12. októbra 2017
Čítaní: 41
KN 41/2017 | Duchovná obnova
Fatimským posolstvom je pokánie
Fatimské posolstvo, ktoré nám Božia Matka odovzdala a Kristova Cirkev predostrela, je zamerané na to, aby sme robili úprimné a konkrétne pokánie. To môžeme spoznať vďaka dennému rozjímaniu.

 Fatimské posolstvo môžeme správne pochopiť len vtedy, ak si osvojíme dva základné teologické fakty viažuce sa k fatimským zjaveniam.

Prvým je postavenie Panny Márie – Božej Matky v dejinách spásy. Mária bola stvorená a povolaná k jedinečnej úlohe: fyzicky priviesť na svet, počať a porodiť vteleného Boha – Ježiša Krista. Ľudské materstvo voči Ježišovi je jej prvá a najvýznamnejšia úloha v dejinách spásy. S ňou bezprostredne súvisí Máriino duchovné materstvo voči svetu, najmä voči kresťanom. „Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: ‚Žena, hľa, tvoj syn!‛ Potom povedal učeníkovi: ‚Hľa, tvoja matka!‛ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.“ (Jn 19, 26-27) Za evanjelistom Jánom, ktorý dostáva Máriu za matku, stojí celé ľudstvo, najmä kresťania. Každý kresťan by si mal „vziať k sebe“ Máriu; prijať ju za svoju duchovnú matku a ctiť si ju. Z teologického hľadiska to znamená, že Mária nemá iný, lepší či dôležitejší vzťah k nám, ako svoje „materinské prostredníctvo“.

Božia i naša Matka

Veľmi pekne a s pápežskou autoritou to vyzdvihol sv. pápež Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris Mater: „Tento základný fakt, že sa stala Matkou Božieho Syna, znamená, že sa od samého začiatku úplne otvorila Kristovej osobe a celému jeho dielu a poslaniu. (...) Mária sa preto stala nielen ‚matkou-živiteľkou‛ Syna človeka, ale aj ‚neporovnateľne veľkodušnou spoluúčastníčkou‛ Vykupiteľa a Mesiáša.“ Jednoducho povedané, Panna Mária sa aj o nás stará s materskou láskou – tak ako sa starala o Božieho Syna. Na fatimské zjavenia a fatimské posolstvo preto nemožno hľadieť inak, ako na nebeský akt materinskej lásky Panny Márie.

Druhým dôležitým teologickým faktom je miesto či úloha súkromného zjavenia v praktickom živote kresťana katolíka. Katechizmus Katolíckej cirkvi (67) vysvetľuje: „Ich úlohou nie je dopĺňať Kristovo definitívne zjavenie, ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období.“

Autorita verejného zjavenia je podstatne iná, vyššia a dôležitejšia, ako autorita súkromného zjavenia. Verejné zjavenie si preto vyžaduje zo strany veriacich katolícku vieru, lebo v ňom k nám hovorí sám Boh. Viera v Boha a v jeho slovo sa odlišuje od každej inej viery, dôvery či ľudskej mienky.

Súkromné zjavenie je iba pomocou pre túto vieru a možno mu veriť práve preto, že súvisí s Kristovým jediným verejným zjavením. Súkromné zjavenia si vyžadujú (len) súhlas ľudskej viery, zhodnej s pravidlami rozumnosti, ktorá ich predkladá ako pravdepodobné a plne uveriteľné. Ak však Cirkev zjavenie zaradí napríklad do spoločnej modlitby, bolo by nedostatkom cirkevného zmýšľania, ak by niekto túto modlitbu povýšenecky odmietal.

Flámsky teológ a excelentný znalec problematiky zjavení Edouard Dhanis SJ učil, že cirkevné schválenie súkromného zjavenia zahŕňa tri prvky: dané posolstvo neobsahuje nič, čo by odporovalo viere a dobrým mravom; je odôvodnené zverejniť ho; veriaci s ním môžu rozumnou formou súhlasiť. Schválené posolstvo môže byť účinnou pomôckou na lepšie chápanie a prežívanie evanjelia v aktuálnej dobe, preto sa nemá zanedbávať či zosmiešňovať.

Všetky súkromné zjavenia – aj zjavenia Božej Matky – sú v porovnaní s Kristovým jediným verejným zjavením druhoradé a malé. Napriek tomu je praktický význam Cirkvou uznaných súkromných zjavení značný. Všetky slúžia na Božiu slávu. Tieto zjavenia totiž poukazujú na Božiu existenciu, na jeho moc a jeho milosrdné spásne konanie. Súkromné zjavenia navyše pomáhajú svetu k spáse, a to rozmanitým, najmenej trojnásobným, spôsobom.

Trojnásobná pomoc k spáse

Súkromné zjavenie pomáha veriacim, aby plnšie žili verejné zjavenie v istom dejinnom období (por. KKC 67). Ide o „proroctvo v Cirkvi“ (por. 1 Sol 5, 19 – 21), ktoré súvisí s jej podstatným charizmatickým rozmerom. Biblické „prorokovať“ znamená správne vysvetľovať Božiu vôľu „tu a teraz“. Proroctvo objasňuje Božiu vôľu a aktualizuje jediné verejné zjavenie.

Ďalej, súkromné zjavenie aktivizuje cirkevnú tradíciu (s malým „t“). Táto tradícia sa nazýva aj „historická“ a najviac sa s ňou stretávame v liturgickom živote veriacich, najmä v takzvanej ľudovej zbožnosti. Neskôr sa niektoré z týchto náboženských konaní môžu stať aj predpísanou normou všeobecnej či miestnej cirkvi – ako napríklad modlitba posvätného ruženca či pobožnosť deviatich prvých piatkov.

Napokon, súkromné zjavenie pomáha čnostiam, najmä pokore a spolupatričnosti. Medzi hlavnými hriechmi je na prvom mieste pýcha. Pyšné hľadanie úplnej suverenity a nezávislosti od Boha (a ľudí) je v správnom prijímaní a prežívaní detinstva pred Bohom (a ľuďmi) prevážené pokornou cirkevnou solidaritou.

Tri časti posolstva

Stojac na tomto teologickom základe môžeme svoju pozornosť zamerať na fatimské posolstvo. Naše uvažovanie bude viesť mimoriadne rozhľadený a nepochybne pravoverný teológ - pápež Benedikt XVI., ktorý v máji 2010 navštívil Fatimu. Zdôraznil pritom: „Vo fatimskom posolstve treba rozlišovať dve veci: po prvé, je to konkrétna udalosť, zobrazená vizionárskou formou; a po druhé, ide o základný fakt. Nešlo o uspokojenie zvedavosti. To by sme museli text (tretiu časť fatimského tajomstva, pozn. aut.) zverejniť oveľa skôr. Nie, tu je dôležité poukázať na kritický bod, kritický okamih – a to na celú moc zla, ktorá sa v 20. stor. vykryštalizovala vo veľkých diktatúrach a ktorá pôsobí aj dnes, len iným spôsobom.“

Pripomeňme si konkrétne udalosti spojené s vizionárskymi obrazmi. Od 13. mája do 13. októbra 1917 sa v portugalskom mestečku Fatima trom deťom – desaťročnej Lucii, deväťročnému Františkovi a jeho sedemročnej sestre Hyacinte – šesťkrát zjavila Panna Mária. Špecifické bolo tretie zjavenie, 13. júla. Miestny farár totiž upozornil Luciu, že v zjavení môže ísť o diabolský klam. Lucia preto mala veľký strach. Predsa však na dohodnuté miesto zjavenia išla. Po modlitbe posvätného ruženca uvideli vizionári žiaru a opäť zbadali krásnu pani. Lucia ju prosila, aby im povedala, kto je a aby urobila zázrak, vďaka ktorému by ľudia uverili jej zjaveniam. Panna Mária prisľúbila, že v októbri im povie, kto je a čo si žiada. Sľúbila tiež, že urobí žiadaný zázrak. Dodala: „Obetujte sa za hriešnikov a často hovorte, zvlášť keď prinášate nejakú obetu: Ježišu, konám to z lásky k tebe, za obrátenie hriešnikov a na zmierenie za hriechy voči Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.“ A zverila deťom posolstvo - tajomstvo, ktoré od počiatku vyvolávalo viaceré senzačné špekulácie zvedavého sveta.

Toto posolstvo či tajomstvo Lucia rozdelila na tri časti, tematicky aj teologicky je to však kompaktný celok. Prvú a druhú časť zverejnila v roku 1941 v spise Spomienky. Prvá časť fatimského posolstva opisovala strašný obraz pekla a tresty za hriešny život; obsahovala však aj poučenie, ako pekelnému trestu uniknúť. Druhá časť hovorila, že ak sa ľudstvo neobráti k Bohu, príde ďalšia, ešte hroznejšia vojna; ak sa však Rusko obráti a zasvätí sa Nepoškvrnenej Panne a ľudia budú na prvé soboty v mesiaci prijímať a obetovať sväté prijímania na zmierenie za hriechy, nastane pokoj.

Tretiu časť si Lucia nedovolila zverejniť. Napísala ju a odovzdala Svätému Otcovi Piovi XII. Zverejnil ju však až pápež Ján Pavol II. 13. mája 2000. Táto časť posolstva predstavovala víziu veľkého utrpenia (najmä veriacich), popisovala i atentát na pápeža a napokon aj očakávaný návrat ľudí k Bohu.

Aby sa predišlo pochybnostiam, sestra Lucia krátko pred zverejnením pred dvomi hodnovernými svedkami potvrdila pravosť tretej časti fatimského posolstva i jeho cirkevnú interpretáciu. Kongregácia pre náuku viery dosvedčila, že 13. mája 2000 bolo publikované celé fatimské tajomstvo. Ak sa neskôr niekde objavia nejaké dodatky, výzvy a predpovede, odvolávajúce sa na tretie fatimské tajomstvo, nestojí za nimi cirkevná autorita a veriaci by ich nemali brať vážne.

Pokánie

Toto bola história. Teraz sa zamerajme na náboženský obsah posolstva. Dôležitý je kritický okamih, ktorý popísal Benedikt XVI. – moc zla, ktorá sa v 20. storočí vykryštalizovala vo veľkých diktatúrach a ktorá iným spôsobom pôsobí aj dnes. Starostlivosť nebeskej Matky, jej materinské prostredníctvo, ktoré sa prejavilo aj vo fatimskom posolstve, varuje svet pred silne prítomnou mocou zla. Pripomína pravdy evanjelia, tvoriace zdroje nádeje pre ľudstvo, ktoré ochladlo v láske a stráca nádej na spásu.

Tvrdí sa, že fatimským posolstvom je pokánie. Je to pravda. Aké pokánie však mám robiť ja osobne? Ako byť v pokání konkrétny? Naznačil to pápež Pius XII., ktorý viedol loďku Cirkvi po búrlivých vodách ekonomického, no najmä morálneho úpadku sveta po svetovej vojne. Aby mohli veriaci čeliť šíriacemu sekularizmu a konzumizmu, odvádzajúcimi od viery a od schopnosti vidieť hriech, vydal Pius XII. v roku 1950 obsahom malú, významom však veľkú apoštolskú exhortáciu Menti nostrae. Vyzýva v nej veriacich k dennému rozjímaniu: „Považujem teda za svoju vážnu povinnosť, aby som vás osobitne povzbudil do dennej meditácie (...). Ako totiž táto každodenná meditácia podnecuje úsilie o kňazskú dokonalosť, tak jej zanedbávanie spôsobuje duchovnú vlažnosť, pre ktorú ochabuje zbožnosť, oslabuje sa úsilie o osobnú svätosť a celá kňazská služba trpí nemalé škody. Preto právom možno tvrdiť, že žiaden prostriedok nemá taký osobitný účinok ako meditácia a že jej denné praktizovanie je nenahraditeľné.“

Hoci pápež oslovuje najmä klerikov, jeho duchovná rada je platná pre všetkých veriacich: denné rozjímanie umožní každému veriacemu žiť v Božom svetle, a tak jasne vidieť dobro i zlo a zlo naprávať konkrétnym primeraným pokáním.

Fatimské posolstvo, ktoré nám Božia Matka odovzdala a Kristova Cirkev predostrela, je zamerané na to, aby sme robili úprimné a konkrétne pokánie. To môžeme spoznať vďaka dennému rozjímaniu. Nastúpme na cestu rozjímania i pokánia, ktoré sú nám - najmä v storočnici fatimských zjavení - tak vrelo odporúčané.

Marián Chovanec, snímka: profimedia.sk
Páčilo sa :
0