5. septembra 2012
Čítaní: 12 106
KN 36/2012 | Zo sveta
Prečo máme strach, pýta sa kardinál v poslednom interview
Viaceré médiá pri príležitosti úmrtia kardinála Martiniho upozornili na jeho posledný rozhovor uverej­ne­ný v talianskom denníku Corriere della Sera z 1. septembra 2012 s názvom Chiesa indietro di 200 anni. Perché non si scuote, perché abbiamo paura? Rozhovor viedol rakúsky jezuita George Sporschil a Federica Radice Fossati Confalonieriová. Kardinál Martini tento rozhovor z 8. augusta 2012 autorizoval.

Ako vnímate situáciu v Cirkvi?
Cirkev v Európe a Amerike je unavená blahobytom. Naša kultúra zo­starla, chrámy sú veľké, rehoľné domy prázdne, byrokratická štruktúra Cirkvi je prebujnená, naše rituály a odevy sú pompézne. A toto všetko má byť našou dnešnou charakteristikou? Blahobyt ťaží. Nachá­dzame sa v podobnej situácii, v akej bol kedysi bohatý mladík, keď smutný odchádzal od Ježiša, ktorý ho povolal, aby sa stal jeho učeníkom. Rozu­miem tomu, že nemôžeme všetko len tak opustiť. O to viac potrebujeme ľudí slobodných, ktorí vedia byť blízko iným. Tak ako arcibiskup Romero a jezuitskí mučeníci v Salvádore. Kde sú hrdinovia, ktorí by nás mohli inšpirovať? Takéto osobnosti nesmieme viazať na inštitúcie.

 

Kto dnes môže pomôcť Cirkvi?
Karl Rahner často používal obraz žeravej pahreby, ktorá sa skrýva pod popolom. Ja dnes vidím v Cirkvi toľ­ko popola, že to vyzerá, akoby popol totálne udusil všetko živé a Cirkev úplne zneschopnil. Ako možno vyslobodiť žeravé uhlíky spod popola, aby sme vzkriesili oheň lásky? Najskôr musíme hľadať žeravé uhlíky. Kde sú nezištné osobnosti ako milosrdný Samaritán? Kde sú osobnosti so silnou vierou rímskeho stotníka? Kde sú horlivci ako Ján Krstiteľ? Kde sú tí, čo sa neboja nových vecí, ako Pavol? Kde sú verné Márie Magdalény? Chcel by som poradiť pápežovi a biskupom, aby pri hľadaní svojich „Dvanástich“ opustili zabehané normy platné na obsadenie rozhodujúcich postov. Aby sa obrátili na ľudí, ktorí sú blízki chudobným. Aby sa obrátili na tých, ktorí sú obklopení mladými ľuďmi, odhodlanými ísť novými cestami. Potrebujeme sa vyrovnať s tými, ktorí majú odvahu dať sa viesť Duchom, nech to stojí, čo to stojí.

 

Aké nástroje by ste použili proti únave v Cirkvi?
Poradil by som tri veľmi silné prostriedky. Prvým je obrátenie. Cirkev si musí uvedomiť svoje omyly a počínajúc pápežom a biskupmi sa musí vydať na cestu radikálnej zmeny. Pedofilné škandály nás nútia ku konverzii. Otázky o sexualite a všetkom, čo s tým súvisí, nie sú výnimkou, sú dôležité pre každého, pre daktorých až priveľmi. Musíme sa pýtať, či ľudia ešte vôbec počúvajú rady Cirkvi v oblasti sexuálneho učenia. Má v tejto otázke Cirkev ešte autoritu hodnú dôvery alebo sa stala už iba karikatúrou pre médiá? Druhým nástrojom je Božie slovo. Druhý vatikánsky koncil vrátil Sväté písmo katolíkom. (…) Len ten, kto nad Božím slovom premýšľa vo svojom srdci, má právo byť na strane tých, ktorým leží na srdci obnova Cirkvi a ktorí tak dokážu správne odpovedať i na osobné otázky. Božie slovo je jednoduché a hľadá partnerské srdce, ktoré počúva. (…) Ani klérus, ani cirkevné právo nemôžu nahradiť vnútro človeka. Všetky vonkajšie pravidlá, všetky zákony či dogmy sú nám dané nato, aby nám pomáhali ujasniť si vnútorný hlas a rozpoznávať duchov. Pre koho sú sviatosti? Toto je tretí nástroj na uzdravenie. Sviatosti nie sú nástrojom disciplíny, ale pomocou pre ľudí putujúcich na ceste či zmie­taných životnými skúškami. Prinášame sviatosti ľuďom, ktorí potrebujú novú silu? Myslím na všetkých rozvedených a znovu zosobášených, na rozdelené rodiny. Títo ľudia si zaslúžia osobitnú starostlivosť a ochranu. Cirkev hlása nerozlučiteľnosť manželstva. Je to milosť, ak manželstvo a rodina pretrvávajú.(…) Prístup, aký máme k rozvedeným rodinám, bude určujúci pre vzťah celých generácií k Cir­kvi. Ženu opustil muž a ona si našla nového partnera, ktorý sa stará o ňu i jej deti. Moci sa ujala druhá láska. Ak sa táto rodina bude cítiť diskriminovaná, nebude odrezaná od Cirkvi len matka, ale aj deti. Ak sa rodičia cítia mimo Cir­kvi alebo ak necítia jej pomoc, Cirkev stratí budúcu generáciu. Pred svätým prijímaním sa modlíme: „Pane, nie som hoden.“ (…) Láska je milosť. Láska je dar. Otázka, či môžu rozvedení pristúpiť k Eucharistii, je obrátená na hlavu. Otázku by sme mali formulovať inak: ako môže Cirkev pomôcť silou sviatostí tým, ktorú žijú v kompli­kovaných rodinných situáciách?

 

A čo robíte vy osobne?
Cirkev zaostala o dvesto rokov. Prečo sa nezburcuje? Máme strach? Strach namiesto odvahy? Nech je to akokoľvek, viera je základom Cir­kvi. Viera, nádej, odvaha. Som starý, chorý, závislý od pomoci iných. Ľudia v mojej blízkosti mi dávajú cítiť svoju lásku. Táto láska je oveľa silnejšia ako nedôvera, ktorú vnímam v európskej Cirkvi. Len láska dokáže zvíťaziť nad únavou. Boh je láska. Mám však pre teba jednu otázku: Čo môžeš urobiť pre Cirkev ty?
 

PreloŽila: ALŽBETA ŠUPLATOVÁ
Páčilo sa :
303