6. októbra 2017
Čítaní: 16
KN 40/2017 | Duchovná obnova
Spravodlivá mzda zabezpečí človeka i jeho rodinu
Pojem spravodlivá mzda vychádza z dvoch rozmerov, ktoré sú staré ako samotné kresťanstvo, stoja na jeho prirodzenosti a mali by byť zohľadnené v každej mzde zamestnanca.

 Začiatok 20. kapitoly Matúšovho evanjelia (Mt 20, 1 – 16) nás vedie k zamysleniu nad spravodlivou mzdou. Tento pojem nehovorí, koľko presne má človek dostať na výplatu. Každý totiž môže dostať iný obnos, a predsa to môže byť spravodlivé; aj keď dostaneme menej, ako by sme chceli, stále to môže byť spravodlivé. Pojem spravodlivá mzda sa týka toho, akým spôsobom definovať podmienky alebo znaky mzdy tak, aby boli platné a spravodlivé pre všetky možné prípady jej tvorby – pre všetky firmy či formy zamestnania. Má to teda byť akási „matrica etických kritérií“, ktoré pomôžu vymedziť každú konkrétnu mzdu do jej spravodlivej formy. O schopnosti definovať, čo je spravodlivá mzda môžeme teda hovoriť vtedy, ak by sme dokázali definovať také podmienky alebo znaky mzdy, ktoré môžu platiť v každom prostredí.

Je to komplikovaný fenomén. Napriek tomu sa pokúsime odpovedať na otázku: Čo teda je spravodlivá mzda? Je to príjem za prácu, ktorý človeku umožní zabezpečiť jeho osobné aj rodinné potreby, poskytne primeraný rozvoj vychádzajúci zo znakov prostredia a primeraného sociálneho statusu v spoločnosti, a umožní aj isté možnosti ochrany a poistenia rizík života rodiny.

Takáto definícia spravodlivej mzdy teda hovorí, že spravodlivá mzda má vždy dva rozmery: rozmer zmluvnej a sociálnej spravodlivosti. Tie vystupujú aj z dikcie evanjelia o robotníkoch vo vinici. Pán si najal robotníkov do vinice v rôznom čase. Pracovali rôzne dlho. Predsa im však dal rovnakú mzdu.

Ako sme počuli v evanjeliu, robotníci sa sťažujú. Tí, čo pracovali celý deň šomrú. Zamestnávateľ sa však ohradil a sťažovateľom dokazuje, že im nekrivdí. Prečo? Lebo sa tak dojednali. Tak sa dohodli – za denár. Ráno bol robotník ochotný robiť za jeden denár celý deň.

Zmluvná a sociálna spravodlivosť

Tí druhí dostali tiež denár a pán to považoval za spravodlivé. Prečo? Aj oni totiž určite mali rodinu. Aj oni robili preto, aby ju uživili. Neboli leniví, len nik ich nenajal. A tak dal zamestnávateľ denár aj tým, čo pracovali len hodinu. Avšak z iného dôvodu: nie preto, že tak znela dohoda, ale preto, že bol dobrý. Pán vinice tak bol v oboch prípadoch spravodlivý. Raz to bola zmluvná spravodlivosť – lebo sa tak dohodli, druhýkrát zase sociálna spravodlivosť - lebo aj keď robili menej, chcel im pomôcť v ich potrebách.

Na čom teda stojí zmluvná spravodlivosť? Na tom, že sme sa nejako dohodli a obe strany teda musia naplniť svoje záväzky. Ak pracovník robil primerane a odviedol dohodnutý výkon, má mu byť vyplatená dohodnutá cena jeho výkonu, cena práce.

Druhým rozmerom spravodlivej mzdy je rozmer sociálnej spravodlivosti. Istú časť mzdy má zamestnanec dostať preto, lebo sa stará o svoju rodinu a jej potreby. Je to odpoveď na základný rozmer sociálnosti človeka. Rodí sa v rodine, a v nej aj žije. Vyplýva z toho, že keď je človek v práci, nemôže sa starať o svoju rodinu a preto by mal zarobiť toľko, aby pokryl aj potreby rodiny.

Zamestnávateľ sám by mal chcieť svojmu zamestnancovi pomôcť naplniť tieto záujmy; aby sa zamestnanec cítil zabezpečený a mal motiváciu pracovať; aby sa plne sústredil na prácu a nemyslel na svoje rodinné problémy a ťažkosti, ktoré nemá ako vyriešiť. Táto časť mzdy mu má umožniť, aby zabezpečil svoje sociálne zázemie a nemusel žiť v strachu o rodinu. Zabezpečenie tejto časti mzdy je praktické a výhodné aj pre samotného zamestnávateľa – zamestnanec sa tak stáva lojálnejším k firme. Stará zásada hovorí: „Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj.“

Platí však aj to, že časť – často značnú – týchto sociálnych nákladov má znášať štát. Nemôže ich znášať zamestnávateľ, lebo by to bolo nespravodlivé vo vzťahu k nemu. Ak by totiž mal znášať náklady rodiny zamestnanca, chcel by zamestnať len ľudí s malou rodinou alebo slobodných. Veď deti zamestnanca nemajú vzťah k jeho firme. Nijako jej v súčasnosti neprospievajú a možno v nej ani nikdy nebudú pracovať. Prečo by ich mal kŕmiť? Chce slobodných zamestnancov.

Štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti

Časť sociálnych nákladov na rodinu preto musí prevziať štát. On bude mať z každého člena rodiny zamestnanca prospech. Každé dieťa v rodine je budúci občan, daňovník, vojak, volič, rodič a podobne. Každý člen rodiny teda prispieva a bude prispievať do spoločného dobra štátu – štát sám je spoločným dobrom nás všetkých. Každý občan je teda súčasným či budúcim udržiavateľom štátu. Preto sa mu štát musí odmeniť tým, že prispieva na tie sociálne náklady rodiny, z ktorých sám má osoh.

Organizácia týchto nákladov je nakoniec vecou sociálnej politiky štátu, ktorý svoju časť nákladov môže prenášať zase naspäť na zamestnávateľov. Nemôže sa jej však zbaviť. Preto to následne musí zamestnávateľom odrátať z ich záväzku voči spoločnému dobru – teda voči štátu. Odrátať im to z dane.

V európskych politikách sa to nenosí, lebo sociálne náklady sú najlepšou kampaňou politikov. Každý dôchodca je volič. A tak chce tieto sociálne náklady – prídavky, dávky, príspevky, kompenzácie na deti, školné, zdravotné, sociálne, dôchodky – niesť sám. 

Samozrejme, to, čo sme doteraz povedali o spravodlivej mzde je len rámcová filozofia nastavenia systému. Ešte sa musí pretaviť do konkrétnych kritérií, ktoré sme spomínali na začiatku a ktorých musí byť viac. Musia stáť na obidvoch formách spravodlivosti – zmluvnej i sociálnej.

Kritériá spravodlivej mzdy

Ak teda máme definovať primerané kritériá spravodlivej mzdy, musíme vojsť do procesu práce, jej efektivity a kontextu. Nikdy totiž nebude spravodlivé, aby niekto, kto pracuje veľa a dobre zarobil menej alebo len toľko ako ten, kto nepracuje poctivo. Je potrebné, aby sa uplatňovali nasledujúce kritériá spravodlivej mzdy:

Platná pracovná zmluva. Uzavretá slobodne, založená na platnej legislatíve a bez akéhokoľvek nátlaku - aj z dôvodu absencie dostatku pracovných príležitostí. Asistencia odborov je tu nutná alebo vhodná. 

Kvalita práce a jej produktivita. Kto robí, musí zarobiť. Kto robí kvalitnejšie, má zarobiť viac.   

Požiadavky sociálneho zázemia zamestnanca. Zabezpečenie rodiny a jej potrieb – aby zamestnanec mal prostriedky na založenie rodiny a jej udržanie, napríklad na výchovu detí. Aby mohol žiť v istom sociálnom štandarde, prislúchajúcom jeho sociálnemu zázemiu a kontextu jeho sociálneho statusu v spoločnosti.    

Kvalifikácia zamestnanca, okolnosti a riziká práce. Treba zaplatiť vzdelanie, ktoré si zamestnanec priniesol do pracovného pomeru, jeho skúsenosti či získané certifikáty. Takisto aj jeho zodpovednosť za zverený majetok, za ďalších ľudí a podobne. Je treba zaplatiť jeho nadčasy, možnosti odpočinku, relaxácie či rehabilitácie – to býva často zabezpečené cez poistenie.

Možnosti firmy a jej rozvoja. Firma a pracovná pozícia v nej je dobrom pre samotného zamestnanca. Mzda musí zohľadňovať možnosti firmy pri schopnosti jej primeraného rozvoja alebo aspoň jej udržania. Firma však musí zaplatiť dobrú prácu zamestnancov, ak majú podiel na jej rozvoji. Zamestnanci tiež majú právo na podiel na zisku firmy.   

Možnosti segmentu hospodárstva. Rozvinuté segmenty majú vyššiu morálnu povinnosť svojich zamestnancov primerane ohodnotiť. Zamestnanci a ich zástupcovia musia brať ohľad na segmenty, ktoré stagnujú, nemajú perspektívu rozvoja a musia spadnúť do procesu reštrukturalizácie.

Možnosti celého hospodárstva štátu. Ak je celá krajina a jej hospodárstvo v transformácii, niet veľkého potenciálu na rast miezd. Požadovať ho je v takom prípade proti logike pracovného miesta. Je však eticky chybné, ak pri raste hospodárstva nerastú aj platy alebo iné formy benefitov pre zamestnancov. Zamestnanci by sa však o svoje práva mali sami zaujímať.  

Možnosti medzinárodných trhov. Naša ekonomika je otvorená a vyrába pre export. Preto majú možnosti trhov v zahraničí a ich výkyvy vplyv aj na etiku požiadaviek na zvyšovanie miezd. Podobne aj predpisy celkov väčších ako je štát a jeho ekonomika majú vplyv na trhy práce.   

Ostatné rozmery ovplyvňujúce a doplňujúce mzdu. Nad všetkým, čo sme spomínali, totiž ešte stoja pracovné podmienky, kultúra práce, podniková kultúra, možnosti profesionálnej rekvalifikácie, odborného rastu, rešpekt k duchovným a morálnym potrebám zamestnanca a podobne.

Existuje celý rad ďalších znakov či podmienok práce, ktoré by sme mohli zaradiť k jednotlivým bodom. Nie sú priamo naviazané na mzdu – tým spôsobom, že by mali navýšiť jej výšku –, ale tvoria nefinančné benefity alebo sociálny rozmer pracoviska ako zodpovedného prostredia pre človeka s jeho primerane vlastnou dôstojnosťou rozumnej a slobodnej bytosti.

Chápme odbory a štrajkujúcich

Predstavili sme si pomerne zjednodušený pohľad na pojem spravodlivá mzda. Vychádza z dvoch rozmerov, ktoré sú staré ako samotné kresťanstvo. Stoja na jeho prirodzenosti a mali by byť zohľadnené v každej mzde zamestnanca. Práve tieto dva rozmery nám ukazuje evanjelista Matúš v Mt 20, 1 – 16. Rozmer zmluvy je v slovách: „Lebo sme sa tak dohodli“, sociálny rozmer je zase v časti: „I jemu chcem dať toľko, koľko tebe, (...) lebo so svojím si môžem robiť, čo chcem.“ Poučme sa. Nielen preto, aby sme sa zaujímali o vlastnú mzdu, ale aj preto, aby sme viac rozumeli požiadavkám odborov či tým, ktorí za vyššie mzdy štrajkujú, a primerane ich podporovali.  

Martin Uháľ
Páčilo sa :
0