11. októbra 2017
Čítaní: 20
KN 41/2017 | Editoriál
Editoriál

 Každé zakopnutie nám pomáha prebdieť. Narazenie na kameň úrazu nás privádza k empatii a súcitu.

     Keď som minule kráčala z práce domov, bola som zamyslená. Mala som v ten deň toho veľa – veľa práce, veľa povinností, navyše som sa dozvedela viacero nepríjemných správ. A tak som premýšľala, lepšie povedané, myšlienky mi v mysli vírili jedna cez druhú. Nevšimla som si kameň na ceste. A zakopla som. Chvalabohu som udržala rovnováhu, a tak som sa vyhla nepríjemnému pádu na tvrdý betón. V momente som prebdela.

     Takto sa to deje aj v našich životoch. Často sme až príliš zaneprázdnení, príliš nesústredení a príliš veľa premýšľame, a to jediné podstatné nám uniká. Žiť život v prítomnosti je našou najdôležitejšou úlohou. Len vtedy sa dokážeme vyhnúť nesprávnym rozhodnutiam a fatálnym činom. Pamätajte, Boh k nám hovorí v prítomnosti, v bdelosti. To len zlý duch nás chce odviesť do mysle. Lebo len tam nám môže našepkávať nezmysly.

Aj preto sú v živote dobré pády a zakopnutia. Sú akousi milosťou, ak sa z nich dokážeme poučiť a hlavne ak dokážeme vstať. Keď narazíme na kameň úrazu, na to, čo je naším skutočným problémom, zabolí to, naším egom to zalomcuje. No táto „dobrá víchrica“ nás očisťuje. Učí nás byť lepšími, porozumieť problémom iných, byť citlivejšími na potreby druhých. Neznepokojujme sa, keď sa nám také stane, skôr investujme našu energiu do toho, aby sme zakopnutiam a pádom predchádzali bdelosťou.

Nech nám v tom pomáha aj naša duchovná Matka Panna Mária, ktorá sa zjavila aj trom deťom vo Fatime (str. 8 – 9). Práve od detí by sme sa mohli naučiť byť bdelí.

Natália Šepitková
Páčilo sa :
0