6. septembra 2017
Čítaní: 44
KN 36/2017 | Misie
V Mexiku som sa naučila jednoduchosti
Mária Buláková (25) pochádza z oravskej obce Zázrivá a donedávna pôsobila ako saleziánska misijná dobrovoľníčka v saleziánskom centre v mexickom meste Matagallinas. Misijná služba ju – ako hovorí - priviedla okrem iného aj k väčšej jednoduchosti, akceptácii a sebaprijatiu.

 Spomínate si na chvíle, keď ste boli už napevno rozhodnutá odísť do zahraničia na dobrovoľnícky pobyt?

Samozrejme, spomínam si. Keď som počas prvých mesiacov v Mexiku prežívala kritické okamihy, vždy som si spomínala na moment, keď som sa rozhodla ísť na misie. Mexiko nebola krajina, ktorú som si vybrala. Nikto z dobrovoľníkov si nevyberal krajinu. Krajina nám bola pridelená na základe našich schopností, zručností či charakteru. Mojou veľkou túžbou bolo ísť do Angoly, preto som počas prípravy trošku nahliadala do portugalčiny. No keď mi oznámili, že pôjdem do Mexika, začala som so španielčinou. Misijné dobrovoľníctvo nie je o cestovaní a plnení si detských snov; misijné dobrovoľníctvo znamená byť ochotný ísť tam, kde je to potrebné.

 

Z čoho pozostávala príprava na misijné dobrovoľníctvo?

Príprava pozostávala okrem iného zo školení s odborníkmi. Pomohli nám v tom, aby sme sa dokázali správne konfrontovať s problémami. Zároveň sme absolvovali osobnú prípravu, ktorá spočívala v spoznávaní našich osobností, hodnôt a z práce na sebe.

Začiatky v neznámej krajine na opačnom konci sveta neboli zaiste ľahké.

Prvé pocity boli spojené s kultúrnym šokom. Sprchovať sa s jedným vedrom studenej vody, žiadna skriňa, rôzny hmyz, šváby – to ma trošku zaskočilo, aj keď som bola teoreticky na to všetko pripravená. Prakticky však nie. Spomínam si, že pred svojou prvou sprchou som si sadla na posteľ so zrakom upretým na vedro a opakovala som si vetu, ktorú mi hovorieval jeden môj profesor: „Mária, na všetko sa dá zvyknúť. Aj na gilotínu - ale len raz.“ Následne som si povedala, že ak títo ľudia dokážu žiť takýmto spôsobom života, dokážem to aj ja.

 

Čo ste tam ako misijná dobrovoľníčka robili?

Ako misijný dobrovoľník si nevyberáte prácu, ktorú chcete robiť. Pôsobila som v saleziánskom stredisku pre dievčatá a mojou úlohou bolo pomáhať im pri všetkých aktivitách v štúdiu. To znamená, že som bola s nimi pri všetkých hrách, nácvikoch, v jedálni, študovni, ale aj pri prácach, modlitbách, spevoch či tancoch. Dávala som pozor, aby nerobili zle, aby sa správali slušne, usmerňovala som ich, napomínala i vyučovala, keď to bolo potrebné. Súčasne som bola pripravená odpovedať na všetky otázky a nejasnosti v súvislosti s učivom a domácimi úlohami. Okrem asistencie som fotografovala, zhotovovala videá, pracovala s dokumentmi v kancelárii saleziánskych sestier, vytvárala ozdoby, plagáty, drobnosti pre dievčatá. A pracovala som aj na poli.

 

Ako ste vnímali náboženský život miestnych ľudí?

Mojím hlavným misijným miestom bolo mesto Matagallinas. Ľudia tam hovorili, že veria, ale zároveň dávali veľkú váhu miestnemu kultu. Napríklad obetovali sliepky, aby si vyprosili dobrá, ako úspech, peniaze, zdravie. No tento kult má aj svoju negatívnu stránku, pretože ním preklínali ľudí alebo želali zle svojim nepriateľom.

 

Prekvapilo vás niečo na ich slávení liturgie?

Zaujalo ma, že ako obetné dary prinášali ľudia všetko, čo chceli obetovať a darovať kňazovi – bol to aj istý druh „obchodu“ s Bohom, aby vypočul danú prosbu. Obetným darom mohlo byť všetko od pracieho prášku až po živú ovcu. Na sviatok Obetovania Pána ľudia priniesli do kostola sošky Dieťaťa Ježiša, aby ich kňaz požehnal. Po skončení svätej omše prišli všetci pohojdať sošku Dieťaťa Ježiša a pobozkať ju. Bola som prekvapená, s akou radosťou a nadšením muži hojdali túto sošku.

 

Okrem duchovnej stravy je potrebné posilniť sa aj na tele. Ktoré typické mexické jedlá vám najviac zachutili? A pripravili ste miestnym aj nejaké naše tradičné jedlo?

Na mexické jedlá som si musela zvyknúť. Myslím, že celkovo mi trvalo osem mesiacov, kým som si zvykla na typickú mexickú stravu. Hneď prvý týždeň som ochorela, pretože som nebola zvyknutá na tortily a raz som skoro zomrela z čili. Veľmi mi chutia jedlá ako tacos de papa (tacos so zemiakmi), gorditas de papa (tortila so zemiakmi, syrom a čili), quesadillas (tortila s typickým miestnym syrom), nachos. Slovenské jedlá som nepripravovala, pretože som nemala potrebné ingrediencie a ani možnosť variť. Keď som mala veľké žalúdočné problémy, tak som si varila slovenskú hrachovú polievku, a viem, že sa jej veľmi divili.

 

Čo vám dala do života misijná dobrovoľnícka služba v Mexiku?

Naučila ma väčšej jednoduchosti – prať v rukách každý deň, sprchovať sa s jedným vedrom vody, mať vodu na prídel, pracovať s hnojom po vyštudovaní vysokej školy. Okrem toho ma naučila sebaprijatiu. Keďže môj organizmus nebol zvyknutý na miestne komáre, po každom bodnutí mi zostala jazva, preto moje ruky a nohy zostali škaredé a plné jaziev. Navyše som počas dobrovoľníckej služby pribrala 13 kilogramov, čo mi dáva zabrať, aby som sa vedela prijať taká, aká som.

Pavol Kall, snímka: archív Márie Bulákovej
Páčilo sa :
0