečo sa mu už celé desaťročia venujete?“ Odpoveď ma mierne zaskočila: „Pretože uvažovať o akomkoľvek smere európskeho myslenia sa nedá bez toho, aby sme sa neodrazili od Augustína.“ Odvtedy som začal vnímať aj túto rovinu a zistil som, že pani profesorka mala pravdu.

Učiteľ

Kto bol svätý Augustín? Ešte predtým, ako sa stal biskupom, ba dokonca predtým, ako sa v tridsiatich troch rokoch nechal pokrstiť, bol Augustín učiteľom. Hoci po svojom obrátení učiteľskú prax zanechal, stále pociťoval potrebu urobiť reformu školského vyučovania. Bolo preňho totiž neprijateľné, aby kresťanskí žiaci študovali pohanské básne a spisy ako vrchol kultúry a vzdelanosti. Augustín však nezostal len pri kritizovaní, ako to často vidíme dnes. On sa do reformy celého vzdelávacieho systému sám pustil. Začal písať nové kresťanské učebnice pre všetky slobodné umenia: gramatiku, aritmetiku, dialektiku, hudbu, rétoriku, geometriu a filozofiu. Z nich však dokončil len učebnicu gramatiky a hudby. Ostatné ostali neukončené, pretože Augustín postupne zisťoval, že nato, aby človek mohol byť na svete i vo večnosti šťastný, potrebuje celkom iné vedomosti, než slobodné umenia: potrebuje poznanie Božieho slova.

A tak sa opäť pustil do práce na poli kresťanského vzdelávania. Zostavil prvú príručku výkladu Svätého písma, ktorú nazval O kresťanskej náuke. Posledná kniha tejto príručky však už nie je o skúmaní Božieho slova, ale o jeho zvestovaní ostatným, teda o vhodnom spôsobe rozprávania o Kristovi. S rovnakým cieľom zostavil Augustín aj príručku O katechizovaní úplných začiatočníkov. Sám pravidelne prakticky ukazoval, ako to treba robiť. Počas svojej takmer štyridsaťročnej pastoračnej služby predniesol okolo štyritisíc kázní, z ktorých sa nám zachovalo asi sedemsto. Na pokračovanie vysvetľoval ľuďom v chrámoch celé biblické knihy: napríklad Evanjelium podľa Jána v 124 kázňach či komentár ku všetkým 150 žalmom a Prvý Jánov list v 10 kázňach.

Úder do hrude

Ak sa spýtame odborníkov, kto bol svätý Augustín, možno povedia: filozof, teológ, mystik, politik. Keby sme sa však spýtali samého Augustína, som presvedčený, že by ako prvé povedal: kazateľ Božieho slova. Venovať sa službe Božieho slova však nemá zmysel, ak sa Slovo nepretaví do správneho života. A Augustín rozhodne nebol len teoretikom, ale hlavne praktikom duchovného života. Nádherne to vyjadril už v liste svojmu biskupovi Valériovi: „Šťastný život sa dá dosiahnuť jedine tak, ako to hovorí sám Pán: prosením, hľadaním a klopaním, čiže: modlitbou, čítaním a úderom do hrude.“

Úder do hrude, teda potreba zmeny vlastného života po prečítaní Božieho slova, bol podľa neho nevyhnutným dôsledkom správneho čítania. Najskôr sa potreboval udrieť do hrude sám Augustín. Po tom, ako sa stal biskupom, sa mu totiž akosi prestalo dariť. Začal písať štyri diela, ani jedno z nich však nevedel dokončiť. Preto urobil zásadný krok: napísal Vyznania. Názov tohto najslávnejšieho Augustínovho spisu hovorí o dvoch celkom konkrétnych vyznaniach: o vyznaní Božej slávy a o vyznaní vlastnej hriešnosti. Ako dve vzácne stužky spletá oba tieto motívy do jedinej, trinásť kníh dlhej modlitby adresovanej Bohu. Podrobne v nich rozoberá rozhodujúce momenty svojho života a skúma vlastné zlyhania, ktoré vždy vidí na podklade Božej blízkosti a pomoci. Toto dielo plné Božej nádeje prežarujúcej každú ľudskú beznádej položilo základ súčasnej psychológie.

Rovnaký postup použil aj pri svojom najväčšom diele: dvadsiatich dvoch knihách O Božom štáte. Po dobytí Ríma v roku 410 začali mnohí pohania tvrdiť, že mesto padlo, lebo opustilo svoje ochranné božstvá a obrátilo sa ku Kristovi. A tak to isté, čo vo Vyznaniach urobil pre vlastnú dušu, urobil Augustín pre celý vtedajší svet: starostlivo skúmal krízy súdobej spoločnosti a na všetky jej choroby hľadal Božie riešenia. Prvých jedenásť kníh precízne hľadá príčiny, ktoré znefunkčnili a dodnes paralyzujú ľudstvo. Druhých jedenásť kníh je odpoveďou na túto analýzu: ak človek vpustí Krista do vlastného života, stáva sa svet okolo neho Božím kráľovstvom, a ak aj spoločnosť bude stavať na kresťanských princípoch, bude síce nedokonalým, predsa však obrazom toho Božieho štátu, ktorý očakávame vo večnosti. Toto Augustínovo fenomenálne dielo tak položilo základ modernej politológie.

Láskavé srdce

Ako starostlivý dušpastier venoval svoju pozornosť nielen globálnym problémom, ale aj premene konkrétnych spoločenských ustanovizní podľa Božieho zámeru, ktorý videl v Písme. V spoločnosti, kde centrom záujmu Cirkvi bol zasvätený život, píše s láskou spisy: O manželskom dobre O dobre vdovského stavu. Samozrejme, venoval sa aj zasväteným, veď sám žil ako mních. Pre ich komunity spísal Rehoľné pravidlá, ktoré sú také hlboké a poskytujú takú slobodu pre konkrétny spôsob uskutočňovania, že sa podľa nich riadi najviac rehoľných spoločenstiev na svete.

Viac ako tristo dochovaných listov nám dáva tušiť, že v láskavom srdci biskupa našiel každý človek pochopenie pre svoje trápenie, s ktorým sa mu zveril, a často aj riešenie problému či odpoveď na otázku, ktorá ho trápila. Za všetko hovorí poznámka, ktorú do jeho životopisu zaradil jeho priateľ a kolega v úrade biskupa Possidius z Calamy: „Z jeho spisov možno vybadať, nakoľko nám to svetlo pravdy umožní, že tento Bohu milý a príjemný kňaz žil čestne a oddane vo viere, v nádeji a láske Katolíckej cirkvi. Osobne sa však nazdávam, že väčší zážitok z neho mali tí, ktorí ho mohli priamo počuť a vidieť, keď rozprával a zdržiaval sa v chráme, a predovšetkým tí, ktorí mohli zakúsiť jeho prístup k ľuďom.“

Zlo

Táto láskavosť mala svoj koreň v riešení problému, ktorý ho trápil od mladosti a ktorý trápi ľudí dodnes: Odkiaľ sa berie zlo? Mladý Augustín najskôr riešil problém zla tým, že prijal manichejskú vieru v dvoch bohov: dobrého a zlého. Za zlo bol teda zodpovedný zlý boh a ľudia boli v takom prípade bez viny. Avšak kdesi v hĺbke cítil, že vec sa má inak. Keď potom počúval v Miláne kázne svätého Ambróza a čítal listy svätého Pavla, zistil, že zlo sa rodí v srdci každého človeka. Človek sám, nie akýsi zlý boh, je strojcom zla. Odvtedy sa pokúšal seba i ostatných pohnúť ku konaniu dobra, aby tak zlo už nenašlo živnú pôdu v srdci.

Pôsobenie zla v srdci človeka ho najhlbšie zasiahlo pri riešení donatistického rozkolu. Africká cirkev 4. a 5. storočia bola totiž bolestne rozdelená. Jednu časť tvorili elitárski donatisti, ktorí tvrdili, že hriech nemá v Cirkvi miesto a preto všetci, čo hriech páchajú sú nenávratne odtrhnutí od Krista. Naproti tomu katolíci videli Cirkev ako miesto hriešnikov, ktorí sa túžia stať svätými. Medzi oboma komunitami panovala vzájomná nevraživosť, čím trpeli rodiny, komunity, obce a celá africká cirkev.

Keď Augustín videl túto neutešenú situáciu, rozhodol sa, že ju treba bezodkladne riešiť. Nie však zlom, lež dobrotou a láskou. Pri schôdzi biskupov v Kartágu v roku 403 presadil ako oficiálny katolícky postoj ponuku stretnutia na vysvetlenie vzájomných rozporov. Hovoril: „Pán nám radí, že ak prinášame dar na oltár a náš brat má niečo proti nám, máme tam nechať svoj dar a ísť sa zmieriť so svojím bratom.“ Takáto katolícko-donatistická konferencia bola až do konca jeho najväčšou túžbou. Chcel, aby obe strany zanechali nevraživosť a vzájomne sa zmierili. Tvrdo však narazil na ľudskú márnivosť a tvrdohlavosť. Hoci ponuka zmierenia bola katolíkmi oficiálne propagovaná, katolícki biskupi sa jej pramálo pridŕžali a donatisti ju priamo odmietali.

Keď o dva roky vydal štát prísne zákony proti donatistom, Augustín našiel iné riešenie. Nebolo síce podľa jeho predstáv, predsa však prinášalo aspoň kúsok lásky. Ponúkol donatistom beztrestný návrat do jednoty Katolíckej cirkvi. Nik im nebude nič vyčítať, nik na nich nebude zazerať, Cirkev prijme s otvorenou náručou tých, ktorí ju opustili, lebo všetkých miluje. Aj táto ponuka však zostala nevypočutá. Práve naopak: donatisti zatlačení do kúta začali otvorene zabíjať a mrzačiť katolíkov, ktorí sa nemali ako brániť. Vtedy zasiahla štátna moc a v roku 411 prinútila obe strany zúčastniť sa na konferencii v Kartágu, aby sa vyjasnilo, kde je skutočná Kristova cirkev. Konferencia, veľký Augustínov sen, sa teda napokon uskutočnila. Avšak rozhodne nie podľa jeho predstáv. Nebol to totiž prejav ochoty riešiť krízu, ale nanútené stretnutie, kde napokon zvíťazili katolíci a donatisti boli postavení mimo zákona.

Miluj, a potom môžeš robiť, čo chceš

Katolíci teda vyhrali, no Augustín prehral. S bolesťou v srdci predložil aj tretie riešenie problému, ktoré ho však napĺňalo už len smútkom. Keď armáda rušila donatistické biskupstvá a zaberala ich kostoly pre katolíkov, obhajoval tento postup slovami: „Svätý evanjelista Lukáš píše, že keď bohatý muž pozval na večeru ľudí, ktorí ho odmietli, povedal svojim sluhom: ‚Choďte na cesty a k ohradám a prinúťte vojsť všetkých.‛ Na základe toho niektorí ľudia označujú Augustína za strojcu násilného pokresťančovania. Opak je však pravdou. Svätec, ktorý sa zobrazuje s horiacim srdcom na dlani, tentoraz s krvácajúcim srdcom podporil násilné pričlenenie donatistov ku Katolíckej cirkvi len preto, aby zabránil väčšiemu zlu: vzájomnému zabíjaniu a útokom medzi kresťanmi.

Tak počas svojej biskupskej služby neustále narážal na zlo v ľudských srdciach. Poznal naň však jedinú odpoveď: dobrotu a lásku. Počas jednej svojej kázne povedal: „Miluj, a potom môžeš robiť, čo chceš. Ak bude motívom tvojich skutkov pravá láska, nikdy nevykonáš nič zlé.“ To je azda najdôležitejšie posolstvo života tohto svätca pre každého kresťana: naším poslaním je premáhať zlo v ľudských srdciach láskou vlastného srdca.

Róbert Horka
Páčilo sa :
0