6. septembra 2017
Čítaní: 38
KN 36/2017 | Reportáž
Marianka dá nový impulz ochabujúcej viere
Utorok dopoludnia, bežný augustový deň. Hoci nie až taký bežný, v kalendári svieti sviatok Panny Márie Kráľovnej. Nechali sme za sebou ruch slovenskej metropoly, aby sme sa po niekoľkých kilometroch ocitli v úplne inom svete.

 Hoci do Marianky ešte premáva bratislavská mestská hromadná doprava, táto idyla na úpätí Malých Karpát je celkom odtrhnutá od stresu hlavného mesta. A nielen od neho. Aj od sveta, v ktorom občas nezostáva miesto pre Boha. Od sveta vašej vlastnej malej viery. Tu sa opäť stáva väčšou. Pretože najstaršie pútnické miesto na Slovensku má jednoducho svoju „chémiu“. Zamilujete sa doň, aj keď ste to vôbec nemali v pláne.

 

 

Kaplán Panny Márie

V rímskokatolíckom farskom úrade nás víta páter Marek Vadrna CCG. Jediný Slovák v činnej službe spomedzi piatich bratov tešiteľov, ktorí sú – s dlhšou historickou prestávkou – správcami tohto miesta už od roku 1927. S úsmevom sa nám predstaví ako „kaplán Panny Márie“. Okrem povinností v Bazilike narodenia Panny Márie má na starosti aj pútnikov. O Marianke, ktorá je – z rozprávania je to celkom zjavné – jeho veľkou vášňou, toho vie viac ako ktokoľvek iný. A hoci ku každému pútnickému miestu sa vždy viažu aj legendy, Marek Vadrna preferuje historické fakty. „Dejiny Marianky majú tri dôležité fázy. Prvou je stredovek. Začiatkom 13. storočia na tomto mieste vzniklo sídlo s kostolom, ktoré už malo vo vlastníctve sošku Panny Márie. Vieme to z listiny uhorského kráľa Ľudovíta z Anjou z roku 1377, v ktorej sa píše, že ‚existuje kostol Panny Márie v zemi zvanej Tál‘, že k nemu prislúchajú majetky a pozemky a jurisdikčne je podriadený panstvu Pajštúnskeho hradu. Kostol spolu s majetkami a pozemkami odovzdal kráľ Ľudovít Rádu sv. Pavla, prvého pustovníka, teda pavlínom,“ objasňuje Marek Vadrna.

Toľko fakty. Najznámejšia legenda o soške Panny Márie hovorí, že ju okolo roku 1030 vyrobil z hruškového dreva pustovník, ktorý žil v tomto údolí. Počas nepokojov, ktoré nastali v Uhorsku po smrti kráľa Štefana, musel odísť. Ukryl ju teda do bútľavého stromu, kde bola tri storočia. K jej opätovnému objaveniu sa viaže zázrak s prameňom. „Na rozdiel od legendy odborníci vznik sošky datujú do začiatku 13. storočia, čo je oveľa bližšie k realite. Už len podľa toho, ako dielo vyzerá. Už fakt, že si jeho autor vybral hruškové drevo, svedčí o tom, že to nemohol byť laik, ale umelec alebo remeselník. Soška bola v priebehu histórie upravovaná. Tvárička dnes už vôbec nezodpovedá stredovekej podobe, pretože ju v 17. storočí samotný generálny predstavený pavlínov upravil, keď ju pripravovali na slávnostnú korunováciu, aby baroková korunka na hlave Panny Márie pekne sedela,“ dopĺňa Marek Vadrna. 

Pavlíni, ktorí do Marianky prišli v roku 1377, podľa neho toto miesto veľmi zveľadili. „Postavili kláštor a nový väčší kostol, pretože starý pravdepodobne nevyhovoval ich rehoľným pravidlám ani spôsobu života. Pôvodne bol gotický, na prelome 17. – 18. storočia ho však zasiahol trend barokizácie. Barokové prvky sa zachovali na strope, na bočných kaplnkách sv. Michala, sv. Terézie z Ávily, sv. Pavla, prvého pustovníka a na predných bočných oltároch sv. Jozefa a sv. Joachima. Neskôr sa vplyvom purizmu svätyňa opäť zgotizovala – pribudol sem neogotický oltár, ktorý je tu dodnes.“

 

 

Pribudne raz kaplnka?

Púte, ako ich poznáme v súčasnej podobe, sú podľa pátra Vadrnu do veľkej miery „produktom“ protireformácie v období baroka. „Mariánska úcta bola vždy jednou z najúčinnejších odpovedí na reformáciu a pre veriacich bola vždy dôležitá. Masívne púte sa začali na prelome 17. a 18. storočia, keď sa sem presťahoval ostrihomský arcibiskup Kristián August. Ten sa do Marianky doslova zamiloval, dal postaviť veľký kláštor a múr okolo komplexu. Takmer celý svoj príjem venoval tunajším mníchom. Okrem iného si nechal vyrobiť aj kópiu sošky Panny Márie, ktorú si so sebou nosil na cesty.“

Po barokovej etape, keď sa prostredníctvom pútí prehĺbila mariánska úcta, prišla vláda Jozefa II., ktorý spečatil osud pavlínov – zrušil kontemplatívne rády, ktoré „nevykazovali žiadnu činnosť“, poslal do Marianky vojská, ktoré ich vyhnali a vzali všetko cenné. Miesto sa na dlhé obdobie stalo opusteným. „V roku 1791 tu vznikla farnosť s prvým ustanoveným farárom Michalom Milerom. Zaujímavosťou je, že na jeho menovacej listine je podpísaný Anton Bernolák. V roku 1927 – päť rokov po vzniku rehole – sem prišli tešitelia,“ dopĺňa Marek Vadrna.

Aj tí tu zanechali nezmazateľnú stopu. Najviditeľnejšou z nich je monumentálna kalvária umiestnená v prírodnej scenérii zalesneného úbočia, ktorá je jedným z ikonických prvkov pútnického areálu. Postavy z dreva sú v takmer životnej veľkosti. „Vznikala v rokoch 1930 – 1936. Jednotlivé zastavenia tvorili najskôr iba sochy, ktoré sú dielom známeho umelca z Kutnej Hory Bohumila Becka. Kaplnky okolo sôch pribudli až neskôr ako dary jednotlivcov či rodín. Zaujímavé je, že na vrchu kopca, kde sú tri kríže, mala pôvodne stáť kaplnka, v ktorej sa mali slúžiť sväté omše. Základný kameň požehnal Andrej Hlinka. Z finančných dôvodov sa však stavbu nepodarilo zrealizovať,“ objasňuje páter Vadrna a pre nás je to hodená rukavica. Na otázku, či by sa sen o kaplnke mohol jedného dňa predsa len stať skutočnosťou, ak sa nájde sponzor, má jednoznačnú odpoveď: „V sklade máme stále pôvodné drevené sochy, ktoré mali byť v kaplnke umiestnené – Panna Mária, Mária Magdaléna či svätý apoštol Ján.“ Stanú sa aj tie raz súčasťou krížovej cesty?

 

 

Komunistická pohroma

Vyhľadávaným miestom pútnického miesta je aj lurdská jaskynka. „Pôvodne bola pri kostole, neskôr ju preinštalovali na súčasné miesto. Dielo je teda v porovnaní s inými mladé, nemá viac ako sto rokov. Okamžite po jej prenesení sa jaskyňa stala kultovým miestom. Lurdské jaskynky vznikali všade ako prejav úcty k Panne Márii, ktorá sa zjavila v polovici 19. storočia v Lurdoch. Tá v Marianke však má aj hlbší význam, keďže tu máme súčasne aj milostivú vodu, a tiež sa tu stali i stávajú zázraky. Marianka, to sú podľa môjho názoru také malé slovenské Lurdy,“ myslí si kaplán.  

Dramatické udalosti v 50. rokoch zasiahli aj najstaršie pútnické miesto na Slovensku, keď počas komunistickej Akcie K internovali tešiteľov spolu s ostatnými rehoľami do sústreďovacích táborov. „Komunisti boli pohromou. Postavili cestu, ktorá ide naprieč údolím a neďaleko vybudovali kameňolom. Z kláštora spravili sklad, kam navláčili knihy z ostatných kláštorov. Je však zaujímavé, že napriek ich šafáreniu je voda v Kaplnke Svätej studne nezávadná a praskliny na strope objektu nespôsobili komorové odpaly v kameňolome,“ hovorí Marek Vadrna a dopĺňa, že po Akcii K pôsobili vo farnosti diecézni kňazi.

 

 

Soška v kríkoch

V 70. rokoch bol pokus o krádež sošky Panny Márie. Našla sa pohodená v kríkoch bratislavskej Medickej záhrady a prakticky zázrakom sa dostala naspäť do Marianky. „Aj dnes sa nájdu ľudia, ktorí tvrdia, že soška na oltári nie je pravá, že ide len o kópiu. Kópia síce vznikla, ale tá je dnes u nášho generálneho predstaveného. Vložili ju do oltára po krádeži originálu, ktorý po jeho nájdení v Medickej záhrade z opatrnosti radšej zamkli v sejfe stupavskej fary. Je od toho aj dokument,“ vysvetľuje kaplán Vadrna.

Tešitelia sa do Marianky vrátili po nežnej revolúcii v roku 1990. Z kláštora boli ruiny. Postupne ho zrekonštruovali a dnes slúži ako exercičný dom pre pútnikov. Konajú sa v ňom duchovné cvičenia a obnovy a obsadený je počas celého roka, nielen počas pútí. Časť budovy je sídlom vojenského ordinára.

 

 

Posledná kotva Cirkvi

Najviac pútnikov chodí do Marianky uctievať Matku Božiu počas hlavnej púte okolo Sviatku narodenia Panny Márie na začiatku septembra. Významnou je aj jarná púť na Sviatok Najsvätejšej Trojice. Pravidelne sa tu slávia Fatimské soboty spojené so zverením Panne Márii a počas hlavnej púte sa koná aj sviečkový sprievod k lurdskej jaskynke. Malebné miesto na úpätí Malých Karpát však nepriťahuje len pútnikov. „Odhadujem, že ročne sem príde 20- až 30-tisíc ľudí. Nielen na púť, ale aj za oddychom. Hneď ako je pekné počasie, areál je plný života. Problém máme len s parkovaním a s asfaltovou cestou naprieč údolím, ktorá je dedičstvom komunizmu a treba ho postupne riešiť,“ povzdychne si Marek Vadrna a vzápätí s úsmevom spomenie úspechy, ktoré sa vôbec nerodili ľahko. „Bazilika je dnes pekne zreštaurovaná, podobne okolie lurdskej jaskynky a konečne sa ide obnoviť Kaplnka Svätej studne. Na opravu stavby nad milostivým prameňom sa skladajú dobrovoľníci prostredníctvom účtu zverejnenom na známej sociálnej sieti. Od 13. mája 2017 do 16. mája 2018 navyše Apoštolská Penitenciária vyhlásila v Marianke mimoriadny jubilejný rok a veriaci môžu za obvyklých podmienok denne získať úplné odpustky.“

„Kaplán Panny Márie“ je do tohto údolia tiež zamilovaný. Cítiť to z jeho slov aj z energie, ktorou srší, keď nám rozpráva o Marianke. Panna Mária si jednoducho vybrala príťažlivé miesto. A určite vedela, čo robí. Ľudia si k nej stále hľadajú cestu a netreba ich k tomu ani veľmi prehovárať. „Mariánska úcta je poslednou kotvou Cirkvi. Keď zanikne mariánska úcta, bude ohrozená aj Cirkev. Som o tom presvedčený,“ neodpustí si úvahu Marek Vadrna. „Jeden z titulov Panny Márie je bojovníčka proti bludom sveta. Tak ako matka dokáže byť láskavá a milá, dokáže byť aj neľútostná. Keď ochraňuje svoje deti, vtedy je neľútostná...“ dodáva zamyslene. A my odrazu pociťujeme zvláštnu úľavu.  

Marianna Bublavá, Snímky: Peter Zimen
Páčilo sa :
0