18. októbra 2017
Čítaní: 84
KN 42/2017 | Misie
Iskra, ktorá zapálila veľký misijný oheň
Už 91. raz budeme 22. októbra sláviť Svetový deň misií (SDM). Je nesporné, že slávenie tohto dňa prináša pre celú Cirkev úžasné ovocie.

 V prvom rade sú modlitby celej Cirkvi, všetkých nás, ktorí sa ako jedna veľká rodina schádzame vo všetkých chrámoch sveta, aby sme vyprosovali pomoc Ducha Svätého a priaznivé podmienky na ohlasovanie evanjelia v celom svete. Okrem modlitieb je to množstvo vybudovaných kostolov, kaplniek, kláštorov, misijných staníc, kňazských seminárov a tiež nesmierne množstvo ľudí, ktorým misijné projekty z finančných projektov získaných zo zbierok Misijnej nedele pomohli v zdravotnej, sociálnej i vo vzdelávacej oblasti. 

Komu vďačíme za to, že sa tento deň slávi v Cirkvi? V roku 1926 Najvyššia rada Pápežských misijných diel predložila pápežovi návrh sláviť v celej Cirkvi každý rok predposlednú októbrovú nedeľu ako Svetový deň misií. Pápež Pius XI. bol týmto návrhom nadšený: „Táto myšlienka je dar z neba.“ Odvtedy sa SDM stal vynikajúcim nástrojom na napĺňanie základného poslania Cirkvi – ohlasovanie evanjelia celému stvoreniu.

 

Prázdna a plná lampa

Schváleniu návrhu však predchádzala dlhá história, na začiatku ktorej stojí mladá dievčina z francúzskeho mesta Lyon, menom Pauline Jaricotová. Narodila sa 22. júla 1799 ako posledné zo siedmich detí zámožných továrnikov Antoina a Jeanne Jaricotovcov vo francúzskom Lyone. O svojich nábožných rodičoch napísala: „Šťastní sú tí, ktorí dostali od svojich rodičov prvé zrnká viery.“ Ako 15-ročnej jej zomrela milovaná matka, z čoho sa dlho spamätávala. Ako 18-ročná mala počas modlitby videnie o dvoch lampách. V jednej z lámp nebol olej a tá druhá bola naplnená až po okraj. To spôsobilo, že z druhej lampy pretekal olej do prvej, prázdnej lampy. Pre Pauline predstavovala prázdna lampa vieru v jej rodnom Francúzsku, ktoré sa ešte vždy spamätávalo z následkov Veľkej francúzskej revolúcie. Plná lampa bola silná viera katolíkov v misiách.

Pauline si uvedomovala, že podporovaním šírenia viery vo svete by zasiate semienka viery rástli a raz priniesli hojné ovocie aj pre Francúzsko. V tých časoch nejestvovala nijaká organizovaná činnosť na podporu misií. Keď sa raz modlila za misie, zrodila sa v nej pod vplyvom videnia o lampách myšlienka – plán činnosti Diela šírenia viery. Zdôverila sa s ním svojmu duchovnému poradcovi, ktorý jej poradil, aby sa pustila do uskutočnenia tohto Božieho projektu.

 

Ruženec za misie

Prvým Paulininým krokom bolo oslovenie pracovníkov v továrni na hodváb, ktorú vlastnila jej rodina. Zorganizovala ich do skupiniek po desať. Všetci v skupine sa zaviazali, že sa budú modliť každý deň desiatok ruženca za misie a venujú raz za týždeň jedno sou (dnešný jeden cent). Každý člen skupiny potom našiel desať priateľov, ktorí sa pridali a urobili to isté. Napriek opozícii lyonského kléru Pauline vo svojej snahe nikdy nepoľavila. Za prvý rok sa do úsilia na pomoc misiám zapojilo 500 zamestnancov továrne a onedlho ich bolo už dvetisíc. O krátky čas sa iniciatíva rozrástla na mohutné hnutie, ktoré sa začalo šíriť aj za hranice Francúzska. V roku 1922 bolo ústredie tohto hnutia nazvaného Dielom šírenia viery presťahované do Ríma a dielo dostalo titul pápežské. Riadenie nad ním prevzal pápež a začlenil ho do Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Neskôr sa k nemu pridali ďalšie tri diela, z čoho vznikli Pápežské misijné diela v dnešnej podobe.

Jeden z jej projektov na pomoc chudobným ľuďom zapríčinil, že sa Paulína zadlžila, o čo sa pričinili nepoctivé úmysly členov rady, ktorí boli zapojení do jej úsilia. Toto trpké sklamanie bolo pre ňu dlhou kalváriou, trvajúcou až do jej smrti v úplnej chudobe v roku 1862. Napriek tomu sa za tých, ktorí ju priviedli k bankrotu, modlila: „Môj Bože, odpusť im, a v takej miere, akou mi spôsobovali utrpenie, im udeľ požehnanie.“

Pauline Jaricotová zomrela 9. januára 1862. V súčasnosti je ukončený proces jej blahorečenia a čaká sa na stanovenie dátumu jej beatifikácie.

Božia služobnica Pauline bola tou „iskrou, ktorá zapálila veľký oheň“ a ovocie jej úsilia sa stalo prameňom sily a nádeje pre misijnú cirkev. Jej videnie o dvoch lampách je stále platné – živá viera v misijných krajinách povzbudzuje a prehlbuje aj našu vlastnú vieru.   

Viktor Jakubov
Páčilo sa :
1