18. októbra 2017
Čítaní: 38
KN 42/2017 | Duchovná obnova
Sústreďme sa na pokrm večného života
Pamätajme nato, že sme pozvaní sýtiť našich bratov a sestry obetavou láskou. Nezabúdajme, že pravým pokrmom pre dušu je Pán Ježiš.

 Bez jedla by sme nemohli žiť. Spoločné stolovanie navyše vytvára kultúru. Slávnostné jedenie a pitie sa stalo súčasťou stretaní, osláv životných jubileí či rozhodujúcich momentov v živote. Aj odchod z tohto sveta je spojený s pohostením. Pozvaním na obed alebo večeru prejavíme pozvanému úctu a zároveň mu poskytneme čas a priestor na vzájomnú komunikáciu.

Prijímanie potravy sa môže stať nástrojom pokušenia ku konzumizmu. Odborníci na zdravý životný štýl varujú pred vražednými nástrojmi našej civilizácie, ktorými sú nôž a vidlička. Príslovie hovorí: Nežijeme preto, aby sme jedli, jeme preto, aby sme mohli žiť. Pokušenie postaviť uspokojovanie telesných potrieb na vrchol rebríčka hodnôt je tu však stále. Jedlo je potrebné, nesmie sa však stať zmyslom nášho života. Telesné potreby sú len súčasťou našej integrity.

V poslednom období sa jedlo stalo na televíznych obrazovkách akousi modlou. Milana Lasicu sa v jednom rozhovore pýtali, prečo ho tak málo vidieť v televízii. Odpovedal jednoducho: „Viete, ja nevarím.Pôžitok z jedla a gurmánstvo, ktoré už nie je len vymoženosťou najvyššej spoločenskej vrstvy a je ospevované, poukazuje na niečo veľmi nezdravé; na konzumný spôsob života.

 

Obetavá láska

Jedno zo základných pokušení každej doby je nadobudnúť istotu, že jedine hmotný dostatok, vybudovanie raja na zemi, je riešením každého problému: „Ak si Boží Syn, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom. (Lk 4, 3) Z duchovného hľadiska však riešenie nie je v správne nastavenej diéte, ale v správne nastavenej životnej orientácii. Ježiš dáva pokušiteľovi jasnú odpoveď: „Nielen z chleba žije človek.Vysvetlenie nájdeme v Jánovom evanjeliu: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. (Jn 6, 57).

Kresťanská striedmosť nám pomáha v tom, aby sme svoje zmysly upriamovali na pokrm večného života na Ježiša samého. Pán je tým pravým pokrmom pre dušu. Pre kresťana má každý pôst a sebazaprenie zmysel len s pohľadom upretým na neho: Vari môžete žiadať od svadobných hostí aby sa postili, kým je ženích s nimi? No prídu dni, keď im ženícha vezmú: potom, v tých dňoch, sa budú postiť“ (Lk 5, 34 – 35).

Jedlo sa stalo aj znakom obetavej lásky. Eucharistiu nám Pán Ježiš zanechal ako súčasť slávnostného jedenia a pitia pri veľkonočnej večeri: Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve.(Lk 22, 15 – 16)

Prví kresťania sa stretávali na hostinách lásky – agapé. V tomto zhromaždení potom slávili Eucharistiu. Apoštol Pavol kresťanov v Korinte karhal za to, že sa pri hostinách lásky začali rozdeľovať na tých, ktorí „majú“, a na tých, ktorí „nemajú“. Až keď sa bohatí najedli a predebatovali svoje záležitosti, pozvali aj chudobných, aby sa s nimi išli modliť a sláviť Pánovu večeru (porov. 1 Kor 12, 20 – 22). Pavol hovorí dokonca o nehodnom jedení a pití, ak sa zanedbáva podstata sviatosti - láska k blížnemu. (porov. 1 Kor 12, 27 – 29).

Svätý Ján Zlatoústy pripomína, že pravé Kristovo telo je aj telo brata či sestry, ktorí potrebujú službu obetavej lásky: „Chceš si uctiť Kristovo telo? Neopovrhuj ním, keď je nahý. Ani ho tu (v chráme, pozn. aut.) neuctievaj hodvábnymi rúchami, kým si ho nevšímaš vonku, kde trpí zimou a nahotou, (…) veď čo je z toho, keď je Kristov stôl obťažený zlatými pohármi, a on sám hynie od hladu? Najprv nakŕm hladného, až potom z toho, čo vystane, ozdob jeho oltár.

 

 

Kde je Kristus, dejú sa zázraky

Eucharistia je stredobodom Cirkvi a má antropologické zameranie. Ježišovo telo sa láme uprostred ľudí a pre ľudí. Vôbec pritom nezáleží, či je na svätej omši zopár verných, alebo niekoľkotisícový zástup pútnikov. Zázračné rozmnoženie chleba je Ježišovo pozvanie na spoluprácu pri budovaní Božieho kráľovstva. (porov. Lk 9, 10 – 17). Sám Pán to tak chcel. Urobil nás nástrojmi nasycovania zástupov a vložil sa do našich rúk. V užšom kontexte sú to ruky kňaza, v širšom ide o ruky ľudské.

Tam, kde je v popredí Kristus, sa dejú zázraky a chlieb sa láme aj vtedy, keby žiaden nebol. Božie slovo dokáže pohnúť srdce k súcitu a k dobročinnej láske, ktorá vie byť vynaliezavá. Motivácia k sociálnemu cíteniu je pre kresťana láska k blížnemu. Tá je vždy vyjadrením lásky k samotnému Kristovi. Úlohou Cirkvi, ktorá uskutočňuje Božie kráľovstvo, nie je len dávať jedlo hladujúcim a obliekať nahých. Charitatívne pôsobiť totiž dokáže hocijaká svetská organizácia. Je to len sprievodný jav, hoci veľmi dôležitý, pretože bez neho by naše konanie nebolo autentické. Kresťan slúži bratom a sestrám tak, akoby to bol sám Kristus.

Nedokážeme odstrániť biedu z nášho okolia, tobôž nie z celého sveta. Nedokážeme človeku vždy pomôcť, ani mu nevieme zakaždým poradiť. Vždy sa však môžeme za našich bratov a sestry modliť a zverovať ich do Božej opatery. Ba čo viac, môžeme sa modliť spolu s nimi, potešovať ich Božím slovom, a tak im poskytovať pokrm pre dušu. V slovách „vy im dajte jesť“ je oveľa viac, ako len zabezpečenie dostatku potravy. Spolu s telom je potrebné kŕmiť aj dušu.

 

 

Ponáhľajme sa na posledné miesto

Jedlo má svoje najdôstojnejšie miesto na hostine. Každá správna hostina má svoje pravidlá a rozmiestnenie hostí. Bolo by nevychované a trápne, keby si svadobný šofér sadol na miesto vedľa ženícha alebo nevesty. Jeho miesto je inde. Nie je pozvaný preto, aby sa zabával, ale preto, aby slúžil. Mohlo by sa mu stať presne to, čo Pán Ježiš opisuje pri pohľade na stolovníkov, keď zaujímali miesta (porov. Lk 14, 7 – 11). Musel by s hanbou odísť od predného stola k poslednému v sále.

Posledné miesto na svadbe či hostine je pre najmenej významného hosťa. Aj toto miesto však má svoju veľkosť a vznešenosť. Je to totiž miesto pokory. Svätá Terézia z Lisieux toto posledné miesto spomína v liste svojej spolusestre Genovéve: „Nikdy nevyhľadávajme to, čo sa zdá veľké v očiach smrteľníkov (…), jediné, čo nevzbudzuje závisť, je posledné miesto. Len ono je slobodné od márnosti a zármutku ducha. (…) Tak sa pokorne zaraďme medzi nedokonalé, považujme sa za malé duše, ktoré Boh musí v každom okamihu podopierať. Len čo uvidí, že sme naozaj presvedčení o našej ničote, podá nám ruku. (…) Naozaj, stačí sa ponížiť a s láskou znášať vlastné nedokonalosti. V tom spočíva pravá svätosť! Chyťme sa za ruky (…) a ponáhľajme sa na posledné miesto. (…) Nikto s nami nebude súperiť.

Na posledné miesto sa teda oplatí ponáhľať. Nikdy na ňom nebudeme sami. Čaká nás tam Pán Ježiš, ktorý si posledné miesto sám vybral.

 

Identifikácia cez jedlo

Život bez identifikácie je v súčasnosti prakticky nemožný. Moderné preukazy totožnosti a pasy sú biometrické. V jednom malom pliešku sú zaznamenané všetky dôležité informácie o  človeku. Ak ho colník priloží k čítačke, v počítači sa mu o nás ukáže všetko.

Asi každý má nejaké obľúbené jedlo alebo nápoj. Niektoré jedlá, vône a chute nám pripomínajú detstvo, rodičov, starých rodičov, prázdniny a podobne. Každý sviatok máme spojený s nejakou typickou vôňou. Keď ju zacítime, vynoria sa spomienky. V mnohých rodinách býva zvykom, že pri slávnostných pohosteniach, najmä pri štedrej večeri, sa jedno miesto necháva voľné. Buď pre pocestných, alebo ako znak toho, že nejaký člen rodiny pri stole už navždy chýba. Prázdnym tanierom vyjadrujeme, že náš milovaný príbuzný naozaj len odišiel a veríme, že si s ním raz opäť sadneme za stôl.

Židia pri veľkonočnej večeri pripravujú pohár vína pre proroka Eliáša, ak by náhodou prišiel. Sú to prejavy úcty, ale aj viery, že sa prisľúbenia naplnia. Jedlo a nápoj tu slúžia ako identifikácia s vierou v prisľúbenia, spojené s návratom Eliáša či s večným životom.

Ježiš sa identifikuje po vzkriesení. Predovšetkým svojimi oslávenými ranami; keď ho však učeníci ani tak nedokážu spoznať, vypýta si jedlo a identifikuje sa jedením (porov. Lk 24, 36 – 43). Emauzskí učeníci ho spoznávajú pri lámaní chleba. Ako by tým chcel povedať: Hoci odchádzam do neba, stále budem s vami. Už oslávený, ale stále som ten istý ako ste ma poznali predtým. Budem sa s vami identifikovať pri každom lámaní chleba na moju pamiatku i pri každom diele lásky.

Jedlo je súčasťou nášho každodenného života. Je rutinou, môže ho však robiť aj sviatočným. Hodnota stolovania nie je v tom, ako pekne a slávnostne je prestreté, ale v tom, akí ľudia sa pri stole stretnú a ako ich stolovanie obohatí. Vždy, keď budeme stolovať – či už pri každodenných raňajkách, alebo na svadobnej hostine – pamätajme na to, že sme pozvaní sýtiť našich bratov a sestry obetavou láskou. Nikdy nezabudnime nato, že pravým pokrmom pre dušu je Pán Ježiš. Často a radi sa s ním stretávajme pri lámaní chleba – pri svätom prijímaní.

Štefan Vícen
Páčilo sa :
1