27. septembra 2017
Čítaní: 41
KN 39/2017 | Duchovná obnova
Staňme sa svedkami nádeje
Don Titus Zeman chcel dať v kňazskej službe svoj život Bohu. Dal mu aj svoj väzenský život a stal sa mučeníkom za duchovné povolania. Aj my dnes, uprostred sveta bez Boha, máme byť svedkami viery a džbánmi živej vody pre iných.

 Evanjelista Ján píše, že poprední predstavitelia židovského národa sa po vzkriesení Lazára zišli a vyriekli definitívny ortieľ nad Ježišom. „Čo robiť? Veď tento človek robí mnoho znamení!  Ak ho necháme tak, všetci v neho uveria, prídu Rimania a zničia nám toto miesto i národ.“ Napokon sa zhodli na tom, že je „užitočnejšie, aby zomrel jeden človek za ľud a aby nezahynul celý národ.“ (porov. Jn 11, 46-50)

Viackrát sa v rôznych obmenách táto evanjeliová scéna počas dejín zopakovala. Ježiš a jeho učenie, hoci také ľudomilné i zázračné, je pre spoločenské či ekonomické záujmy krajiny neprijateľné a nebezpečné. Iba sám Pán môže posúdiť, nakoľko takéto konštatovania a rozhodovania boli omylom a nakoľko pokrytectvom.

Po druhej svetovej vojne sa v našej krajine chopili moci komunisti, ktorí v Cirkvi a v jej učení videli jednu zo základných prekážok uskutočňovania svojich projektov. Dôsledne uskutočňovali osvietenské ideály 19. storočia, v ktorých vládlo presvedčenie, že človek môže radostne, rozumne a slobodne budovať svoje šťastie len vtedy, keď sa oslobodí od viery a náboženstva.

Ničili, ale nevládali zničiť

Komunistické revolúcie presadzovali svoje ideály za cenu zničenia mnohých životov. Využívali širokú škálu represií: fyzickú likvidáciu, odňatie majetkov a podnikov i nanucovanie ideológie, ktorá vyžadovala opustiť praktizovanie viery. Medzi tými, ktorým komunisti zničili alebo úplne rozvrátili cestu života boli biskupi, kňazi a zasvätené osoby. Obmedzovali ich pôsobenie a aktivity a v prípade neposlušnosti alebo akejkoľvek kritiky či odporu ich zatvárali do väzenia.

Istý väzeň z päťdesiatych rokov, ktorý nebol veľmi veriaci, vo svojej výpovedi týkajúcej sa beatifikačného procesu Titusa Zemana svedčí, že vo väzení spoznal tri druhy kňazov. Boli takí, ktorí sa uzavreli do svojej cely, študovali jazyky a s nádejou sa pripravovali na budúcnosť. Stránili sa však akejkoľvek aktivity, ktorá by im mohla priťažiť. Našli sa aj takí, ktorí pre svoju záchranu zrádzali a donášali. A napokon boli aj takí, ktorým ani väzenie neprekážalo v tajnom slúžení omší aj pre spoluväzňov; vysluhovali sviatosť zmierenia, apoštolovali medzi väzňami. Najmä táto tretia skupina, do ktorej patril aj náš nastávajúci blahoslavený don Titus Zeman, nám svedčí o tom, že v životoch mnohých kňazov a veriacich ani takéto veľké a tvrdé zásahy neznamenali znechutenie, opustenie viery, vernosti Bohu, ba ani apoštolátu.

Rozbité ideály     

Don Titus mal desať rokov pred sebou cestu saleziánskeho kňazského života: žiť v spoločenstve s bratmi a pracovať pre dobro mladých, vychovávať ich k mravnosti, k dobrým ideálom a pomôcť im objaviť kresťanské povolanie, či už vo svete, alebo v duchovnom stave. Kvôli tomu mali saleziánske domy vždy dvor, na ktorom sa mladí spolu so saleziánmi stretávali a hrali. Mali však i kostol alebo kaplnku, kde im saleziáni pomáhali učiť sa modliť a stretávať sa s Kristom. V otcovskom a priateľskom prostredí sa saleziánsky dom stával aj ich domovom. Nezriedka sa k tomu pridala aj škola, ktorá ich pripravovala na život.

Don Titus sa ako mladý kňaz ponoril do tohto saleziánskeho sveta a podľa vzoru dona Bosca približoval mnohých mladých k Bohu. Svedkovia z bratislavskej Miletičovaj ulice hovoria, že okolo dona Titusa často bývala veľká skupinu chlapcov, ktorá na ňom priam visela. Neskôr bol profesorom na trnavskom gymnáziu, ktoré bolo zverené saleziánom. Máme svedectvá, že bol dôsledným a náročným učiteľom. Vždy však bol aj láskavý, pozorný a vedel si získať srdcia svojich žiakov.

Spoločenské okolnosti však z tohto ideálu nenechali kameň na kameni. Saleziánske domy, podobne ako všetky ostatné rehoľné domy na Slovensku, násilím zavreli. To, pre čo chcel i Titus Zeman žiť, sa stalo zakázaným. Vychovávať mladých vo viere v Krista a k životu v Cirkvi už nesmel.

Nie je to podľa mojich predstáv

Čo robiť, keď nám okolnosti zrazu nedovolia robiť to, po čom bytostne túžime? Keď nám niekto alebo niečo rozbúra naše ideály? V dnešnom svete sa tento problém javí aj v tejto podobe: čo robiť, keď sa cítim bezvýznamný, neschopný presadiť sa? Keď sa cítim neužitočný pre svoje okolie? Má môj život zmysel? Spočíva úspešnosť a plnosť života len v tom, že sa naplnia naše sny a predstavy?

Raz som v Taliansku stretol mladého človeka. Mohol mať do 30 rokov. Keď sme sa spolu začali rozprávať, povedal mi tieto prekvapivé slová: „Vieš, don, môj život, to je vlastne doživotie. Musím chodiť do roboty a zarábať peniaze. Naozaj slobodní sú tí, ktorí majú peniaze a nemusia robiť. Keby som stavil na správne čísla a vyhral niekoľko sto miliónov, bol by som slobodný.“ Tento mladý muž, ešte slobodný, ktorý mal auto a celkom dobrú prácu, takto prežíval svoj život. Oproti nemu tu máme svedkov, ktorých život prerušilo väzenie a vzalo im najkrajšie roky života; oni však v tom všetkom vedeli vidieť ťažké, ale krásne dobrodružstvo s Bohom.

Don Titus a mnohí iní hrdinskí kresťania aj ďalší ľudia v tých ťažkých časoch vedeli, že je možné ísť napred, aj keď sa všetko to, čo sa im zdalo ako prirodzená cesta ich života zrútilo. Silný vnútorný život a silná viera v Boha v sebe majú potenciál nádeje, ktorá sa nevzdáva.

Z viery vyplýva nekonečný potenciál nádeje. Boh stojí pri nás aj v ťažkých chvíľach. Nie ako garant toho, že sa nám nič zlé a nepríjemné nestane, ale ako ten, ktorý nás cez všetko prevedie. Navyše, aj v okolnostiach, na ktoré sme nemysleli ani v najhoršom sne, sú možnosti milovať, veriť a dúfať, možnosti mať silu a všetko prekonať. Don Titus dal svoj väzenský život Bohu, tak ako mu ho chcel dať v saleziánskej kňazskej službe medzi mladými. Nie sme to totiž my, kto rozhoduje, kde a ako môžeme milovať Boha. My sa len s jeho milosťou rozhodujeme milovať ho, vidiac jeho obetu a lásku, ktorou nás vykúpil.

Toto ma dlhé roky trápi

Dona Titusa Zemana však netrápilo len to, že príchod komunizmu zničil prirodzený chod jeho života. Trápila ho aj iná skutočnosť. Veľmi chcel pomôcť svojim bratom, no nevyšlo to. Z tretej výpravy všetkých – až na malé výnimky – pochytali. Don Titus to vedel a bolo mu to veľmi ľúto. Namiesto naplnenia nádeje im priniesol roky väzenia. Podobný pocit dobre poznáme aj z bežného života: koľkokrát sme chceli to najlepšie, no nevyšlo to. Ba čo viac, dopadlo to úplne naopak. A v srdci nám zostal trpký pocit.

Keď sa don Titus po trinástich rokoch väzenia dostal podmienečne na slobodu, stretol sa s donom Antonom Srholcom, ktorý bol účastníkom jeho výpravy a tiež si odsedel roky vo väzení. Prvá Titusova otázka, po krátkom mlčaní, bola: „Tonko, nehneváš sa na mňa za ten pokazený život?“

To prezrádza najmenej dve skutočnosti: don Titus veľa trpel aj pri myšlienke na tých, ktorí namiesto dokončenia svojich štúdií skončili vo väzení. Objavujeme tu však aj druhú vzácnu skutočnosť: jeho veľkú citlivosť a skromnosť voči svojim mladším bratom. Don Srholec to vyjadril takto: „Poznal som veľa kňazov. Niektorí boli a sú fantastickí, on však bol jediný z tých, čo poznám, ktorý sa dokázal ospravedlniť za to, že chcel mnohým ľuďom pripraviť veľký dar a stal sa pravý opak.“

Život ide napred aj vtedy, keď sa nám veľa vecí nevydarí, ba aj keď sa nám nevydaria tie naše najkrajšie a najsvätejšie predsavzatia. Aj vtedy, keď niekto okolo nás musí trpieť. Aj toto všetko je v Božích rukách.

Don Titus prináša nádej aj všetkým, ktorých netrápi len vlastný osud, ale aj to, že nevedeli pomôcť svojim najbližším. Bola to ich chyba? Bola to nešťastná zhoda okolností? Je to zmes týchto dvoch skutočností? Je tu aj štvrtá skutočnosť: Božia prozreteľná a milosrdná láska, ktorá je nad všetkým. Aj nad tým, čo sa zdá ako nešťastná zhoda okolností, aj nad našimi chybami a omylmi. To všetko treba vložiť do Božieho milosrdenstva. Netreba sa báť vyznať to aj pred ľuďmi. Aj pred tými, pred ktorými sa cítime vinní. To všetko nás môže oslobodiť.

Dá sa dnes žiť nový život?

Dona Titusa postihli dve skutočnosti, ktoré môžu ohroziť náš život v Kristovi: niečo alebo niekto nám zničí naše plány; alebo urobíme či prežijeme niečo, čo nás vnútorne ťaží a trápi.

Svätý Pavol v 8. kapitole Listu Rimanom pre nás, kresťanov všetkých čias, napísal slová víťazstva a nádeje. Kresťan má vedieť, „že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 18). Apoštol k tomu vzápätí dodáva: Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Tieto slová nás privádzajú k dvom dôležitým skutočnostiam: k sile nádeje a k prvenstvu lásky pred okolnosťami života.

Sila nádeje

Sväté písmo i svedectvo dona Titusa nám hovoria, že sila nádeje môže prekonať všetko zlé a ohrozujúce. Náš nový blahoslavený aj vo väzení vedel, že utrpenie je menej ako Božia sláva. V sile tejto nádeje zostával kňazom i apoštolom.

Titus Zeman ukázal silu svojej nádeje vo väzení. My sme povolaní vydávať svedectvo o sile nádeje v súčasnom svete. Veľmi krásne to vyjadruje pápež František: Hoci sme v spoločnosti „bez Boha“, hoci sme akoby na púšti, práve tu treba „ľudí viery, ktorí svojím životom ukážu cestu do zasľúbenej zeme a tak udržia nádej nažive. V každom prípade, za týchto okolností sme pozvaní byť džbánmi, z ktorých sa druhí môžu napiť. Niekedy sa džbán premieňa na ťažký kríž, ale veď práve na kríži pribitý Pán sa nám daroval ako prameň živej vody. Nenechajme si ukradnúť nádej!“ (Evangelii gaudium 86)

Prvenstvo lásky je dôležité

Druhou dôležitou skutočnosťou je, aby sme si uvedomili prvenstvo lásky. Milujúcim všetko slúži na dobré. Často toto poradie zamieňame – myslíme si, že ak nám Boh dá všetko, čo si predstavujeme, potom ho budeme milovať. To je však veľký omyl, ktorý nám prekáža v opravdivejšom kresťanskom živote.

Don Titus a mnohí iní trpiaci kresťania jeho čias ukazujú, že človek, milujúci Boha, dokáže svoj život v akýchkoľvek okolnostiach prežiť dôstojne. Don Titus najprv miloval. Potom sa všetko to, čo prežil, z lásky stalo niečím krásnym. Aj jeho vnútorné trápenia, vonkajšie bolesti i pocit zničeného života. To všetko nadobudlo svoj zmysel v Bohu.

Život s Kristom a v ňom nie je nikdy premárnený. Aj keď cítime, že sme niečo pokazili alebo sa nám zdá, že nám unikajú možnosti, ktoré majú k dispozícii iní. Uprostred spoločnosti, zameranej proti Bohu a Cirkvi, sa našli ľudia ako don Titus, ktorí aj napriek svojim slabostiam a bolestiam vedeli odvážne žiť svoj nový život v Kristovi.

Nech nám don Titus a mnohí iní neznámi svedkovia viery tých čias pomáhajú byť dobrými svedkami nádeje aj dnes, uprostred sveta bez Boha. Smäd po Bohu tu však jestvuje. A hľadajú sa tí, ktorí dokážu byť džbánom živej vody pre iných.

Pavol Grach, snímka: tituszeman.sk
Páčilo sa :
0