5. septembra 2012
Čítaní: 13 444
KN 36/2012 | Téma
Protipápeži súčasnosti
Túžba po očiste Cirkvi od ľudských slabostí je dobrou túžbou. V dejinách však mnoho ráz končí extrémnym opovrhnutím človekom, pôvodnou Cirkvou a sklonom k elitárstvu. Je to najlepšia cesta ku schizme alebo k založeniu sekty.

Nad vrchmi v Montane, ležia­cimi na hraniciach medzi USA a Kanadou, sa 24. októbra 1998 objavil z komína horskej chaty biely dym. Podľa zhromaždených bol zvolený a krátko nato aj predstavený „pápež“ Pius XIII. Stal sa ním bývalý kapucín Lucian Pulvenmacher, člen tzv. Pravej katolíckej cirkvi. Keď 30. novembra 2009 zo­mrel, internetové stránky komunity ohlásili novú voľbu. „Všetci voliči a prípadní kandidáti na pápeža, zadajte svoj kód,“ upozornila v oso­bit­nej sekcii spomínaná internetová stránka. Nová voľba sa mala konať niekedy v rozmedzí rokov 2012 – 2015. V Kanade, kam sa me­dzičasom presunulo dočasné sídlo tejto komunity, 12. januára tohto roku zvolili za „pápeža“ otca Mathurina.
V Gavignane v Taliansku sa za pápeža vyhlásil Gino Frediani, ktorý predtým pôsobil ako farár a tvrdil o sebe, že naň ukázal Boh priamo z neba. Vyvolil si meno Ema­nu­el I. a založil Novú univerzálnu cirkev najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Po jeho smrti prevzal jeho úrad iný kňaz.
Ďalším kto si v súčasnosti nárokuje úrad svätého Petra, je bývalý lefebvriánsky seminarista David Bawden, ktorý žije v malom spoločenstve s matkou a dvoma diakonmi v americkom Kansase. Vyhlásil sa za pápeža Michala, hoci nebol nikdy vysvätený za kňaza.
Viacerí z ilegálnych „kandidátov na pápeža“ sa snažia o prijatie svia­tosti posvätného stavu. Mnohé z nelegálnych biskupských vysviacok udelil napríklad exkomunikovaný vietnamský biskup Pierre Martin Dinh Thuc, ktorý však napokon v roku 1984 zomrel zmierený s Bohom a so Svätým Otcom.

 

Ilegálni „pápeži“ v 20. storočí
O pápežský stolec sa v novoveku nelegálne usilovalo oveľa viac osôb. Medzi najznámejšie prípady v uplynulom storočí patrí Michel Collin († 1974), ktorý sa vyhlásil za Klementa XV. Tento bývalý katolícky kňaz a misionár vyhlásil, že ho za pápeža korunoval samotný Boh. Založil Obnovenú Kristovu cirkev a dokonca aj „kardinálsky“ zbor, ktorý mal počas jeho života 19 členov. Jeden z jeho „kardinálov“ sa však neskôr postaral o rozštiepenie novozaloženej cirkvi.
Vlastnú cirkev s názvom Magnificat založil aj Jean-Gaston Tremblay, ktorý sa vyhlásil za pápeža Gregora XVII. a povolil kňazskú vysviacku žien. Zomrel minulý rok. Za jeho nástupcu bol zvolený Michel La Vallee.
Ďalším prípadom je tzv. Iglesia palmariana v Španielsku. Založil ju Clemente Domínguez y Gómez, ktorý pri automobilovej havárii pri­­šiel o zrak. V roku 1978 sa dal biskupom Thucom vysvätiť za biskupa a potom sa vyhlásil za pápeža Gregora XVII., ktorého nasledovalo nie­koľko tisíc veriacich. Mali aj svoju katedrálu. V komunite došlo k veľ­kému rozkolu potom, čo sa prevalili morálne škandály. Po Domínguezovej smrti bol za jeho nástupcu zvolený advokát Manuel Alonso Corral – úradu sa ujal ako Peter II. Po jeho smrti ho ako Gregor XVIII. nahradil Sergio Maria.
Juhoafričan Victor von Pentz, bývalý lefebvriánsky seminarista, sa dal zvoliť za pápeža Lína II. dokonca v Assisi. Jeho nasledovníci zašli tak ďaleko, že sa ho pokúsili 29. júna 1994 neúspešne posadiť v tiare na pápežský trón v Lateránskej bazilike v Ríme. O štyri roky neskôr sa dal v Londýne vysvätiť za biskupa.
Známy je aj prípad Williama Kamma. V Austrálii sa vyhlásil za priameho dediča pápeža Jána Pavla II., ktorý podľa neho v skutočnosti nezomrel a osobne príde, aby ho označil za Petra Rímskeho II. – ten by mal byť podľa tzv. Malachiášovho proroctva posledným pápežom pred koncom sveta. Kamma neskôr od­súdili za zneužívanie dvoch z jeho 84 „mystických“ manželiek, ktoré nedovŕšili vek 15 rokov.

 

Antipápeži v dejinách
Dejiny Cirkvi poznajú celkovo 42 tzv. antipápežov zvolených podľa zvyklostí Katolíckej cirkvi. Prvý tzv. antipápež bol zvolený už v 3. storo­čí. Išlo o sv. Hypolita. Hypolit však konal pokánie a napokon zo­mrel ako mučeník vo vyhnanstve, kam sa dostal v spoločnosti pápeža Ponciána, s ktorým sa napokon zmieril.
Naposledy bol takto ilegálne zvolený koncom 15. storočia Félix V.

 

Voľba pápeža a rozpor v Cirkvi
Počas prvých tisíc rokov bol pápež volený, tak ako aj iní biskupi, miestnym kresťanským spoločenstvom, klérom a biskupmi priľahlých diecéz. Dnes je už ťažké určiť, kto akú úlohu zohrával. Najpravdepodobnejšie je, že ľud vyjadril svoju mienku, klérus vyberal kandidátov a biskupi spomedzi nich zvolili jedného, ktorého vzápätí konsekrovali.
Až do 3. storočia prakticky neboli väčšie problémy. V 3. storočí však vystúpili na scénu dvaja protipápeži: Hypolit (217 – 235) a Novacián (250).
K rozporu došlo pri otázke znovuprijatia do Cirkvi tých, ktorí od nej počas prenasledovania odpadli – protipápeži zastávali tvrdý postup s malou možnosťou návratu. Hypolit sa však v roku 235 zmieril s Cirkvou a bol do nej opätovne prijatý.
Situácia sa zmenila po tzv. Konštantínovom edikte, ktorý kresťanom poskytol slobodu. Cirkev sa začala rozmáhať a, žiaľ, stávala sa aj miestom vypočítavostí a túžby po úspechoch. Do voľby začali zasahovať vladári a politické autority. V 11. storočí si niektoré z týchto subjektov nárokovali v otázke voľby nového pápeža od priameho navrhovania kandidátov až po potvrdenie výsledkov voľby. Situácia sa postupne stala neúnosnou.

 

Zásah prišiel zo strany pápežov
V roku 1059 pápež Mikuláš II. bulou In nomine Domini vydal nariadenie, podľa ktorého jedinými voličmi pápeža sú biskupi-kardináli. Kandidát mal patriť ku kléru rímskej cirkvi a len v prípade nutnosti ku kléru niektorej inej diecézy. Ak by z nejakého dôvodu bola znemožnená voľba v Ríme, mala sa odohrať na ktoromkoľvek inom vybranom mieste.
Vladárovi sa touto bulou priznalo jediné právo – byť informovaný o výsledkoch volieb.
Rozhodnutím pápeža Alexan­dra III. z roku 1179 sa právoplatnými voličmi pápeža stali rovnako kardináli-biskupi, kardináli-kňazi i kardináli-diakoni.
Novozvolený pápež musel získať dvojtretinovú väčšinu hlasov.

 

Nateraz posledná úprava voľby
Poslednou úpravou v súvislosti s voľ­bou pápeža je apoštolská konštitúcia Jána Pavla II. Universi Dominici gregis vydaná vo februári 1996. Podľa nej počet kardinálov, ktorí môžu voliť nového pápeža, zostáva nezmenený – 120. Nezmenený zostáva i vek kardinálov voličov – do 80 rokov.
Zmena sa týka ubytovania kardinálov. Bývajú v novom Dome sv. Marty, ktorý je obohatený o nové technické zariadenia, napríklad o prístroj na kontrolu telefonátov pomocou prenosných telefónov, ktoré sú pre objektívnosť voľby na zozname zakázaných pomôcok.

 

Odporcovia sú dnes v inej situácii
Zopár uvedených príkladov uza­vretých komunít bez početnejších nasledovníkov zo súčasnosti ukazuje, že ani na sklonku 2. a na začiatku 3. tisícročia otázka túžby po „očistenej“ Cirkvi nevyhasína.
Porovnávať však súčasnú situáciu v Cirkvi so situáciou ranej Cir­kvi či Cirkvi v stredoveku je ťažké, ba takmer nemožné.
Predovšetkým treba povedať, že v stredoveku bola ilegálna voľba pápežov zväčša viazaná na politický vplyv a túžbu panovníkov ovládnuť pápežský stolec.
Spoločným menovateľom pre nové cirkevné spoločenstvá, ktoré ilegálne volia „pápeža“, je ich presvedčenie, že Petrov stolec je „vakantný“, teda uprázdnený, pričom dôvodom má byť heréza Druhého vatikánskeho koncilu a jeho učenie. Podľa tvrdení súčasných odporcov Cirkev a jej predstavitelia upadli do bludu, a preto treba zvoliť nového pápeža, ktorý bude garantom pravej viery. Tieto izolované skupiny pochádzajú väčšinou z extrémne tradicionalistických kruhov.
Na rozdiel od situácie pred stáročiami, stúpenci odporcov Cirkvi a pápeža nemali k dispozícii také komunikačné prostriedky ako dnes. Mnohí veriaci teda mohli prijať spomínané omyly takpovediac v dobrej viere.
V súčasnosti však vďaka médiám môže prípad voľby antipápeža vyvolať takmer okamžite nielen zvýšený záujem, ale rovnako rýchlo možno po serióznom skúmaní dospieť aj k jasnému záveru.

 

JOZEF KOVÁČIK
spracované podľa internetových materiálov
sNíMKY: profimedia.sk, www.santibeati.it
Páčilo sa :
43