30. augusta 2017
Čítaní: 62
KN 35/2017 | Vatikán
Máme Otca, ktorý vie plakať s nami
Počas generálnej audiencie 23. augusta v Aule Pavla VI. pápež František hovoril o kresťanskej nádeji v súvislosti s vlastnosťou Boha vytvárať nové veci a prekvapenia. Vychádzal z biblického posolstva Knihy zjavenia sv. Jána o tom, že Boh všetko robí novým a privádza ľudí k večnému cieľu v spojení s ním.

 Svätý Otec pozval všetkých položiť si otázku, či vo svojej duši prežívajú jar, alebo tam, naopak, zavládla jeseň. Vysvetlil, že pre kresťana nie je životné šťastie obmedzené na mladosť a nestáva sa tak vecou minulosti. Zdôraznil, že životná cesta človeka aj napriek mnohým prežívaným utrpeniam vedie k zmysluplnému cieľu.

Katechéza s názvom Novosť kresťanskej nádeje bola už 31. pokračovaním cyklu o kresťanskej nádeji. Predtým, ako sa Svätý Otec ujal slova, zaznelo čítanie z Knihy zjavenia sv. Jána: „A ten, čo sedel na tróne, povedal: ,Hľa, všetko robím nové. A hovoril: ,Píš: Tieto slová sú verné a pravdivé. A povedal mi: ,Stalo sa! Ja som Alfa a Omega, Počiatok i Koniec. Smädnému dám zadarmo z prameňa živej vody. Kto zvíťazí, zdedí toto; a ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom. (Zjv 21,5 – 7).

 

 

 

Náš Boh je Bohom prekvapení

„Kresťanská nádej sa zakladá na viere v Boha, ktorý vždy tvorí niečo nové v živote človeka, tvorí niečo nové v dejinách, tvorí niečo nové vo vesmíre. Náš Boh je Bohom, ktorý tvorí nové veci, lebo je Bohom prekvapení. Nie je kresťanské kráčať s pohľadom upretým do zeme, ako to robia ošípané: vždy tak kráčajú – bez toho, aby pozdvihli oči k horizontu. Akoby sa celé naše putovanie skončilo tu, na piadi cesty; akoby v našom živote neexistovala žiadna méta, žiaden cieľ; akoby sme boli nútení túlať sa bez toho, že by naše námahy mali nejaký dôvod.

Záverečné stránky Biblie nám ukazujú posledný horizont cesty veriaceho človeka, nebeský Jeruzalem. Ten je vykreslený predovšetkým ako veľký stan, v ktorom Boh zhromaždí všetkých ľudí, aby s nimi naveky prebýval (porov. Zjv 21,3). Toto je naša nádej. A čo urobí Boh, keď budeme konečne s ním? Prejaví nám nekonečnú nehu, ako keď otec prijíma svoje deti, ktoré sa dlho namáhali a trpeli.“a

 

 

 

Otec nás chce utešiť 

„Pozdravil som niektorých z Barcelony: koľko smutných správ odtiaľ! Pozdravil som pútnikov z Konga, toľko smutných správ aj stadiaľ! A mnoho ďalších! A to sme menovali len dve spomedzi krajín, z ktorých ste tu prítomní. Pokúste sa pomyslieť na tváre detí, ktoré prežívajú strach z vojny, na plač matiek, na rozbité sny toľkých mladých ľudí, na utečencov. Život je, žiaľ, aj toto. Niekedy by sa nám žiadalo povedať, že predovšetkým toto.

Možno je to tak, avšak je tu Otec, ktorý plače s nami; je tu Otec, ktorý roní slzy nekonečnej ľútosti voči svojim deťom. Máme Otca, ktorý vie plakať a robí to. Otca, ktorý nás vyčkáva, aby nás mohol utešiť, lebo pozná naše utrpenia a pripravil pre nás inú budúcnosť. Toto je tá veľká vízia kresťanskej nádeje, ktorá sa rozširuje na všetky dni našej existencie a chce nás pozdvihnúť.  

Boh nechcel naše životy omylom, nútiac seba i nás k ťažkým nociam úzkosti. Naopak, stvoril nás, lebo chce, aby sme boli šťastní. Je naším Otcom, a ak my – tu a teraz – zakusujeme život, ktorý nie je tým, aký si on prial pre nás, Ježiš nás uisťuje, že sám Boh pracuje na našom vykúpení. On pracuje na tom, aby nás vykúpil.“

 

 

 

Sme ľuďmi jari alebo jesene?

„My veríme a vieme, že smrť a nenávisť nie sú poslednými slovami vyslovenými nad oblúkom ľudskej existencie. Byť kresťanmi znamená novú perspektívu: pohľad plný nádeje. Niektorí ľudia sa domnievajú, že v živote je všetko šťastie vyhradené len na mladosť a stáva sa minulosťou, a že žiť znamená pomalý úpadok. Iní zase veria, že naše radosti sú len príležitostné a prechodné, a že do života ľudí je vpísaná nezmyselnosť. Sú to tí, ktorí pred toľkými kalamitami hovoria: ,Nuž, život nemá zmysel. Naša cesta je nezmyselná.‘  

Avšak my kresťania v toto neveríme. Naopak, veríme, že v horizonte človeka je slnko, ktoré osvetľuje natrvalo. Veríme, že naše najkrajšie dni majú ešte len prísť. Sme viac ľuďmi jari než jesene. Každý nech odpovie vo svojom srdci, potichu: Som mužom, ženou, chlapcom, dievčaťom jari alebo jesene? Moja duša má jar alebo jeseň? Neutiekajme sa k nostalgiám, zármutkom a bedákaniam. Vedzme, že Boh z nás chce mať dedičov prísľubu a tých, ktorí neúnavne pestujú sny.“

 

 

 

Zlo bude odstránené

„Kresťan vie, že Božie kráľovstvo, jeho moc lásky, rastie ako veľké pšeničné pole, napriek tomu, že má pomedzi kúkoľ. Vždy sú tu problémy, ohovárania, vojny, choroby. Avšak pšenica rastie a nakoniec bude zlo odstránené. Budúcnosť nemáme v rukách, vieme však, že Ježiš Kristus je tou najväčšou milosťou života: je objatím od Boha, ktorý nás očakáva na konci, ale ktorý nás už teraz sprevádza a utešuje na ceste.

A vtedy bude prekrásne objaviť, že nič nebolo stratené, žiaden úsmev a žiadna slza. Akokoľvek by bol náš život dlhý, bude sa nám zdať, že sme ho prežili jedným dychom. A že stvorenie sa nezastavilo pri šiestom dni Knihy Genezis, ale neúnavne pokračovalo ďalej, lebo Boh sa vždy o nás zaujímal. Až do dňa, keď bude všetko dovŕšené, v tom okamihu, keď Boh vysloví svoje posledné slovo požehnania: ,Hľa – hovorí Pán – všetko robím nové!‘ (porov. Zjv 21,5). Áno, náš Otec je Bohom novostí a prekvapení. A v ten deň budeme skutočne šťastní a zaplačeme. Plakať však budeme od radosti.“

-VRSK-
Snímka profimedia.sk
Páčilo sa :
0