6. septembra 2017
Čítaní: 89
KN 36/2017 | Duchovná obnova
Liturgia hodín spája veriacich naprieč dejinami
Poznanie dejín liturgie hodín otvára človeku nádherný priestor na ponor do liturgie Cirkvi a spoločenstva modlitby všetkých veriacich.

 Často sa mi stáva, že sa v rámci rozhovorov, prednášok či stretnutí stretávam s názorom, že najdôležitejšou liturgickou aktivitou je slávenie svätej omše. Dokonca aj tých, ktorí pocítili milosť obrátenia alebo túžbu intenzívnejšie sa venovať Pánovi a modlitbe, odbavujú často členovia Katolíckej cirkvi spôsobom „veď choď na omšu“. Takýto človek zvyčajne poslúchne. Je však nepripravený, takže väčšinou zažije sklamanie, pretože nerozumie, čo sa odohráva. Možno – nedaj Bože – ešte narazí na kňaza, ktorý je nepripravený či nervózny. Takáto duchovná aktivita sa potom zväčša končí podľa Ježišovho podobenstva o bohatom rozsievačovi, keď semeno skončí v tŕní. Človek sa rýchlo aktivizuje, no po krátkom čase odpadne.

Začiatky v egyptskej púšti

Známy výrok svätého Hieronyma: „Pre mňa je Božie slovo Eucharistiou,“ ma motivuje zamyslieť sa nad akousi pomyselnou „druhou nohou“ katolíckej liturgie. Nehovorí sa o nej často, respektíve ostáva nepoznaná, a pritom je veriacemu človeku hlavne v dnešnej dobe taká blízka. Ide o liturgiu posvätenia času, o liturgiu hodín. Keď človek hoci len trochu pozná dejiny tejto liturgie, otvára sa mu nádherný priestor na vnorenie sa do liturgie Cirkvi, do spoločenstva oficiálnej modlitby všetkých veriacich.

Štruktúra liturgie hodín sa začala formovať v egyptskej púšti. Vďaka sv. Jánovi Kassiánovi (360-430) sa jej opis dielom De institutionibus coenobitorum dostal do Marseille, kde v roku 415 sv. Ján Kassián založil kláštor sv. Viktora. V spise sa hovorí: „Ako sme už povedali, v celom Egypte a v Tébach sa zachováva delenie žalmov na dvanásť, a síce vo večernej a nočnej bohoslužbe. Pritom na žalmy nadväzujú dve čítania, jedno zo Starého zákona, jedno z Nového. (...) Na Východe sme nikde nezažili ten zvyk, ktorý sa nachádza tu: pokým jeden spieva, všetci na záver žalmu povstanú a padnú či pokľaknú s hlasným ,Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému.‘ Nato nasleduje modlitba, ktorou predspevák ukončí žalm počas mlčania ostatných.“

Z tohto opisu je zrejmé, že v slávení liturgie hodín sa dodnes zachovala kontinuita s ranou Cirkvou. Egyptskí mnísi cenobitského smeru sa však na modlitbu stretávali dvakrát za deň – ráno a večer. Mimochodom, sv. Ján Kassián tiež uvádza, že Eucharistiu v tej dobe slávili iba dvakrát v týždni, v sobotu a v nedeľu. To znamená, že slávenie Eucharistie malo výnimočné miesto, zatiaľ čo s Božím slovom sa veriaci stretávali denne.

Vďaka denníku pútničky Aetherie, respektíve Egérie vieme, ako vyzerala modlitba jeruzalemského spoločenstva okolo rokov 381-385: „Každý deň pred spevom kohútov sú otvorené všetky brány Anastasis (Baziliky Zmŕtvychvstania – poznámka autora) a všetci mnísi a panny vystupujú. Nielen oni, ale aj laici. O tejto hodine až do ranných zôr sú spevom prednášané hymny a responzóriové žalmy, ako aj žalmy. Na jednotlivé hymny nadväzuje modlitba.“ V Jeruzaleme sa teda ráno a večer stretávalo celé spoločenstvo pod vedením biskupa a prednášalo žalmy, hymny a duchovné piesne. Biskup každého veriaceho na záver modlitieb osobitne požehnal, z čoho sa v neskoršom období vyvinul zvyk bozkať biskupovi ruku.

Zjednotenie

Rôzne podoby liturgie sa prvýkrát zjednotili vznikom reguly svätého Benedikta z Nursie približne v polovici 6. storočia. Jeho základom je ofícium, poriadok modlitieb rímskych kláštorných bazilík ovplyvnených sv. Jánom Kassiánom.

Benediktova regula ponúka štruktúru aj variabilitu. Podstatou tejto štruktúry je modlitba všetkých stopäťdesiat žalmov za jeden týždeň. Vychádza z nej poriadok dvoch, respektíve troch (nedeľňajších) nočných modlitieb – matutín či noktúrn, ktoré sa odvolávajú na verš Uprostred noci vstávam a zvelebujem ťa za tvoje spravodlivé výroky.(Ž 119, 62) a siedmich denných modlitieb, vystavaných na základe verša Cez deň ťa chválim sedemkrát pre tvoje spravodlivé rozsudky(Ž 119, 164), ktoré sa volajú laudes matutinae – ranné chvály (o 5.00 hod.), prima (o 7.00 hod.), tertia (o 9.00 hod.), sexta (o 12.00 hod.), nona (o 15.00 hod.), laudes vespertinae – večerné chvály (o 18.00 hod.) a modlitba pred spaním, nazývaná kompletórium.

Regulu sv. Benedikta si Karol Veľký vybral za vzor všetkých regúl pre Bohu zasvätený život v rámci Svätej ríše rímskej. Tomuto cisárovi a jeho dvornej škole môžeme ďakovať za obdobie takzvanej karolínskej renesancie, v rámci ktorej vzniklo mnoho liturgických textov a ich výkladov, ktoré sa používajú dodnes. Texty antifón, modlitieb, prefácií svätej omše, responzórií i modlitieb liturgie hodín majú pôvod práve v tomto období.

Sv. Benedikt z Aniane

Tento kvas nemalou mierou ovplyvnila veľká postava Franskej ríše, svätý Benedikt z Aniane. Narodil sa v roku 751, v roku 780 vstúpil do opátstva Saint-Seine pri Dijone, kde študoval orientálne, grécke a latinské mníšske reguly. V opátstve sa však nepodarilo presadiť život podľa reguly sv. Benedikta. Preto pri potoku Aniane neďaleko Montpellieru založil svoj prvý kláštor, ktorý podriadil asketickému spôsobu života podľa tejto reguly. Kláštor mal hneď od začiatku veľký význam a svojím spôsobom života oslovil Ľudovíta Zbožného, syna Karola Veľkého, ktorý sa rozhodol podľa vzoru kláštora Benedikta z Aniane zreformovať kláštory v svojej časti ríše. Reforma však oslovila aj ďalšie časti ríše. Alkuin z Tours, laický opát, kancelár cisára Karola Veľkého a veľký reformátor liturgie; Theodulf z Orleáns, jeden z mála známych tvorcov liturgických spevov, excelentný znalec Svätého písma; a Leinrad z Lyonu podľa nej nechali obnoviť opátstva, ktoré im podliehali. Biskupi, ktorí sa v roku 813 stretli v Chalon-sur-Saône, určili, že kláštory sa majú zreformovať v zmysle reguly sv. Benedikta. Ľudovít Zbožný na uskutočnenie mníšskej reformy zriadil kláštor v Inda – Korneliműnster, posvätený v roku 817. V tomto kláštore sa vzdelávali mnísi pre celú ríšu. Benediktova regula mala byť jediná, ktorá mala platiť pre mníchov a mníšky a tým ukončila obdobie takzvanej reguly mixty.

Benedikt z Aniane sa podujal vyriešiť aj úlohu jasného oddelenia mníšskeho a kanonického života vytvorením novej reguly pre kanonikov. V roku 817 predstavil spoločný poriadok mníšskeho života, capitulare monasticum. Stal sa tak tvorcom zjednoteného benediktínskeho života, ktorého podstatnou súčasťou bola práve liturgia hodín.

Stačí prax

Pre dejiny liturgie hodín sú dôležité i ďalšie dva historické momenty. Prvým je vznik františkánskej rehole, ktorý ju ovplyvnil v zmysle „sestry chudoby“. Vzniklo prvé zjednotenie liturgie v rámci jednej knihy, avšak aj ľudová zbožnosť, v ktorej namiesto ranných chvál, modlitby cez deň a večerných chvál prišla modlitba Anjel Pána. Okrem toho, z praxe prejsť za týždeň všetkých 150 žalmov sa vyvinula povinnosť laických bratov františkánov modliť sa stopäťdesiatkrát modlitbu Otče náš, v 13. storočí i stopäťdesiatkrát Zdravas Mária. Vďaka bratom dominikánom neskôr na tomto pôdoryse vznikla modlitba posvätného ruženca. Druhým historickým momentom dôležitým pre dejiny liturgie hodín je vznik jednotného breviára po Tridentskom koncile v rokoch 1545-1563.

Druhý vatikánsky koncil liturgiu hodín zreformoval a poskytol túto jedinečnú modlitbu univerzálnej Cirkvi. Dnes, päťdesiatštyri rokov po prijatí konštitúcie Sacrosanctum concilium, má každý človek dobrej vôle technické možnosti – napríklad internet – vďaka ktorým môže vniknúť do hĺbky tajomstva Božieho slova a jeho meditácie. Stačí napríklad navštíviť internetovú stránku www.breviar.sk. Nemusíme teoretizovať, stačí prax.

AMBRÓZ MARTIN ŠTRBÁK OPraem
Páčilo sa :
0