19. septembra 2012
Čítaní: 16 187
KN 38/2012 | Duchovná obnova
Duchovný zápas a užitočné rady múdrych starcov
Nielen telesný či duševný odpočinok, ale aj odpočinok ducha si vyŽaduje potrebné okolnosti. Tie chránia to najvzácnejšie, čo človek má – jeho srdce

Podľa niektorých autorov kresťanskej spirituality je duchovný odpočinok možný len ako výsledok duchovného zápasu, ktorého cieľom je nadobudnutý duchovný pokoj. Zdôrazňujú, že duchovný zápas môže mať vonkajšiu i vnútornú podobu. Na človeka zvonka útočia rušivé podnety, v jeho vnút­ri sa zasa ozývajú negatívne obrazy a zážitky. Cieľom týchto útokov je obrať človeka o vnútorný pokoj, o vnímavosť na Boží hlas. Úlohou duchovného zápasu je teda zvíťaziť nad útokmi zvonka i zvnútra. Aké sú charakteristiky tohto duchovného zápasu?

 

Prvý predpoklad
duchovného zápasu
Prvým rozmerom duchovného zápasu je askéza. Čosi, čo sa zo životného štýlu dnešných ľudí takmer vytráca. Askéza je rozšírená na kresťanskom Východe. O jej rozvinutie sa významne zaslúžili mnísi Anton a Teodosios Kyjevský, ktorí stáli na počiatku kresťanstva v Rusku. Asimilovali asketické bohatstvo Byzancie, ktoré sa stalo súčasťou ruskej duchovnosti hneď po prijatí kresťanstva (v roku 988). Duchovný život sa odvoláva na tradíciu duchovného otcovstva a triezvosti mysle, tzv. nepsis (stav bdelosti po dlhom očisťovaní). Duchovní autori chápali askézu ako neodlučiteľnú súčasť duchovného boja. Nemala charakter samoúčelného cvičenia, ale vždy sa zameriavala na konkrétny cieľ. Napríklad všeobecná zdržanlivosť zdôrazňovala potrebu chrániť sa nečistých myšlienok ako diabolských pokušení. Za prostriedky v tomto boji označuje kríž a Ježišovu modlitbu. Okrem toho odporúča i striedmosť v jedení, boj proti prirodzenej lenivosti (vyhnanie diabolského lenivca z nášho vnútra), povzbudzuje k neustálej bdelosti a dokonca je proti príliš dlhému spánku. Odporúča recitovať žalmy, ktoré majú podľa viacerých autorov silu exorcizmu. Tieto asketické praktiky sú pre náš duchovný život stále aktuálne.

 

Boj s myšlienkami v srdci
Druhým rozmerom duchovného zápasu je zachytávanie a rozlišovanie myšlienok, ktoré sa nám ponúkajú a majú vplyv na našu dušu. Niektoré majú charakter návrhu alebo prichádzajú v rôznych súvislostiach. Boj v oblasti myšlienok je jeden z najnáročnejších. Nil Sorský odporúča niektoré z nich zahnať ihneď a proti iným odporúča systematicky bojovať. Pred niektorými sa nepriamo ochránime intelektuálnou činnosťou, koncen-tráciou mysle na niečo užitočné a dobré. V iných prípadoch odporúča zadržať dych, aby sa pozornosť človeka preniesla na pozorovanie stavu tela. Vo svojom diele Regula zdôrazňuje jednotu mysle a srdca. Ako nevyhnutné prostriedky boja uvádza vzývanie mena Ježiš, recitovanie žalmov, ale i myšlienku na smrť, na posledný súd, pokánie, ľútosť, odstup od svetských starostí a tiež fyzickú prácu. Tvrdí, že život človeka je neprestajným bojom na bojisku vlastného srdca. Všíma si rôzne typológie človeka, ktoré môžu pomôcť určiť stratégiu duchovného zápasu.
Osobitnú pozornosť venoval Nil Sorský boju proti zmyselným myšlienkam. Tu okrem spomínaných prostriedkov odporúča konkrétnu modlitbu s pozdvihnutím rúk k nebu: „Mocný Pane, bojuj a zvíťaz ty za nás.“ V tejto krátkej modlitbe je obsiahnutá zdravá pokora prosiaceho človeka a vedomie, že na duchovné boje človek sám nestačí. Serafim Sarovský ako účinný prostriedok duchovného zápasu a rozlišovania myšlienok označuje sústredenie. „Len vtedy, keď myseľ i srdce budú zjednotené v modlitbe a myšlienky skoncentrované, srdce sa zohreje duchovným teplom, z ktorého zažia­ri svetlo Krista, naplniac pokojom a radosťou celý svet.“ Bol skutočným majstrom duchovného rozlišovania. Uvedomoval si, že duch, ktorý vnuká myšlienky, je v počiatočnom štádiu ťažko identifikovateľný, a preto odporúča odmietnuť všetky podnety a myšlienky. Vedel totiž o zákernosti a maskovaní nepriateľa našej duše, ktorý sa usiluje vstúpiť do jej vnútorných priestorov na prvý pohľad šľachetnými a dobrými podnetmi. Kritériom rozlišovania duchov je pre Serafima Sarovského pokoj srdca. Zatiaľ čo dobrý duch vedie človeka k vernosti, čistote, čestnosti a vyrovnanosti, zlý duch podnecuje človeka k popudlivosti, nepokoju a zlobe.

 

Rady Makária, Silvána, Sofrónia
Starec Makárius prišiel so známou vetou: „Kde je zmätok, tam je nepria­teľ našej duše. Kde je pokoj, tam je Boží Duch.“ Podľa neho si boj proti zlým myšlienkam vyžaduje dva postoje: nepodľahnúť ich prvým ponukám a odmietnuť ich Ježišovou modlitbou. Odporúčal, aby sa človek, ktorý je pokúšaný, príliš nezapodieval zlými myšlienkami, ktorým chce odolať. Prílišná koncentrácia na ne má opačný efekt. Nepomôže ich analýza, ale ich vyznanie. Makárius poukazuje na náš strach plynú­ci z pýchy: chceme vyzerať lepšie, než akí sme v skutočnosti, a tým sa staviame do pozície pyšného farizeja v chráme, ktorého tupá spokojnosť so sebou spôsobila, že neodišiel domov ospravedlnený.
Silván z Athosu a starec Sofrónius definovali boj proti myšlienkam ako vedu, ktorej podstatou je neprijímať žiadnu myšlienku. Opäť sa tu objavuje tendencia odmietnuť nielen zlé myšlienky, ale aj všetky nejednoznačné myšlienky. Ide o čistotu mysle, ktorej podstatou je uchovať nasmerovanie našej mysle na Boha. Toto je podľa nich úlohou zasvätenej osoby a hlavným poslaním mnícha. Boli presvedčení, že prostredníctvom zlých myšlienok vchádza do nás nenápadným spôsobom sila Zlého. Pri istej príležitosti sa jeden zo starcov vyjadril: „Ak ti tvoja myseľ našepkáva ‚ukradni‘ a ty jej vyhovieš, pre túto samotnú skutočnosť dáš diablovi moc nad sebou.” Ak zlé myšlienky a vášne nad tebou víťazia, staneš sa nádobou zlých duchov. Myšlienky proti blížnemu sa stávajú akoby bombou, ktorá vyhodí do vzduchu ľudské vzťahy. „Každá zlá myšlienka, ktorá nám zíde na um, má negatívny odraz i na naše osobné vzťahy. Srdce blížneho vníma túto moc zla, ktorej sme podriadení.“ Na konci života Sofrónius hovorieval: „Čoho sa najviac obávam v budúcnosti? Ak sa nenaučíte poraziť každú zlú myšlienku, dostanete do nebezpečenstva seba i celý kláštor.“ Preto starci Silván a Sofrónius ponúkajú niekoľko rád.
Prvá je neprijímať myšlienky, ktoré nie sú jednoznačne orientované na Boha. Sú presvedčení o tom, že ak sa človek pustí do dialógu so svojimi zlými myšlienkami, i keď im protirečí a podarí sa mu ich oddialiť, ony sa neskôr vrátia. Opakujú to isté, až kým človeka neprivedú k hriechu a nedosiahnu jeho pád. Druhým silným obranným mechanizmom je modlitba. Tretím je vykonávanie inej činnosti: „Ak vám napadajú vášnivé myšlienky, choďte pracovať, stretnite sa s niekým.“ Štvrtý spôsob je podľa nich najdôležitejší – pokora. „Ak vidíš, že iný duch bojuje proti tvojmu duchu, pokor sa a bitka prestane. Človek sa má počas celého svojho života učiť Kristovej pokore. Pokiaľ sa to nenaučí, myšlienky nenechajú jeho dušu v pokoji a on sa nikdy nebude schopný modliť čistým duchom,“ hovorí Silván.

 

Ľútosť, pokánie a dar sĺz
Tretím rozmerom duchovného zápasu je ľútosť a pokánie. Ján Klimak píše, že ľútosť a pokánie sú obnovením krstu, vedú k nadobudnutiu pokory, sú ovocím nádeje a zmierujú s Pánom. Pri ľútosti nejde o to, aby sme kládli svoje hriechy pred Boha, o to menej svoje dobré skutky. Predovšetkým mu s pevnou vierou predkladáme svoje slabosti a nedostatky a od neho potom dostávame pomoc nad všetky naše očakávania. V miere, v akej sa ponárame do priepasti pokory, sa nás zmocňuje pravá ľútosť, ktorá už nie je len výsledkom nášho úsilia, ale Božím dielom. Pri pokání dochádza k hlbšiemu spojeniu s Bohom. Pokánie a ľútosť sa premieňajú na pokoru, ako sa kvas a múka stávajú chlebom. Ľútosť je všeobecnejší výraz, ale používa sa aj iný – „hlas svedomia“. Hlas svedomia je stav citlivosti srdca, ktorú človek zachytáva počas modlitby alebo duchovného čítania. „Keď ti jedno slovo tvojej modlitby prináša sladkosť alebo výčitku, zostaň pri ňom, pretože vtedy sa tvoj anjel strážny modlí s tebou.“ Ľútosť a citlivé svedomie plodia dar sĺz. Duchovný človek by mal stále pamätať na svoje hriechy a myšlienkou na smrť neustále zvlhčovať svoju tvár. Slzy sú podľa Jána Klimaka zdrojom očisťovania, pokroku v láske k Bohu, zmývajú hriechy a eliminujú vášne. Citli­vé svedomie, slzy a žiaľ sú zdrojom tajomnej útechy a duchovnej radosti.

 

Otcovia, nielen učitelia
Ďalším rozmerom duchovného zápasu je dobré duchovné vedenie. Paisij Veličkovskij, známy obnovovateľ duchovného otcovstva, ktoré sa na kresťanskom Východe nazýva starectvo, píše: „Každý by mal mať nejakého odborníka v duchovnej oblasti, ktorému by otvoril svoje vnútro a jeho rady by bral tak vážne, akoby mu to hovoril samotný Pán.“ Zdôrazňuje však aj to, čo by malo charakterizovať duchovného vodcu. Mal by byť otcom v pravom zmysle slova, nielen učiteľom nejakej náuky. Duchovné otcovstvo sa odvodzuje od otcovstva Boha, preto je úlohou duchovného otca bdieť nad duchovným rastom zverených ľudí. Od duchovného otca sa očakáva nielen neustále poznávanie Boha, ale i schopnosť rozumieť duši človeka a citlivo sa jej dotýkať. Niektorí duchovní otcovia mali dar kardiognózie – schopnosti čítať v ľudskom srdci. Duchovný otec nemusí byť nevyhnutne kňazom. Spočiatku sa nerozlišovalo medzi odhaľovaním myšlienok a vyznaním hriechov v rámci sviatosti zmierenia. Až neskôr, na začiatku 11. storočia sa začalo jasnejšie rozlišovať medzi vyznaním hriechov v rámci sviatosti zmierenia a medzi vyjavením myšlienok v rámci duchovného vedenia. Podstatný rozdiel spočíva v tom, že duchovné vedenie sa týka budúcnosti, a tak dotyčný hovorí o svojich plánoch a myšlienkach. Sviatosť zmierenia sa týka minulosti, človek vyznáva svoje hriechy pred Bohom a jeho kňazom. Duchovný otec musí mať aj dar rozlišovania. Spočiatku sa predpokladalo, že táto dispozícia je výlučne Božím darom. Postupne čoraz viac duchovných autorov na Východe nadobudlo presvedčenie, že tento dar dostanú všetci, ktorí majú čisté srdce a venujú sa čítaniu cirkevných otcov. Napokon by duchovní otcovia mali mať dar slova, teda schopnosť vedieť s ním správne narábať, umenie hovoriť v správnom čase a na správnom mieste, no nielen hovoriť, ale žiť tak, ako to vyžadujú od druhých. Aby bol duchovný boj účinný, je potrebný istý záväzok. Aj ten, kto sa dá duchovne viesť, má určité povinnosti. Očakáva sa od neho poslušnosť a vernosť. Ak tieto skutočnosti chýbajú, duchovné vedenie nemôže dosiahnuť svoj cieľ.

PETER DUFKA SJ
Páčilo sa :
73