6. októbra 2017
Čítaní: 31
KN 40/2017 | Kultúra
Geniálnym umením vyzvala Slovákov na premenu
BOŽENA SLANČÍKOVÁ-TIMRAVA (2. 10. 1867 POLICHNO – 27. 11. 1951 LUČENEC), SPISOVATEĽKA EURÓPSKEHO FORMÁTU,BY 2. OKTÓBRA OSLÁVILA SVOJE 150. NARODENINY

Umelkyňa, ktorá dokázala nahliadnuť do ľudských du ší, prežila takmer celý svoj­ život na (evanjelických) farách v novohradských dedinkách – Polichne a Ábelovej (ako učiteľka v materskej škole). Otcova a neskôr aj fara brata (dvojčatá) jej zaiste ponúkli mnohé možnosti na rozvíjanie neobvyklé­ho pozorovacieho i napodobňovacieho talentu: „Mala som túžbu čo najkratšie vyjadriť zavše i od zlosti to, čo je na ľuďoch. Ich vonkajšok ma tak nezaujímal. Len keď sa zvláštne prizriem, vidím na ľuďoch šaty. Ale tváre! Toho som si dobre všímala.“ (Živena, 1937; Timrava v kritike a spomienkach, 1958, s. 106)
Satiricky sa podujala na vonkajšie, no najmä vnútorné charakteristiky jednotlivcov i society v črtách, poviedkach, novelách, ale aj divadelných hrách. Neúprosne bez ilúzií a faloš­ných predstáv s majstrovským využitím jazykových prostriedkov pustila analytickú sondu do hĺbok psychiky sedliackeho ľudu i vidieckej inteligencie. Podstatou však bolo hľadanie pravdy. Jej irónia nikdy nebola nadradená alebo poplatná akýmkoľvek kruhom. Nebola nerozumným vý­smechom, ktorý by hanobil človeka či národ. No nešlo ani o odobrenie vysmievajúcim sa javom. Naopak, prísne zobrazenou realitou podávala pomocnú ruku človeku, aby pomenované premenil, a tým sa pozdvihol. Za odkrývaním nejednoznačnosti sprá­vania Timraviných postáv cítiť lásku. Nikdy však patetický cit. Od začiatku sa nebála nastavovať si latku originálne, a to v mene pravdivosti voči ľudskému vnútru, prejavujúcemu sa v detaile; mimike a geste.


Odmietala kompromisy v láske
Timravina drsná realistická vecnosť, vstup in medias res, štylistická údernosť až ironická prostorekosť v kombinácii s „patetickou“ štylizá­ ciou nasadzovala nečakane vtipnú korunku hlbokým umeleckým obrazom. Našu literatúru obohatila o psychologicky prepracované hrdinky s neurčitým splínom, dobovou náladovosťou, navyše aj nezvyklo bezočivé.
Timrava odmietala akýkoľvek citový kompromis v láske. Vysmievala sa sentimentalite, povrchným a neživotným citom. Ostro kritizovala uprednostňovanie majetkové­ ho či iného zabezpečenia na úkor hĺbky ľúbenia, a to už od svojej prvej publikovanej poviedky
Za koho ísť? (Slovenské noviny, 1893). Ľúbostná disharmónia ústi k vytriezveniu z naivity a pristátiu na zemi, plnej slabošských mužských postáv s falošným egom. Napokon, jasnú zásadovosť potvrdila aj uprednostnením života bez manželstva. „Timrava
veľmi dobre vidí nepoetické úzadie rozličných zaľúbeností, kde sa úprimný cit mieša s túžbou po pohodlnom živote a snahou zaopatriť sa, a defnuje tento stav ako zväčša
nepríjemný, trochu tragický a veľmi smiešny,“ hovorí Zora Jesenská na spisovateľkinej 70­tke (
Dejiny slovenskej literatúry, 1962, s. 446).
Dcéra kňaza dospela k mravným záverom, odmietajúcim necnosti. Vo svojich dielach však nikdy nemoralizovala sťa sudkyňa spoločnosti. Naopak, mnohé napísala v prvej osobe, a často aj pri jasne prejavených sympatiách voči hrdinke s bohatým vnútorným životom, našla i na nej detail, umož­ ňujúci sebairóniu a odľahčujúci humor.


Nastavila Slovákom zrkadlo
Bez zaujatosti vedela nastaviť ostré zrkadlo i národnej vlažnosti (Bez hrdosti, 1905), ale aj povrchnému, neúčinne horlivému národovectvu a spoločenskej pretvárke, či podraďovaniu sa inému národu (Skúsenosť, Slovenské pohľady, 1902). Na základe vlastnej skúsenosti až sarkasticky (napokon cenzurované) vykreslila obraz slovenskej národne orientovanej spoločnosti vrátane popredných literátov. Martinských národovcov kritizuje za pasivitu, servilnosť voči vládnym predstaviteľom, nepravé vlastenectvo, patetický vzťah k národu a folklóru, a polemizuje aj s ofciálnou martinskou koncepciou literatúry (Všetko za národ, 1926). Príčinu ľudskej biedy vidí v povahe človeka; v jeho „nedvižnosti po daromnici“ (Ťapákovci, 1914). A teda v pasivite, zápecníctve, lenivosti, konzervativizme, slabošstve, vo vypočítavosti, v alkoholizme i zbojstve chudoby, ale aj v prázdnom duševnom živote inteligencie, nedostatku skutočne žitých hodnôt, vo falošnosti floskúl, v úzkych zá­ ujmoch, bezcharakternosti, prejavujúcich sa v citových manželských krízach a žitej každodennosti. Ako majsterka psychologicky a spoločensky analytickej poviedky odvážne vykreslila obraz dediny, typy zbytočných ľudí a rozklad
patriarchálnych vzťahov. Neidealizuje ani ťažký život Slovákov v Amerike (
Tá zem vábna, 1907). Podobne aj v Hrdinoch (1918) názov počas čítania nadobúda viacznačný význam. Počas vojny zastávala humanistické stanovisko, stojac na strane ľudu, ktorý boj odmietal. Nestranne a originálne dokázala pred aj po prevrate zobraziť sociálne a národnostné rozpory a ďalšie ničivé dôsledky nehumanity (Skon Paľa Ročku, 1921, Dve doby, 1936, Záplava, 1938).
Timrava objektívne, s originálnou licenciou poetiky, tvorila umelecký obraz slovenskej reality v čase neskorého a ňou umelecky prekonaného realizmu na pomedzí s modernou. Zobrazila seba i rozsiahly spoločenský proces od konca 19. storočia po poprevratové roky vrátane tragikomického nástupu kapitalizmu na vidieku. Literárni vedci uznali, že Bo­ žena Slančíková­Timrava hlbokým psychologizmom dosiahla úroveň európskeho kritického realizmu. Jej obrovský talent, ktorým nadčasovo poslúžila nášmu národu, ocenili už jej súčasní kolegovia Ivan Krasko či Janko Jesenský.

Timrava vystihla neduhy nášho ľudu a svojím umením ho dodnes vyzýva na premenu. Patrí ku géniom, na ktorých by sme nielen mali byť právom hrdí, ale mali by sme si vziať ponaučenie a konečne ponúknuť vedomý rozhodný čin, na ktorého (azda dočasnú) absenciu u Slovákov umelecky poukazovala.

Stanislava Matejovičová
Páčilo sa :
0